Milo JurániDni tanca pre vás, ktoré sa v Banskej Bystrici mali konať už po jedenástykrát, sú definitívne preč. Po jemne premlčanom zrušení Farmy v jeskyni na festivale Use the City vypukol už na začiatku augusta ďalší, tentokrát však celkom zjavný a závažný precedens v oblasti kultúry, s ktorým sa žiaľ už nedá nič spraviť. Iba sa zamýšľať, čo urobiť, aby sa neopakoval.
Zhrnutie známych pololží a zvláštnych faktov
Fatálne zlyhanie župana Mariána Kotlebu, ktoré viedlo k zániku jedného z mála domácich tanečných festivalov moderného tanca, zanecháva za sebou ozaj zvláštny dojem. Vedenie Banskobystrického samosprávneho kraja operuje s kontroverznými vyjadreniami o dekadentnosti tanečného umenia, nahých chlapoch z inscenácie (a čo je vlastne na nich zlé?), ktorá ani nepatrí Štúdiu tanca a výrazne bezzubou argumentáciou, o ktorej sa dá spraviť výborný obraz napr. v relácii K veci z produkcie RTVS. Stačí si pozorne vypočuť tvrdenia, na ktorých Kotleba spolu s riaditeľom župného úradu Milanom Uhríkom založili svoju teóriu o nevhodnosti tohto festivalu a všetko začne naberať kontúry celkom zreteľnej frašky.
Ako kultúrnu vložku vkladám svoju obľúbenú sériu absurdností:
- V minulosti v Divadle Štúdio tanca údajne hosťovala Francesca Woodman, ktorá bola známa tým, že natáčala sama seba. Spáchala samovraždu. Takýchto umelcov netreba podporovať.
- Podľa štatistík BBSK má divadlo priemerne 3600 návštevníkov ročne, to jest 60 návštevníkov týždenne.
- Divadlo Štúdio tanca má len 14 zamestnancov a ročne spraví 70 verejných vystúpení. Na to, ako je to málo, má neúmerne vysoký rozpočet.
- Predseda Banskobystrického samosprávneho kraja Marián Kotleba nemá záujem na rozvoji dekadentného umenia, za ktoré považuje aj tvorbu Štúdia tanca.
Zhrnutie vyvrátenia známych pololží a zvláštnych faktov
Toto je ozaj len pár tvrdení z širokého spektra, ktorými BBSK argumentovala svoj postoj k festivalu. Čo na tom, že sú to vlastne všetko lži. Oznamovať, že Woodman je mŕtva už dávno a že Sláva Daubnerová, ktorá o nej spravila performanciu stále žije, je asi zbytočné (toto je riadne faux pas).
Zaujímavé je však to, že podľa Zuzany Ďuricovej Hájkovej, riaditeľky Štúdia tanca celkový počet predstavení na pôde divadla (v roku 2014) dosiahol stovku a počet návštevníkov číslo 7208, čo je viac ako dvojnásobok toho, čo tvrdí BBSK. Nehovoriac ešte o návštevníkoch, ktorí videli produkcie v zahraničí. (toto je tiež riadne faux pas).
Tvrdší oriešok je financovanie. Rozpočet Štúdia tanca sa totiž na prvý pohľad môže javiť ako vysoký. Ak by sme však vstúpili do porovnania s inými, inštitúciami podporovanými krajom, Štúdio tanca z toho vyjde iba ako jeden z mnohých. Absolútne bez akéhokoľvek nadhodnotenia. Nehovoriac ešte o porovnaní s divadlami podporovanými samosprávou v Bratislave. V tomto prípade je škoda, že divadlo dosiaľ nezverejnilo svoje výročné správy, ktoré by dovolili lepšie nahliadnuť do financovania.
