Simona BakováTretí deň sa v rámci hlavného programu okrem domácej produkcie Hlava XXII predstavili súbory z Ruska a z Maďarska. Ideovo festival prešiel od témy vnútornej neslobody k tej občianskej. Vo vzduchu sa niesla otázka: Akým spôsobom našu slobodu podmieňujú kultúrno-politické ovzdušie a systém, v ktorom existujeme?
Role play game s figúrkami v životnej veľkosti
S budapeštianskou divadelnou skupinou Stereo Akt si diváci mohli zahrať „hru o prežitie“ s názvom Bez adresy. Každá z troch skupín, do ktorých boli diváci rozdelení, reprezentovala jednu z troch postáv hry – tej divadelnej, aj tej interaktívne strategickej. Počas takmer dvoch hodín mohli diváci prostredníctvom nich pomyselne prežiť 4 mesiace bez domova.
Do roly inscenátora vstupujú konkrétne rozhodnutia divákov aj samotná náhoda v podobe hracej kocky. Práve ona rozhoduje o veciach takých zásadných, ako sú sila a prostriedky na prežitie. Roky života sú pre každú z postáv jasne scénicky znázornené statickou bábkou, ktorej ubúdajú životy podľa toho, ako sa správa. V sérii akcií máme možnosť spomaliť klesanie i stúpanie životnej energie, vždy však s ohľadom na druhú premennú, ktorou sú financie. Operujeme tak s verziou života, ktorá sa v existencii na ulici obmedzuje na dve základné kategórie. Predstavenie pred nás stavia možnosť hrať hru a kalkulovať so životom konkrétneho človeka bez domova ako s figúrkou na základe premyslenej stratégie, alebo preciťovať jeho príbeh pri každom našom rozhodnutí. Formálne riešenie predstavenia zvádza k obom možnostiam.
Aktívne zapojenie divákov je prerušované etudami, ktoré dokážu pohltiť intenzitou situácie aj jazyka. Následné moderované rozhodovanie divákov o tom, kde bude ďalší mesiac postava prespávať a či bude pracovať alebo žobrať, má scudzujúci efekt. V dôsledku finančných prepočtov dochádza k rozhodnutiam, ktoré vykazujú nulový súcit s postavou – pre pár hranoliek a menšiu sumu peňazí necháme mladú ženu Žofiu, aby ju natáčal podivín na ulici, alebo jej nezaplatíme podpornú skupinu za zopár forintov mesačne. Čierno-bielosť rozhodnutí sa za extrémnych podmienok ľahko obracia v ešte väčší extrém. Ich dôsledky nám však ako divákom už nie sú známe, predstavenie sa končí bez víťazov a porazených, a tak hre na jej konci akoby chýbal zmysel. V tomto prípade bolo naozaj dôležité najmä zúčastniť sa.
Humor či teror?
Moskovský nezávislý súbor Teatr.doc, ktorého tvorba sa žánrovo rozprestiera od politickej satiry k dokumentárnemu divadlu, sa v Nitre predstavil inscenáciou Človek z Podoľska. Dmitrij Danilov, autor textu, je súčasný ruský prozaik známy dokumentaristickým štýlom písania. Konverzačne založená hra, ktorá je jeho dramatickým debutom, miestami odráža Danilovovu záľubu v žánri cestopisu, ktorá sa v obrazoch ruského Podoľska nevyhnutne redukuje na chválospev o šedých fabrikách. V prostredí policajnej stanice predstavujú idylu o rodnom meste, na ktoré sa neoplatí zanevrieť. Za nelásku k vlasti a jej prejavy sa tu zatýka. Policajti využívajú pri vypočúvaní „bežného“ človeka z Podoľska praktiky pasívnej agresie a citového vydierania. Reportér, ktorý žije s mamou v byte v tomto ruskom meste, je mentálne znásilňovaný, kým neuverí, že návrat domov predsa len nie je tým najhorším trestom. Chorej dynamike formovania vzťahu medzi zadržiavateľom a zadržaným pomáha všeobecná vzdelanosť policajtov v modernej filozofii a popkultúre. Policajt je kamarát, kým s ním súhlasíš. Zavŕšením manifestácie moci je štokholmský syndróm, ktorý sa postupne sformuje u jedného zo zatknutých. Je otázkou, do akej miery je psychologický teror reakciou na súčasné praktiky ruskej polície, ktorá od fyzického násilia prechádza k rafinovanosti postupného útlaku a vymazávania osobností.
Dá sa predpokladať, že politický podtext bude s publikom komunikovať rôzne, v závislosti od konkrétnej krajiny. S nitrianskymi festivalovými divákmi fungoval prekvapivo satiricky aj v pomerne vypätých scénach fyzického ohrozovania protagonistu. Naozaj stačí zopár tanečných pohybov a vypointovanie vtipu na umlčanie skutočného významu situácie, ktorá je vo svojej podstate vrcholne násilná? Inscenačný prístup, ktorý predstavil vtip v dialógoch a násilnícke postavy ako tie sympatické, si pri večernom predstavení v Starom divadle Karola Spišáka vyslúžil standing ovation. Diváci sa pobavili. Spoločensko-politická rovina ostala ale akási hluchá, čo sa týka zvnútornenia v divákovi, a ako sa ukázalo – aj vo vnímaní účinkujúcich a tvorcov. V debate po predstavení (kde sa mnoho stratilo v nedokonalom preklade) predstavili myšlienkovú stránku inscenácie ako hotový produkt, na ktorý reaguje celá Európa zhodnou neutralitou, na ktorej sa dá zasmiať.
Festival sa téme slobody venoval nielen v rámci hlavného programu. Sloboda sexuálnej orientácie bola tematizovaná v pôvodnej inscenácii slovenského LGBT Divadla NoMantinels Príbeh geja, príbeh lesby a o podobách slobody v európskom prostredí sa v nedeľu verejne debatovalo aj v rámci diskusného formátu Café Europa.
