Lýdia OndrušováRezidencia v Novej synagóge v Žiline bola mojou druhou rezidenciou vôbec. Mám pocit, že rezidencie sú medzi divadelníkmi oveľa menej rozšírené, ako medzi výtvarníkmi či tanečníkmi. Škoda. Na dátume sme boli dohodnutí asi od polovice mája, ibaže medzitým ma divadlo prestalo baviť a navyše som sa kvôli zdravotnej situácii mojej mamy musela starať o sedemročnú sestru. Tilo vie o komplikovanej rodinnej situácií svoje, preto ma podporil a súhlasil, že na rezidenciu do Žiliny sa vyberieme traja.
S Tilom sme si najprv naplánovali doskúšanie našej spoločnej inscenácie Anton by bol nadšený, ktorú hrávame v T3 – kultúrnom prostriedku. Anton mal premiéru vo februári, kedy bolo v električke naozaj veľmi chladno, v podstate sme skúšali po kaviarňach a našich bytoch. Vyvalení na gauči. Ibaže autorské inscenácie sa ťažko prerábajú po pol roku. Najmä také, ktoré odzrkadľujú určité obdobie. U mňa to napríklad bolo obdobie, keď ma ešte divadlo bavilo. A tak sme si vraveli, že vytvoríme niečo nové. Dali sme tomu pracovný názov Bolesť 2,1.
Myslím si, že obaja sme zvyknutí robiť s tým, čo máme. Mali sme obrovský nádherný priestor Novej synagógy s výstavou, ktorá nebola priestorovo náročná (ale zmenila atmosféru priestoru) a sedemročné dieťa. A tak sme sa naháňali, kráčali, pretekali. Sestra vykríkla: „Budeme ziapať!“ A tak sme ziapali a nahrávali sme si to. Až nám vyhladlo.
Po dvoch dňoch prišli výčitky, že by sme mali byť produktívnejší. Lebo tak sme zvyknutí. Robiť, robiť. Každý okamih musí byť produktívny, musíme tvoriť. Až potom príde moment, keď už niet o čom. Ako keby sme zabudli, že byť produktívny znamená aj uvoľniť sa. Skúšať iné možnosti. Po troch dňoch sme sa upokojili a dovolili si celý deň prespať s rozprávkami a sladkosťami. Sestru vzala mama domov.
Inšpirácia môže byť všade. Môže to byť všetko. Na mojej prvej rezidencii sme mali stanovený harmonogram, v ktorom sa nemyslelo na to, že ľudia chodia aj na toaletu. Na obednú prestávku sme mali vyhradenú hodinu, ale nebol tam čas vyhradený na prípravu obeda. Nebaví ma divadlo, z ktorého sa stratila radosť z tvorby. To nie je to, čo chcem robiť. Cítim, že momentálne mi divadlo viac berie, ako dáva. Nebaví ma dostávať ceny a nedostávať granty.
A preto sme išli s Tilkom do Žiliny postretávať kamarátov, dať si dobrú kávu, upokojiť myseľ a len tak byť. Nič nevyprodukovať. Dovoliť si nič nevyprodukovať. Len skúšať divadlo niekde, kde nehučí práčka, ktorú treba každú chvíľu vyvešať.
Ďakujeme Novej synagóge za priestor, prijatie a zábavu.
