Barbora JombíkováV januári roku koronového som prebrala divadelný program Stanice Žilina-Záriečie a dosť som sa toho obávala, je to nemalá zodpovednosť. Potom som prvýkrát usádzala divákov na predstavenie, ktoré som do programu dala ja a to bol skvelý pocit. Z novej pozície som si ho stihla užiť dvakrát. V mailovej schránke ponuky a pozvánky, v kalendári dohodnuté alebo rozkomunikované termíny na mesiace dopredu, systém programových deadlinov vcelku jasný. Rutina však nedostala šancu, zahriaklo ju v prvej vlne notorické: „Zostaňte doma.“
Prešiel rok a ja som si svoju novú pozíciu v divadle užila vcelku famózne. Po prvotnom strachu, následnom rozjímaní, idealizovaní prázdnych ulíc a prebúdzajúcej sa jari som normálne pokračovala v práci. Ako súčasť náruživej a trochu drzej energie tímu Stanice a Novej synagógy a, samozrejme, Kiosku som mala kde čerpať, aj kde sa oprieť a mohla som tak spoluvytvárať priestor pre umelcov a program pre divákov. Najskôr len rezidencie, natáčanie, streamovanie. Potom hry s počtom divákov, open-air divadlo, verejný priestor. Ďalšie rezidencie, rozhovory s umelcami a kolegami, články, vyznania a manifesty. Najviac tie rozhovory. Zrazu sme mali ešte viac spoločného. Okrem frustrácie a trpkosti aj vôľu a impulzy. A tiež meranie bezpečnej vzdialenosti (niekedy aj teploty), počítanie metrov štvorcových, dezinfekcie kľučiek, stoličiek, mikrofónov. Súdržnosť súvisela nielen s manifestom Art is work. Proste sme spoznávali svoju prácu z nových perspektív; niekedy rozpravou o krehkosti divadelnej poetiky, inokedy v gumených rukaviciach.
Môj prvý plnohodnotný rok som si usádzanie divákov užila oveľa menej, ako som čakala. Našťastie to ale neznamená, že nie som v divadle. Práve naopak. Každý nový experiment na ceste umelcov k divákom ma niečo naučil a motivoval pre ten ďalší. Plánovanie, rušenie, vymýšľanie, hľadanie skratiek aj obchádzok zaplnilo celý môj priestor. Koronový program sme v Žiline začali predstavením hraným pre viacero kamier s postprodukciou, do konca roka sme sa v programe – aj skrz letný nádych slobody, Kiosk a jesennú revoltu – posunuli spolu s umelcami k performancii počas plošného testovania či k divadlu vytvorenému priamo pre online priestor, napríklad aj pre zdieľaný dokument. Medzitým sme párkrát usadili divákov aj na živých a o to vzácnejších predstaveniach. Aktuálne hľadáme spôsoby, ako môžeme obohatiť dištančné vzdelávanie, v spolupráci so študentami medzinárodného programu MA DOT pražskej DAMU ponúkame napríklad divadlo cez zoom namiesto hodiny angličtiny. Stanicu otvárame umelcom, či už hľadajú útulok pre tvorbu alebo priestor pre experiment, možno aj s cestujúcimi na peróne, ktorí sa môžu na chvíľu stať divákmi.
Hej, viac ako kedykoľvek predtým. A nie je to vďaka korone. Je to vďaka tímu, v ktorom pracujem, umelcom, ktorí sa nevzdávajú a Rajeckej Anči. Nemám čas na koronu, chcem ostať v divadle.
