Barbora AndrešičováVôbec prvýkrát sa mi podarilo piecť vianočné koláče a to pečenie pokračovalo plynule ďalej, pretože som zistila, že ma to celkom baví. Hrať sa, miesiť, krájať, pozerať sa, ako rastie cesto. No a potom sa to vie aj zjesť a to je tiež fajn. Neskôr prišlo na rad sťahovanie – avšak nie filmov z internetu, ale vecí osobného charakteru z miesta A na miesto B. (Tu, nech sa milý čitateľ pozastaví aj nad pokusom o humor, ktorý je momentálne u mňa prítomný asi v takejto kvalite.) Konkrétne z nájomného bytu do rodinného domu. Čo ma veľmi teší, lebo mať dvor v tejto, a vlastne v akejkoľvek dobe, je výhra.
Tehotenstvo vnímam ako transformačné obdobie, akýsi ochranný čas pre ženu, kedy môže bilancovať, prehodnocovať a zjemňovať samú seba. Teda aspoň mne sa to tak deje. Môj život teraz funguje deň po dni v krásnej normálnosti, v ktorej sa ukrývajú veľké poklady. Zatiaľ mám čas na všetko, na čo si len zmyslím. Rada len tak „visím zo stropu“, čítam si horory, oddychujem pri zvuku karbobrúsky, úpenlivo plačem, namiesto divadelných textov sa učím naspamäť všetky detské básničky, rozprávky a piesne, celkovo sa dá povedať, že sa tak komplexne pripravujem na rolu matky.
Divadlo mi momentálne nechýba, ale Pokymu doma občas divadielko robievam. Dobre, tak možno občas mi to chýba. Niekedy precitnem a zdá sa mi, že hej, chýba. A potom sa rozhliadnem a zistím, že sa aj tak stále nehrá a ulalá, ja sa vlastne nachádzam v úplne inej fáze života. Povedala by som s týmto kilometrovým bruchom, že som momentálne na správnom mieste. Jaj, a vlastne sledujem inscenácie online, takže som s divadlom zostala aspoň v diváckom kontakte.
