Osobne som na pochybách, ako hodnotiť rozprávku. Či z pohľadu detí alebo môjho, povedzme adolescentného. Má predsa pobaviť deti. V úvode sa stretávame s Floriánom Túlavým, chlapcom žijúcim v kolotočiarskej rodine, oslavujúcim narodeniny. Na jeho veľkú smolu má však práve osýpky a jeho rodičia trvajú na tom, že zostane doma. Aby sa nenudil a nesmútil, vymyslia mu spolu s Floriánovou sestrou Emou cestu okolo sveta. A tak si môže obuť dedkove putovné topánky, pokresliť posteľ aj perinu centrofixou a ocintnúť sa kdekoľvek na svete bez toho, aby musel opustiť svoju izbu.
Výrazným a skoro jediným prvkom na javisku je posteľ. Tá je viacúčelová a to natoľko, že sa v okamihu zmení na lietadlo, jeep, oázu, obriu mrazničku, klietku a pod. Spočiatku sa mi zdalo javisko len s posteľou a vešiakom na prádlo prázdne, ale keď sa odhalila multifunkčnosť scény, prázdno bolo odpustené. Fakt. Keby som ako malá mala takú skriňu, tak z izby pravdepodobne nevyleziem dodnes. Vydajme sa teda spolu za krásami a strasťami svetadielov.
Na začiatok Florián zavíta do Číny, kde dávkou ázijskeho čaju bojuje so zvýšenou teplotou a vyrieši problém s myšou, ktorá kradne ryžu a celé ryžové polia. Tu ma bavila hlavne Miriam Kalinková v úlohe matky/číňanky, myslím si však, že to bola jej jediná svetlá chvíľa. Niežeby bola po hereckej stránke zlá, ale bohužiaľ som ju po zvyšok času vôbec nepočula. Nebolo to tak len u nej. Jediný hlas, ktorý bolo počuť aj počas pesničiek, bol hlas otca v podaní Jána Morávka.
Ako druhú sme navštívili Ameriku. Prvá vec, ktorá ma tu v dobrom zarazila, bola narážka na choroby donesené Európanmi do Ameriky. Neviem, či to bolo úmyselné, ale za toto tlieskam. Vtedy mi napadlo, či takýchto odkazov v rozprávkach nie je viac a či na ne proste človek nemusí dospieť. Ktovie. Ale späť k Amerike. Pre mňa osobne najmenej zaujímavá časť. Ideme namazať vyrážky, Florián nechce a preto ho spútame a natrieme bizóním prdom (názov mastičky na osýpky), čím spôsobíme, že obecenstvo vo veku od 1 až po 6 rokov prepukne do rehotu. Podľa mňa lacný vtip, ktorý nemusel byť. Čo však oceňujem, je zaujímavé spracovanie indiánskych čeleniek pomocou štipcov na prádlo.
A dostávame sa k číslu 3 – Antarktída. V okamihu, keď sa všetci nahrnú do igelitového iglu a všetky svetlá, okrem výrazného modrého, zhasnú, mi doslova padá sánka až kdesi na kolená. Tieňové divadlo s losom, polárnym psom a ľadovým medveďom je úchvatné. Proste paráda. Do Afriky prilietame na skriňopláne a následne sa vozíme skriňojeepom po horúcej púšti. Všetci sú smädní a vyprahnutí a pri oáze sa bojuje s africkými šelmami. Bábkové zvieratká boli geniálne. Napríklad opica vytvorená len pomocou svetra. Chybičkou krásy bol krokodíl, ktorý síce nemal žiadne výzorové nedostatky, ale herci ho nevedeli udržať.
Vrcholom programu je Austrália. Protinožci naučia nášho Floriana robiť stojky (ktoré popravde sami nejako extra neovládajú), zbraňou hromadného ničenia (rozumej topánka) sa učí strieľať do balónov, ktoré drží sestra, a vymotáva sa z fusaklí, ktoré sú dlhé ako týždeň pred vreckovým. Potom sa stáva plnohodnotným austrálskym kolotočiarom a roztočí kolotoč, ktorý sa točí vpravo, krásne svieti, všetci sú ohromení a nikomu neprekáža, že herci sa na kolotči točia doľava. A voalá, chlapec je zdravý ako repa. Vracia sa domov a… spí. Čooo?
NEGATÍVA: nízka hlasitosť hercov, drobné nepresnosti vo fyzickom stvárnení, občas nútený humor
POZITÍVA: svetelné efekty, využitie postele, poučné momenty
Najdôležitejšie je však to, že to nebolo predstavenie pre mňa ani iných adolescentov, poprípade dospelých. Je to pre deti, ktoré sa na veci pozerajú inak ako my. A podľa všetkých tých záchvatov smiechu možno tušiť, že boli spokojné.
*Autorka je študentka Súkromného hudobného a dramatického konzervatória v Martine