Byt, a či nebyť?

Štruktúra, vychádzajúc z predlohy publikácie Marianny Oravcovej Akcia B je retrospektívnym pohľadom na jeho život, ktorý ovplyvnila práve Akcia B – nútené vysťahovanie inteligencie z väčších miest, najmä z Bratislavy, počas najsilnejšieho komunistického diktátu v 50. rokoch 20. storočia. Jozef L. sa nikdy nedozvedel, prečo nemohol nastúpiť na štúdium fotografie, prečo bola jeho rodina nútená presťahovať sa z veľkého bratislavského bytu doslova do chlieva pri Dolnom Kubíne a prečo jeho otec – kníhkupec – musel robiť v kameňolome. Dnes už vieme, že jediným dôvodom bolo odstrániť politicky nepohodlných ľudí a zároveň uvoľniť ich byty pre komunistických pohlavárov. No pätnásťročný Jozef to nevedel, do konca života sa s otcom neporozprával o svojich pocitoch, o krivde, ktorú si niesol, o obvineniach, ktoré vrhol na svojich rodičov bez toho, aby poznal kontext. Kontext v zmysle širších súvislostí, ktorý chýba aj dnes, autor hry Peter Pavlac odhaľuje. Upozorní napríklad na to, že ľudia, ktorí zažili 50. roky, najprv prežili 2. svetovú vojnu, a preto pre nich tento nový začiatok znamenal nádych čerstvého vzduchu, slobody. Aj tento kontext potom vrhá na konanie Jozefových rodičov nové svetlo a azda prináša i viac pochopenia.

Pri prerozprávaní minulosti vstupuje Jozef do situácií za seba a aj za svojho otca, a jeho vnuk zase niekedy nahrádza jeho. Toto miešanie postáv v čase dynamizuje dej a umožňuje plastickejšie rozohrať dialógy, ktoré by inak stáli len na monológoch ústredného predstaviteľa Martina Hubu. Takmer rozhlasovú hru režisérka citlivo rozviedla do hereckej akcie, pričom ponechala postavu Jozefa L. centrom kolotoča udalostí, avšak bez toho, aby si protagonista na seba uzurpoval všetku pozornosť. Prirodzene dominantný prejav Martina Hubu je začlenený medzi ostatných hereckých kolegov a je priam tematizovaný leitmotívom inscenácie, ktorým je mlčanie. V spomienkových dialógoch s manželkou šepká, tlmí rozčúlenie, hovorí cez zuby. Aj evidentné prejavy hnevu, ktoré pramenia v pocite bezmocnosti, zámerne nedosahujú veľkoleposť, ktorej je herec schopný. Postavu Jozefa L. interpretuje ako unaveného človeka, ktorého prevalcuje množstvo informácií o vlastnom živote, ktoré sa zrazu dozvie, a musí si sadnúť za stôl s hlavou v dlaniach. No sled absurdných spomienok ho vie i rozrušiť a vystreliť zo stoličky do živej gestikulácie.

Zuzana Kocúriková zosobnila Jozefovu matku. Jej pomalý pohyb a sošnosť evokujú vynárajúcu sa spomienku, ako si ju v pamäti uchoval jej syn. V mimike ukotvila tragický výraz a hlas nesie v stíšenej polohe. Najviac reprezentuje pocit strachu, ktorý sa stal spoločným menovateľom pre život tejto rodiny. Herec Daniel Žulčák má zo svojho pôvodného pôsobiska v martinskom divadle bohaté skúsenosti s naratívnym a odcudzeným prístupom k spracovaniu historických predlôh. Sedia mu úlohy polohy politických činiteľov, do ktorých vie vložiť ironický nadhľad kombinovaný s interpretáciou ich reálnej krutosti. Tu je to úradník, ktorý prišiel rodinu vysťahovať. V úlohe vnuka, spolu s Michaelou Trokanovou ako vnučkou, sú nestrojenou súčasťou priestoru a retrospektívy udalostí. Žulčák tlmočí rebelantský pocit mladého Jozefa, Trokanová zase prirodzene sebavedomým prejavom reprezentuje najmladšiu generáciu rodiny.

Scéna Evy Kudláčovej-Ráczovej výstižne pracuje s motívom strachu, ktorý ovplyvnil Jozefovu rodinu. Mreža síce delí priestor na vonkajší a vnútorný, ale jej význam je obojsmerný. Takisto je metaforou pre pocit, ktorý ostal v Jozefovi po smrti otca. Hoci ho roky nevidel, vrátil sa z emigrácie, aby dožil v jeho byte a stal sa väzňom svojich nevysvetlených krívd. Inscenácia pracuje aj s motívom vyvolávania spomienok ako fotografií – formou červeného svetla, ktoré rozkladá spomienky na menšie úseky a evokuje tmavú komoru na vyvolávanie fotografií. Je to výtvarný prvok, ktorý dnešní digitálni ľudia možno nebudú vedieť interpretovať. Chýbajúce súvislosti ich môžu ochudobniť o podstatnú časť režijného uchopenia inscenácie založenej na texte. Režisérka Marianna Luteránová sa rozhodla ponechať dôraz práve na rozprávaní a estetizuje ho nenápadnými akciami. Základom je osud rodiny, jednotlivca, prostredníctvom ktorého spoznávame monštruozitu jedného politického, historického obdobia. Režijný zástoj sa nachádza v dôslednej práci s hercami a herečkami, ktorí náročný a niekedy aj trochu ťažkopádny text (isté rezervy sú v medzigeneračných dialógoch) tlmočia autenticky a citlivo. Celú inscenáciu vedie disciplinovaný a zvnútornený prejav Martina Hubu.

Na javisku sa stretáva generácia starých rodičov, ich rodičov a dnešných vnukov. Signifikantne v nej chýba medzigenerácia – rodičia vnukov, dnešní päťdesiatnici, šesťdesiatnici. Sú to tí, ktorí v 1989 možno nemlčali, ale potom premlčali, naoko odpustili, nakreslili hrubú čiaru. Tí, ktorí mali svoje deti naučiť kriticky myslieť, vnímať udalosti v širších súvislostiach, poznať minulosť. Hrubé čiary v dejinách neexistujú, spôsobujú iba nedovzdelanosť a chýbajúce kontexty. Preto nesmieme prestať pravdivo hovoriť o našich dejinách, skúmať ich a odhaľovať. Akokoľvek bolestný ten proces i výsledok môže byť.

Odborné korektúry: Lenka Dzadíková
Jazykové korektúry: Anna Zajacová