Banskoštiavnický orloj ako imerzné divadlo

Napriek dažďu prišlo na beznádejne vypredané, posledné septembrové predstavenie neúrekom ľudí. Časť z nich pricestovala z Bratislavy, vidno to aj na prichádzajúcich autách, medzi nimi sú aj osobnosti umeleckého sveta – Martin Šulík, Michal Vajdička či Vladimír Godár. Už predošlý titul Kosmopol sa totiž stal kultúrnym fenoménom a tešil sa veľkému diváckemu záujmu. Populárny formát imerzného divadla, na Slovensku zatiaľ využitý len zopárkrát, umožňuje publiku voľne prechádzať medzi miestnosťami, kde sa paralelne odohrávajú situácie. Vždy si teda vyberáte, čo uvidíte a čo z deja vám naopak ujde. Trojhodinový hrací čas sa môže zdať na vnímanie pridlhý, našťastie, divák má slobodu kedykoľvek sa ísť vyvetrať či napiť.

Monopol – život v malomeste počas totality
Príbeh Monopolu je rozprestrený do niekoľkých desaťročí od polovice minulého storočia a je hojne zaľudnený. V centre diania sú dve rodiny, ktoré spolu obývajú predelenú bytovú jednotku. Monika Haasová a Jana Wernerová vynikajúco uchopili dve ústredné ženské roly. Najmä Wernerová ako Alžbeta Dittrichová vystavala zložitý charakter ženy, ktorú v živote stretajú rôzne náročné výzvy.

Štefan Martinovič, známy skôr komediálnymi rolami, má v Monopole neľahkú úlohu, stvárňuje človeka na autistickom spektre. Mojou obľúbenou postavou je však chemikár Rudo Plhák. Vlado Zboroň ho kreuje ako ufrflaného vdovca, ktorý prichýli do svojej polky bytu dcéru s rodinou. Má zvláštny zmysel pre humor a zároveň oplýva sympatickou úprimnosťou, ktorá je často katalyzátorom konfliktov.

Bohatá na dejové zvraty je postava prezliekača kabátov – najprv gardistu, potom súdruha – Chrústa (Andrej Šoltés). Mäsiar Knobloch (Miroslav Beňuš), nesympatická postava muža, ktorý sa vie o svoj prospech postarať v akejkoľvek dobe, pripomína Valenta z Ballekovho románu Pomocník. Vyše dvadsaťčlenný herecký ansámbel odviedol napospol presvedčivé a zrelé herecké výkony.

Prišli Rusi, kradnú husi
Divácky vďačné a miestami aj veľmi dojímavé sú scény zo šesťdesiatych rokov, študenti v triede spievajú beatlesovky aj české dobové hity. Spolu s mládežou s divokými účesmi prežívame príchod Dubčeka do politiky, no aj august ’68. V interaktívnej časti sú diváci vyzvaní, aby sa na znak nesúhlasu s ruskou okupáciou podpísali na veľký nástenný plagát. Odcitovaná veršovanka o krádeži husí je nápisom, ktorý sa objavil na múre počas okupácie.

Napriek tomu, že väčšina ústredných udalostí sa odohráva v dvojbyte Knoblochovcov a Plhákovcov, divácky obľúbenou miestnosťou sa stáva zadný bar. V ňom sa muzicíruje, spieva, diváci si môžu posedieť s účinkujúcimi pri jednom stole. Po spomínaných udalostiach vtrhnutia vojsk Varšavskej zmluvy by hudobníci radi hrali Kryla, ale strach je ešte všadeprítomný, a tak predsa len zahrajú Suliko, obľúbenú gruzínsku pieseň Stalina.

„Život ti ponúkne len jednu šancu, a keď ju premrháš, skončil si,“ vraví chemikár Plhák svojmu vnukovi a my si aj vďaka tejto replike spomenieme, aké fatálne následky mohli mať akékoľvek činy človeka počas totality. Je veľkým pozitívom inscenácie, že angažovanosť nie je krikľavo plagátová, odvíja sa medzi riadkami. Morálne postoje sú tlmočené cez charaktery postáv, ich konanie i reč. Zobrazovanie politických udalostí a dejinných súvislostí cez príbehy konkrétnych ľudí je tým, čo si na Monopole najviac cením.

Imerzia a výprava
Autorský a zároveň režisérsky tandem (Klára Jakubová a Mila Dromovich) si zvolil metódu imerzného divadla, ktorá je však mierne modifikovaná. Inscenácia využíva gong, ktorý publikum značne naviguje tým, že oznamuje koniec situácie, čím divákov vyzýva, aby sa premiestnili do iných priestorov. Možnosť výberu však ostáva a akákoľvek je moja divácka trajektória, nikdy nedokážem obsiahnuť všetky odohrané udalosti.

Nápad s konštruovaním inscenácie ako akéhosi banskoštiavnického orloja, kde herci sú postavičky, čo sa pohybujú po neviditeľných koľajničkách, posúva dielo k antiiluzívnemu divadlu. Idea orloja má však aj konkrétne prejavy – niekedy sa figúrky zaseknú v robotických polohách, inokedy sa zastavia či ich pohyby preskakujú ako pokazená platňa. Rozumiem nápadu tvorcov, ktorí zrejme chceli aj divadelnými prostriedkami dosiahnuť odlíšenie a posun od úspešnej inscenácie Kosmopol. Celkovo mi však príliš časté včleňovanie zádrhov a havárií prekážalo – výsledkom bolo retardovanie deja a do istej miery vyrušenie pri vnímaní príbehu.

Scénografia (Tom Ciller, Henrich Žucha, Klára Jakubová) je postavená s citom a uveriteľne, niekde je skôr náznaková, inde viac realistická. Za vytvorením jednotlivých miestností, priestorov diania (internátna izba, riaditeľňa, krčma, vlak, bar, kino, školská trieda, krajčírska dielňa, holičstvo, mäsiarstvo a i.) je cítiť dôslednú a minucióznu prácu. Takisto kostýmy sú verné zobrazovaným obdobiam a zároveň vkusne estetizované. Aj vďaka detailnej a precíznej výprave má inscenácia taký ohromný emocionálny dosah.

Záver
V priestoroch bývalej Banskej akadémie a neskôr chemickej školy sa odohráva niečo, čo presahuje hranice divadelného zážitku. Ste divákom, ale zároveň zdieľate emócie z videného s ostatnými z publika, veľakrát ste svedkami ich reakcií. Napriek sústredeniu na príbeh niekoľkých protagonistov sa vám na jeho pozadí skladá aj väčší príbeh. Príbeh krajiny a jej obyvateľov, dobových premien, historických kolízií a ich následkov. A okrem toho máte nástojčivý pocit, že tieto príbehy nitkami pokračujú aj dnes. Či už sú to otázky osobnej slobody, chrlenie žlčovitých nenávistných rečí politických predstaviteľov, naša pozícia uprostred Európy v dosahu chápadiel Veľkého ruského brata… Nič z toho sa nekončí, všetko to s nami žije dodnes.

Odborné korektúry: Lenka Dzadíková
Jazykové korektúry: Anna Zajacová