Posledný na hlavu postavený argument sa viaže k dekadentnosti umenia v Štúdia tanca (ktorého sa chytil aj mnohé internetové diskusie). Aj keď sám presne neviem, čo tým predseda BBSK myslí, stačí si prečítať pár recenzii napr. tu: (http://www.monitoringdivadiel.sk/) a človek si ľahko spraví obraz, že divadlo kráča cestou umiernenosti, porozumenia, hľadania životných vízií. Tematicky sa vydáva po línii pochopenia individuality a jej problémov a venuje sa aj reflexii sveta a dnešnej spoločnosti. Tento rok pracovali na inscenáciách napr. Julyen Hamilton, Jozef Vlk a Jakub Nvota. Prvý je svetovo uznávaný experimentátor, druhý popredný režisér tanečného divadla u nás a tretí skôr režisér poetický, hravý, vyvolávajúci úsmevnosť. Ktorý z nich teda znamená tú dekadenciu? A kde sú tí nahí chlapi?
Potichu a bez diskusie
Chýbajúci podpis na zmluve nie je centrom pozornosti po prvýkrát. Rovnaký problém nastal aj v roku 2014, keď nepodpísal zmluvu na rekonštrukciu sociálneho zariadenia, pretože sa župan nestotožnil so spôsobom realizácie procesu deinštitucionalizácie. Záhada nepodpísaných zmlúv sa následne opakovala opäť. Banskobystrický samosprávny kraj nevyužil možnosť čerpania eurofondov na opravu cestných komunikácií. Kotleba dlho váhal s podpisom potrebných zmlúv, nezačal v zákonom udanej lehote výberové konanie na dodávateľov materiálu a prekročil termín dokončenia, čím porušil všeobecne nastavené podmienky. Rekonštrukcia nakoniec šla z vrecka samotného BBSK, na eurofondy sa mohlo zabudnúť. Peniaze, ktoré sa mali ušetriť sa neušetrili. Peniaze, ktoré sa mohli minúť, sa neminuli. Áno, župan svoje argumenty mal aj tentokrát, ale aj vtedy čakal do poslednej chvíle a nič nekomunikoval vopred. Svoje vysvetlenia začal, podobne ako teraz, ponúkať až vtedy, keď už nebola žiadna šanca na zvrat situácie. Župan túto fintu zjavne využíva s veľkou obľubou.
Župan pokračuje
Tretia kauza nepodpísaných zmlúv spôsobila pád jedného z mála našich tanečných festivalov. Čo znamená zrušiť takúto akciu asi netreba veľmi zdôrazňovať. Nie je to len premrhanie množstva energie, ale dochádza k strate dôveryhodnosti kultúrnej inštitúcie pred zahraničnými účinkujúcimi aj partnermi. Rovnako je však poškodené meno všetkých kultúrnych inštitúcií v spádovej oblasti župana, ktorý pôsobí ako zvláštny dozorný orgán. Rozhoduje o tom, čo je prijateľné a občiansky prospešné, čo zas menej a čo už vôbec nie. Kotleba by radšej ako „dekadentným“ tanečníkom dal peniaze folklóru. Spôsob, akým na (jeho pohľadom) zle nastavené financovanie upozorňuje škodí aj tomu. Kotleba koná bez predošlých varovných signálov a bez možnosti vstúpiť s ním do diskusie. Vedie naozaj ukážkovo nekultúrny boj za kultúrne tradície regiónu a celého Slovenska.
A teda…
Ak sa niečo nezmení zákonne, napr. novým systémom financovania kultúry – Fondom na podporu umenia, župan BBSK môže ešte ďalšie dva roky určovať vlastné normy. Môže postupne pritvrdzovať a mlčky, bez debaty uzatvárať stále radikálnejšie závery. Možno sa ani nenazdáme a stiahne seba aj BBSK do obdobia temného stredoveku. Nebude komunikovať, diskutovať, radiť sa a naďalej bude vymýšľať pochybné a zavádzajúce argumenty, ktoré žiaľ vedia mať zázračnú silu aj na verejnú mienku. Toto sa už netýka len Štúdia tanca. Toto už je ozaj nebezpečné.
P. S.: Ešte k častým podnetom z diskusii – Naozaj by malo existovať len umenie, ktoré si na seba dokáže zarobiť? Tak potom čo veda? Čo životné prostredie? Sociálna oblasť? Čo výchova a vzdelávanie? Čo šport! (Netvárme sa, že každá športová disciplína si na seba vie zarobiť.) Nepatria spolu s umením do spoločného balíka, ktorý zo Slovenska tvorí rozvinutú krajinu schopnú konfrontácie s inými kultúrami?
