Martina MašlárováPiatkový festivalový program nastavil latku naozaj vysoko. Bolo takmer nerozumné očakávať, že rovnako silný bude aj záverečný deň festivalu, ale stalo sa.
Bartimejove pašie, staršia inscenácia zoskupenia Med a prach, priniesla náboženskú tému bez toho, že by k nej tvorcovia pristúpili s prehnanou pietou. Naopak, monodráma Ivana Martinku s hudbou Andreja Kalinku (v réžii oboch) má v sebe nadhľad a humor, ale nie prvoplánový vtip, skôr humor mrazivo ironický. Napriek tomu, že spracúva biblický námet, postavy, ktoré Martinka na scéne rozohráva, sú dnešnému človeku podobné nielen jazykom, ale aj charakterovými neduhmi a vnútornými rozpormi. Ani dnes nie je rozhodovanie sa medzi vnútorným presvedčením a tlakom spoločenských úzusov jednoznačné, tak ako u Bartimeja, ktorého príbeh inscenátori celý vykonštruovali na základe nepatrnej zmienky v knihe kníh. Obrovskou silou pôsobí inscenácia na diváka najmä vďaka atmosfére, ktorú sa komornému zoskupeniu darí vytvárať v komornom priestore. Pocit takmer transcendentný, ktorý divák zažíva, je výsledkom súhry troch elementov – pôsobivého výtvarného riešenia, ktoré kombinuje tlmené osvetlenie s prírodnými elementmi – vodou, drevom i ohňom; sústredeného, premenlivého a dojímavo krehkého i mocného Martinkovho herectva; a hudobného doprovodu, ktorý zároveň kreuje i počúva rytmus inscenácie. Niet pochýb o tom, že predstavenie aj v neštandardných podmienkach mimo domáceho priestoru tvorcov bolo divadelným sviatkom a chvíľou výnimočnosti.
Ďalším výrazným zážitkom, hoci z celkom iného súdka, bola jedna z produkcií domáceho divadla, Diagnóza: Slovo. Inscenácia patrí pod hlavičku Štúdia T.W.I.G.A., ktoré sa programovo orientuje na genderovú problematiku v divadle. Ako väčšina inscenácií T.W.I.G.Y., aj táto je trpkovtipnou ukážkou toho, ako nás ovplyvňujú rodové stereotypy a ako im nevedomky podliehame. Slovo je pritom jedným z najmocnejších prostriedkov stereotypného zmýšľania. Formálne patrí inscenácia k tomu najzaujímavejšiemu, čo sme na pôde BDNR mohli vidieť. Inscenácia je rozdelená na niekoľko častí – ľudová slovesnosť, moderné mýty, médiá, politika a pod., podľa toho, odkiaľ tvorkyne čerpali materiál, teda slovné prejavy.
Inscenácia je tak sériou výstupov, dalo by sa povedať kabaretných čísel, v ktorých herečky silu vypovedaného často ešte akcentujú zvukovým dôrazom na slovo, synchrónnou recitáciou, akýmisi voicebandovými vstupmi, a tiež pohybom, ktorý v premyslenej choreografii rovnako napomáha slovu vyznieť. Aj vďaka tomu môže divák dospieť k zvláštnemu poznaniu, že od čias, kedy rozprávkový kráľ dával (dával!) svoju (svoju?) dcéru za ženu (za ženu?!) švárnemu princovi, sa podnes, keď médiá a reklamy ženám (a aj mužom) diktujú, ako majú vyzerať a konať, aby sa opačnému pohlaviu zavďačili, sa toho vlastne ani veľa nezmenilo…
Posledným predstavením, ktoré sa na Bábkarskej Bystrici dalo zhliadnuť, bolo Mironescópio lisabonského súboru A Tarumba. Táto interaktívna performancia,ktorej sa na jeden raz mohlo zúčastniť iba 16 divákov-spoluaktérov, bola naozaj svojskou, ale veľmi príjemnou čerešničkou na torte festivalu. Nešlo síce o divadlo v pravom zmysle slova, ale dívať ani diviť sme sa nestačili. Erotický kabaret aj lekcia sexuálnej výchovy – v salóne madame Gigi bolo možné zažiť raj, zistiť, ako to s ním v skutočnosti celé bolo, pozrieť si retro bábkovú peep-show aj dozvedieť sa niečo z histórie erotických pomôcok.
Účastník tejto nevšednej šou sa mohol dokonca nechať pomasírovať niektorým z prvých modelov vibrátorov, ktorými sa u žien liečila hystéria a dokázali pomôcť aj stuhnutej šiji. Ostych a rozpaky prítomných sa menili v pobavenie, v zvedavosť, čo ešte madame Gigi a jej kumpáni vymyslia. Bláznivé soirée v salóne však malo aj iný zmysel, než len nezáväzne zabaviť. Ľudská sexualita je totiž dodnes pre mnohých tabuizovaná téma a v čase, kedy na Slovensku zúria spory o sexuálnu výchovu a práva sexuálnych menšín, je zdravý a odľahčujúci pohľad na túto tému mimoriadne potrebným impulzom.
