Ako smrť ukazuje stopy našich životov

Tému smrti tvorivý tím na čele s Piovarčim neprezentuje demonštratívne, nezakladá ju na konkrétnej udalosti alebo fenoméne, ale skôr im ide o hľadanie filozofickejšej podstaty človeka ako bytosti a jeho život skúmajú ako cestu odniekiaľ niekam. Koncept Charona vznikal v rámci viacerých rezidencií ‒ v bystrickom kultúrnom centre Záhrada, na zavretom salaši Zbojská v Pohronskej Polhore a napokon v Divadle Pôtoň, kde prebehla aj záverečná tvorivá fáza a online prezentácia diela. K tvorivému procesu patril aj širší výskum starovekých mýtov, bájí a výtvarných diel s danou tematikou či rozhovory s reálnymi žijúcimi prievozníkmi. Tvorcom tak nemožno uprieť snahu dostať sa v rámci zvolenej témy čo najhlbšie a vyhnúť sa tak povrchným výkladom.

Charon je mýtická postava, ktorá prevádza duše z pozemského života do posmrtného. To sa snažil v inscenácii režijne a choreograficky spracovať aj Radoslav Piovarči. Počas jeho tanečnej interpretácie postavy Charona akoby ním neustále prechádza pohybový impulz, ktorý sa objavuje hlavne v mimike. Je v jeho pohybovom prejave je zároveň viditeľná aj istá zemitosť a rurálnosť. Do mimiky a pohybov Charona dostáva tanečník akoby esencie tiel mŕtvych, stáva sa na chvíľu nimi, s ich hriechmi a pádmi. Prirodzený silový (v pozitívnom zmysle slova) tanečný naturel Piovarčiho vychádza v mnohom z jeho fyzických dispozícií, z ktorých dokáže technicky presne vyabstrahovať gestický, mimický i pohybový výraz. Platí to aj pri iných dielach, v ktorých účinkoval alebo na ktorých spolupracoval – príkladom je jeho tanečná precíznosť v duete PURE v choreografii Milana Kozánka.

So silovosťou a telesnou mohutnosťou Piovarčiho pôsobí na prvý pohľad nesúrodo krehkosť a subtílnosť až éterickosť jeho tanečnej partnerky Paulíny Šmatlákovej. Práve pri tejto fyzickej rozdielnosti sa však obaja stretávajú v spoločnej energii. Vizuálnu submisívnosť dokáže tanečnica nahradiť urputnosťou pulzujúcich pohybov. Krátke trhané mikropohyby sa prenášajú do celého jej tela a vytvárajú dojem znepokojenia, stáleho prelievania emócií duše, ktorá sa nachádza vo víre cesty, zmieta sa v strachu a obavách, ktoré vedú pri interakcii s Charonom k jej premene na sebaistejšiu a dynamickejšiu bytosť. Synchrónnosť pohybov oboch tanečníkov (v jednom momente sa ocitnú vedľa seba, akoby plávali po prúde rieky) a napojenosť jeden na druhého sú konfrontované s ich fyzickými dispozíciami, ktoré využívajú v rámci choreografie. Príkladom sú prudké zdvihy Šmatlákovej do výšky na rukách Piovarčiho, ktorý ju chvíľu nesie akoby mŕtvu, aby vzápätí v pohybe ožila.

Naživo hraná hudba v podaní Michala Paľka, v ktorej dominuje strunový nástroj, svojimi vibráciami ešte viac rozvíja dojem prchavosti pohybu. Fyzická prítomnosť hudobníka sa postupne odkrýva až v závere, keď sa objavuje jeho silueta na horizonte a on sa tak stáva nielen zvukovým, ale aj fyzickým priesečníkom medzi obomi tanečníkmi.

Do pohybovo-vizuálneho tvaru zaznievajú aj dramaticky znejúce citácie zo starovekých diel v pôvodnej starogréčtine, či v anglickom a slovenskom preklade. Tvorcovia pracovali s tézami Josepha Campbella, amerického komparatistu, autora niekoľkých diel o mýtoch a mytológii. Presnejšie, inšpirovali sa jeho pohľadom na hrdinu. Využili tiež citácie antických diel Homéra, Ovidia či asýrskeho satirika Lukiana – najmä jeho texty dialógov Charona s dušami po smrti. Dramaturgička Alexandra Rychtarčíková vybranými textovými pasážami zbytočne nevysvetľovala pohybové akcie, skôr text na ne zvukovo či významovo napájala a ďalej ich tak rozvíjala.

Minimalistickú scénu po jednej strane tvorí biela plocha obklopená osvetlenými pahýľmi stromov. V úvode na nej tanečnica z jednej strany na druhú presúva mince, posmrtné platidlo pre prievozníka, v závere po ploche rytmicky kreslí. Na druhej strane scény je fragment kmeňa stromu, upevneného po stranách špagátmi – tu sa ako na plti plaví Charon. Kostýmový výtvarník Martin Kotúček navrhol kostýmy, ktoré korešpondujú s obdobím antiky. Charon v rozšírených nohaviciach pôsobí ako dávnoveký bojovník a tanečnica v bielych šatách ako nepokojná chvejúca sa duša. Aj keď tvorcovia pomenúvajú svoje dielo ako „vizuálno-tanečnú performanciu“, práve výtvarná stránka je oproti dynamike pohybu skôr v úzadí. S prítomnými objektami síce tanečníci pracujú, ale nie natoľko, aby sa viac napĺňala definícia vizuálneho diela.

Inscenácia Charon neupriamuje pozornosť na mýtus jeho aktualizáciou či reinterpretáciou, ale skôr sa naň sústreďuje ako na fenomén, ktorý je podvedome rozptýlený do našich každodenných životov. Tým, že nedokážeme proces smrti pochopiť, musíme proces odchodu zo života prežiť.