Barbora ForkovičováHlavný program štvrtého festivalového dňa ponúkol dve diela, v ktorých sa zrkadlila hlavná téma tohto ročníka. Hoci presnejšie to boli viac podoby neslobody ako slobody. Nemeckú performatívnu esej cvičiacich tiel vystriedal slovenský boj o nový poriadok sveta vo výrazne hutnejších scénických obrazoch.
Telá ako manifest
Projekt Druhý pokus o telovýchovu mníchovské zoskupenie Hauptaktion žánrovo vymedzilo ako performatívnu esej. Skupina sa v nej zamerala na nemecký fenomén telovýchovy, konkrétne na organizované spoločné cvičenia, ktoré neskôr vyústili do „galaprehliadky“ nazývanej Turnfest (festival cvičenia). Podujatie, ktorého najbližšou paralelou v našich končinách by bola spartakiáda, slúžilo najmä na tlmočenie myšlienok a ideológií jeho organizátorov.
Úvodný hlas z reproduktoru hovorí, že v nemeckom jazyku sa dajú povedať slová ako cvičiť, cvičky či cvičiaci vak, cvičenie je jednoducho ukotvené v jazyku, takže automaticky je ukotvené aj v Nemcoch samotných. Hoci toto tvrdenie trošku pripomína problematiku sliepky a vajca (čo bolo skôr?), tvorcovia jeho reprodukovaním vyzdvihujú spätosť nemeckojazyčnej oblasti s touto disciplínou. Esejistická stránka tohto diela prináša zaujímavú tému a podniká akýsi sociologicko-ideologický výskum telovýchovných prehliadok naprieč časom. V začiatkoch minulého storočia mal vlastnú slávnosť napríklad aj robotnícky spolok, ktorého členovia cvičili „bok po boku proti kapitalizmu“. Tvorcovia poukazujú aj na pluralitu významov daných akcií – napríklad v prípade Zväzu židovských vojakov (cvičenie z roku 1928) ju sami Židia vnímali ako znak schopnosti vlastnej emancipácie, zatiaľ čo nemecké obyvateľstvo v ich cvičení mohlo vidieť práve opak – snahu o asimiláciu. Pri každom cvičebnom stretnutí v histórii tvorcovia opíšu zloženie cvičencov (bieli muži/muži rôznych rás/ženy atď.) a okolnosti ich vzniku – ďalšie informácie, ktoré dopĺňajú obraz jednotlivých akcií a ich cielenej výpovede.
Za pútavým námetom však zaostáva jeho scénické stvárnenie. Performancia je koncipovaná ako veľká gymnastická súťaž. Osem performerov neúnavne na javisku predvádza nacvičenú zostavu, pričom postupne z hry za chyby po jednom vypadávajú. Pohľad na nich ponúka priestor pre predstavy historických momentov, ale objavujú sa aj ďalšie konotácie. Skupina rovnako odetých účinkujúcich pôsobí ako univerzálna masa, sú výrazom súdržnosti a celistvosti. Ich telá skôr než znaky individualít fungujú ako čiastočky prispôsobujúce sa navzájom v mene čohosi väčšieho či mocnejšieho. Atmosféra vyraďovania je formálna, bez emócií. Komentátorka vysloví meno cvičenca, ktorý urobil najviac chýb, a oznámi jeho odchod. Cvičiaci, ktorí vypadnú, sa tvária neutrálne, mechanicky sa poklonia a odchádzajú do úzadia. Absencia akýchkoľvek emócií pôsobí dvojznačne. Na jednej strane ju môžeme vnímať ako opovrhnutie jednotlivca ostatnými za to, že porušil skupinovú súhru, zároveň však môže značiť chlad súperov na ceste za individuálnym víťazstvom. Takže hoci sa jednota cvičencov dá vnímať pozitívne, otvára sa tu aj téma súťaživosti, výdrže a možnosti ponižovania slabšieho.
