Po Novej dráme – O dvoch koncoch

Dobro | Foto: D. Krupka, zdroj: www.novadrama.skDobro | Foto: D. Krupka, zdroj: www.novadrama.skDobro | Foto: D. Krupka, zdroj: www.novadrama.skPriznanie | Foto: D. Kaplan, zdroj: www.novadrama.skPriznanie | Foto: D. Kaplan, zdroj: www.novadrama.skPriznanie | Foto: D. Kaplan, zdroj: www.novadrama.sk

„And the rest is silence,“ – ako pripomenula v záverečnom príhovore festivalu Nová dráma/New Drama 2017 jeho riaditeľka Vladislava Fekete. Tento ročník festivalu sa skončil – dokonca (už tradične) dvakrát. Hoci v divadle je syndróm „viacerých koncov“ väčšinou dôvodom na kritiku, festival Nová dráma/New Drama má dva závery celkom zámerne. Jedným je posledné predstavenie súťažného programu, druhým slávnostný ceremoniál odovzdávania cien, po ktorom nasleduje hosťujúce zahraničné predstavenie.

Koniec prvý – úlety premúdrenej labute

Porovnávať dva konce tohto ročníka festivalu je ako porovnávať výbuch sopky s varením polievky – dve inscenácie asi nemohli byť rozdielnejšie. Dobro z DAB-u, Sprušanského inscenácia hry, ktorú na objednávku napísal Laco Kerata, je absurdno-groteskným úletom, paródiou slovenskosti, slovenskej nátury, kritikou našej malosti, provinčnosti a tiež oportunizmu na pozadí spoločensky aktuálnej situácie – slovenského predsedníctva Európskej únie. Fraškovitá komika textu i inscenácie je často na hrane či až za ňou (najmä v herectve), divák sa smeje na familiárnych postavách, sitcomovo skarikovaných typoch – od mamičky závislej na televízii, cez jej ambicióznu a „podnikavú“ dcéru, jej mafiánskeho milenca a nudného priemerného manžela, až po hlavného hrdinu Dobroslava, dobráka-intelektuála, ktorého rodina a známi nasilu pretlačia do Europarlamentu. Popri tom sa univerzum postáv obohacuje o bizarné zjavy – filozofujúcu labuť, Číňana a Indiána či dievčinu, ktorá sa striedavo pozná i nepozná s Dobroslavom a bez ohľadu na to, kým vlastne je, jej vždy tikajú biologické hodiny. Nie náhodou niektorí zahraniční hostia festivalu zhľadúvali v predstavení alúzie na Ionesca či na Tatka Ubu (hrdina sa z nikoho stane politickým lídrom) a snažili sa mu porozumieť aj napriek množstvu lokálnych narážok a odkazov.

Koniec druhý – izraelsko-palestínsky

Na druhej strane, lokálnosť nebola prekážkou na pochopenie izraelskej inscenácie Admission (Priznanie) divadla Jaffa. Izraelskí herci po boku s palestínskymi tu hrajú príbeh inšpirovaný udalosťami jedného z najzložitejších a najpálčivejších globálnych konfliktov na Blízkom východe, ktoré sú spojené s vojnou o nezávislosť (1948) a prvou intifádou (od 1987). Unikátnym aspektom tohto projektu je spoločné hľadanie nepríjemnej pravdy a pokus o vyrovnávanie sa s minulosťou. Pre našinca to zas bola príležitosť preniknúť k historickým udalostiam, o ktorých sa z hodín dejepisu bez toho, že by sám prejavil zvláštny záujem, len málo dozvie. Konflikt, ktorý sa na javisku odohráva, však vychádza z univerzálneho modelu – dve strany, ktoré majú svoju pravdu a nechcú sa jej vzdať. S tým súvisí aj pomerne konvenčné javiskové riešenie – rozdelenie hľadiska na dve protiľahlé strany, medzi ktorými sa hrá. Škoda, že podobne konvenčný je aj režijný princíp – na minimalistickej, „chudobnej“ scéne sa striedajú dialógy postáv, pričom neaktívne postavy „čakajú“ na stoličkách po bokoch javiska. Spočiatku je táto absolútna koncentrácia na dej a herectvo príjemnou zmenou v porovnaní s výstrelkami Dobra i experimentmi iných festivalových produkcií. Po čase sa však inscenácia v sebe zacykluje a stáva sa predvídateľne nezáživnou.

Dobro a Priznanie sa tak ocitajú na opačných póloch divadelného zážitku – prvé diváka atakuje paľbou nápadov a situácií často na hrane gýča, preháňania a nevkusu, druhé ho zas valcuje nepomerom medzi zásadnou témou a jej málo zaujímavým divadelným stvárnením.

Rubrika: 

Bibliografický záznam: Mašlárová, Martina. Po Novej dráme – O dvoch koncoch. MLOKi - mladí o kultúre inak [online]. Bratislava: Kultúrny spolok MLOKi, 2017. [cit. 24.8.2017]. ISSN 1339-8113. Dostupné z https://mloki.sk/node/738.