Text vznikol ako výstup workshopu Píš, ako tancujú 2024.
Pracovníčka na hlavnej stanici oznamuje, že v takejto príšerne neskorej hodine, o desiatej v noci, už skutočne jedlo nenájdeme. Žilina. Prakticky dve námestia, ale aj štyri moderné nákupné centrá. Okrem Budatínskeho hradu a Považskej galérie umenia zaujme krajské mesto železničnou Stanicou-Záriečie, milo prezývanou „Stanička“. Ide o kultúrne centrum s krstnou mamou Magdou Vášáryovou. Priestor ponúka celoročne pestrý program, do ktorého sa radí aj júlový festival performancií, Kiosk. Čím je výnimočný oproti iným divadelným festivalom?
Nosnou témou sedemnásteho ročníka sú invázie, pričom podujatie nesie aj podtitul „blízke stretnutia“. Prichádzajú štyri dni plné pohybovo-tanečných performancií, činoherných inscenácií nezávislých divadiel, hudobných večerov a nočnej zábavy. Kiosk 2024 v programe uvádza audiovizuálnu esej, divadelnú videoperformanciu, performatívnu prednášku, pohybovú inštaláciu, mediálnu trans-druhovú špekuláciu a rôzne iné pre nezaujetého človeka čudesne znejúce performatívne umelecké žánre.
Najintenzívnejší zážitok vo mne vyvolala drag show, v programe nazvaná „festivalovou slovenskou veselicou“. Platforma mladých kvír umelcov a umelkýň PiNKBUS predstavila šesticu ľudí v krojoch spievajúcu ľudové piesne a súčasne predvádzajúcu zábavu, ktorá má u nás slabšiu tradíciu. Predstavením nás sprevádza drag queen Venice alias choreograf Martin Talaga. Kráľovnú dopĺňajú junáci Ermin Fazlić, Jakub Spevák a DJ queens Kar’Ma a Warna B. V neposlednom rade performuje aj Jozefína Dlábiková, skutočná teta Martina Talagu. Nezabudnuteľná je aj účasť Nory (Mojsejovej) Kabrheľovej v zarámovanom obraze s nápisom „MAKE SLOVAKIA GREAT AGAIN“ konštatne prítomnom na javisku.
Kontrastom medzi krojmi, ľudovkami a kvír zábavou sa tematizuje súčasná potreba ministerstva kultúry vo Ficovej vláde na čele s ministerkou kultúry Martinou Šimkovičovou a generálnym tajomníkom Lukášom Machalom oslavovať slovenské tradície a slovenskú, (žiadnu inú!), kultúru. Na um prichádza veľa otázok, napríklad, čo vlastne definuje slovenskú kultúru a ako sa (ne)dá oddeliť od všetkých ostatných. Môžu si kvír ľudia uctievať slovenské tradície alebo sú určené len „vybraným“? Môže kvír človek oslavovať svoje zemepisné korene bez toho, aby jeho čistá existencia urážala heteronormatívnych ľudí?
Výrazne na mňa zapôsobil aj režisér Adam Dragun so svojou performatívnou prednáškou Alex. Išlo o dva samostatné celky, prvý vystúpil Mário Drgoňa, súčasný dramaturg SND, a druhý prezentoval sám Dragun.
Drgoňa vyjadruje zmätok, ktorý cíti zo zadania od Draguna. Dostal rôzne materiály, ako videá, snímky obrazovky SMS správ a podobné tajomné pramene, pričom jeho úlohou bolo na základe nich rozkľúčovať, o čo ide a spracovať čo najpresnejšiu divadelnú rekonštrukciu diela, o ktorom nič netuší, a to len na základe záznamov. Z artefaktov sú najzapamätateľnejšie videorozhovory s deťmi čítajúcimi scenár obsahujúci vulgarizmy. Dievčatko Alex z Košíc pôsobí prirodzene pri hovorení replík, ako „mám pretlak kokotín,“ čo v hľadisku vyvoláva bujarý smiech. Dragun prostredníctvom rôznych interview s deťmi rekonštruoval skutočný rozhovor, ktorý mal nastať medzi záhadnou osobou pomenovanou Alex a ním, režisérom.
O mystifikovanej postave postupne dostávame indikácie. Je možné, že Alexom je samotný Drgoňa, a tým pádom by tak išlo o hravú mystifikáciu ̶ Drgoňa hrá, že netuší, o čo ide a zároveň pátra po tajomnej osobe, ktorou je on sám.
Prednáškové dielo vedie divácke hlavy k zamýšľaniu. Ako dieťaťu vysvetliť, kto je dramaturg a aké má postavenie v spoločnosti? Žilinský Alex je vtipný teaser na pripravované dielo.
Kiosk nikdy nekončí, a to vďaka stálemu sprítomňovaniu festivalu cez kratšie intervencie performatívneho charakteru. Ide o štvrťhodinové akcie rôznych umelcov a umelkýň. Ja som bola súčasťou KWAKWAKAʼWAKW.
Čakáme na začiatok nového performatívneho dobrodružstva pred Novou synagógou, rozprávame sa s kamarátstvom, keď z davu vystúpi košický Džumelec Erik Sikora. Svojím typicky humorným vystupovaním rozpráva o tujách, kolonizácii a písmenách. Ja a viacero náhodných ľudí okolo netušíme, čo sa deje, prečo Sikora znenazdajky rozpráva na celý dav. Po skončení jeho verbálneho prejavu nenasleduje potlesk, ale plynulý vchod do synagógy na nasledujúcu, s Džumelcom nesúvisiacu performanciu. Takýmito malými narušeniami bežného festivalového žitia ostáva Kiosk stále živým i medzi jednotlivými inscenáciami.
Invázia, ako násilné vniknutie alebo prienik, sa v spomenutých dielach javí snáď ako prienik medzi obrazom slovenských tradícií a súčasnými trendami zahraničných kultúr, prienik medzi dospeláckym a detským svetom a invazívne intervencie do bežného chodu nažívania. Kiosk je festival naplnený umeleckými dielami s rôznymi možno čudesne znejúcimi žánrovými pomenovaniami, ktoré pri svojom obsahu skutočne obhajujú svoje názvoslovie. Čosi typicky „kioskovské“ je nepredvídateľný druh prezéntnosti umelca alebo umelkyne, pričom estetické kvality diela spôsobujú intenzívny prežitok prítomnosti performancie ako takej, nepretržite po dobu štyroch dní.
Projekt workshopu Píš, ako tancujú 2024 z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