Zneužite tela a pohybu na ideologické účely spojené s utláčaním vyznie o to silnejšie v závere inscenácie, keď sa dozvedáme pôvodnú ideu spoločného cvičenia. Takáto akcia sa udiala prvýkrát v roku 1813 – a to na podporu druženia nemeckojazyčných národov, ktoré neskôr vyústilo do vzniku nového národa – nemeckého.
Zmena poriadkov
Hlavným motívom inscenácie Bakchantky Činohry Slovenského národného divadla je stret dvoch poriadkov, dvoch rozličných usporiadaní sveta či presnejšie prístupu k tomuto usporiadaniu. Predstaviteľom toho pretrvávajúceho je kráľ Pentheus (Milan Ondrík). Jeho výzor – tmavé zamatové sako a dozadu učesané, uhladené vlasy v kombinácii s jeho pracovňou, ktorú charakterizuje stôl s chladným, blikajúcim svetlom počítača, napovedá, že ide o panovníka podobného dnešným politikom. Do Téb prichádza Dionýzos (Daniel Fischer), zástupca „nového poriadku“, ktorý vyznáva najmä tanec a víno – teda je zástancom radosti, voľnosti a veselia. Jeho vzhľad je antický – prichádza na vysokých koturnoch, vo svetlom odeve s nabielenou tvárou – odkazuje tak k dávnym koreňom podstaty jeho životnej filozofie. Jeho príchod teda nevyznieva ako snaha o absolútne nový spôsob života, skôr ako prinavrátenie niečoho z minulosti, na čo sa však už v spoločnosti – zámerne či nezámerne – zabudlo.
Režisér Rastislav Ballek obozretne nenahráva ani jednému z nich. Kto z mužov má nárok na vládu – a dá sa to vôbec určiť? Rozhodujú sa ich priaznivci na základe sympatií, aktuálnych trendov alebo iných kritérií? Dionýzos má navrch už len kvôli jeho postu boha (resp. božieho syna), no Pentheus je zasa riadne menovaný kráľ, hlava štátu.
Pentheus bojuje, no dionýzovskému kultu sa mu už nepodarí vzoprieť. Dionýzos kráľa pre jeho nevôľu prijať dionýzovský kult potrestá, zosmiešni a nakoniec ho privedie až k smrti. Svojím správaním sa však práve Bakchos, boh vína, ukazuje ako agresívny despota. Keď Penthea nepresvedčil, zničil nielen jeho, ale aj celú jeho rodinu. Kráľova matka, Bakchom pomätená Agaué, je v konečnom dôsledku najväčšou obeťou. Pre tvrdohlavosť a odpor Penthea prichádza o rozum, len aby ho zabila a pripravila sa tak o syna, o náklonnosť otca aj o právo na domov. Dionýzos teda Tébami prešiel úspešne – v zmysle nastolenia nového poriadku –, no spôsobil tragédiu a zanechal za sebou spúšť.
Režisér Ballek opäť dokazuje schopnosť antických diel relevantne komentovať aj našu súčasnosť. Na scénu prináša chór v podobe trojice hercov (Dominika Kavaschová, Michal Kinik a Michal Noga), ktorý stelesňuje nasledovníkov Bakcha, teda bakchantky. Táto prazvláštna trojica sa za svojím bohom doslova šuchoce, vyzerajú byť unavení či akoby lietali vo svete svojich halucinácií. Kinik v modrom obtiahnutom kostýme s leopardím vzorom akoby vypadol z karnevalového sprievodu. Noga si počas predstavenia na hlavu niekoľkokrát nasadí obrovské zatočené parohy ako nejaké mýtické zviera a vzápätí ich vymieňa za škriatkovské uši. Všetci traja na seba postupne navliekajú opulentné kostýmy predstavujúce kypré ženské telá. Berú na seba rôzne podoby, čím môžu znázorňovať aj akési panoptikum uznávačov Bakcha. Má mnohých nasledovníkov, ale čo sú to za postavičky? Inscenácia poukazuje nielen na striedanie časov a úskalia, ktoré takýto prerod prináša, ale podnecuje aj ku kritickému pohľadu na zástancov jednotlivých „táborov“, jednotlivcov v dave.
