Text vznikol ako výstup workshopu Píš ako tancujú (Kiosk 2018).
Výstup neprešiel kompletnou redakciou.
Písať o divadle po niekoľkomesačnej pisateľskej odmlke je podobne náročné ako hovoriť o ňom po 3 hodinách festivalového spánku. Pohyb od pasívnej náklonnosti zasväteného diváka k aktívnej snahe hovoriť o divadle v každé festivalové ráno ponúkol na 1(1). ročníku festivalu KioSK, prvý ročník kritického vorkšopu Píš ako tancujú. Toľkokrát festivalom skloňované hľadanie odvážneho diváka sa presunulo z bezpečia hľadísk do podzemia grafickej dielne. Hľadanie paradoxne neprebehlo z iniciatívy samotného festivalu, ale vďaka kultúrnemu spolku MLOKi. Do akej miery nebezpečné zostali kioskovské hľadiská pre diváka KioSKu 2018 a prečo je teoretická reflexia nový underground?
Festival KioSK sa pojmami odvážny / nový, v súvislosti s divákom, statočne oháňa od doby svojho vzniku. Za jedenásť rokov fungovania však začína prirodzene hroziť opotrebovanie pojmov. Minimálne v prípade absencie ich aktualizácie. Odvážny kioskovský divák 2012 predsa nie je ten istý ako jeho čerstvejšie vydanie z roku 2018, alebo je? A ako to súvisí s festivalovým konceptom hľadania a neustáleho volania po novom?
“Súčasné” divadelné formy môžu byť už zopár rokov našťastie aj na Slovensku riadnou súčasťou žánrovej kategorizácie. Pochopiteľne sú s nimi oboznámení tvorcovia, a rovnako aj divadelní zasvätenci, ktorí fandia divadelnej súčasnosti a ako takí sú od začiatku jej súčasťou. A práve ten začiatok je spojený aj s existenciou KioSKu. Vo svojej vytrvalej náklonnosti k tancu sa okolo neho poflakujem od roku 2013, kedy na mňa nezasvätenosť externistu mala osviežujúci efekt a dodávala novote zážitku pridanú hodnotu náboženského mystéria. Stretávanie známych tvárí na ďalších ročníkoch bolo len príjemným dôsledkom aktu zasvätenia. To, že mystériu umožňuje jeho existenciu práve podmienka uzavretosti mi v hlave veľmi nevŕtalo.
Funkčnosť platformy pre stretávanie tvorcov si KioSK naplnil už v prvých rokoch existencie a platí doteraz. Čo však s tým Novým Divákom. Dá sa neustála potreba označovania diváka interpretovať ako pozvanie, alebo skôr kladie požiadavku, čím upozorňuje na vlastnú exkluzivitu? Narastajúca množina otáznikov smeruje nakoniec k svojmu centru v otázke, ako môže uzavretosť komunikovať s hocičím novým? Na otázku sa oplatí odpovedať v kontexte snahy nájsť skutočne Nových Divákov – tých, ktorí prídu na festival po prvýkrát. Tu príde na scénu nový druh odvahy, spojený s neznámym a naozaj nájdeným. Odvaha a novum tak prestanú byť spájané výlučne s divákom, ktorý si svoje označenie požičal od niekoľkoročnej známosti s odvážnym a novým divadlom na KioSKu.
A čo k teoretickej reflexii? Jedným z mnohých dôsledkov postupnej etablovanosti súčasného divadla na Slovensku (aj vďaka festivalu KioSK) je potreba jeho reflexie. S naozaj pozvoľnou postupnosťou súvisí aj nezvyk načúvať hlasu kritika, prípadne ho vziať do úvahy. Ale kto iný ako hŕstka odhodlaných by sa dobrovoľne zamýšľal nad osudom KioSKu napríklad v nedeľu večer? Toľko k undergroundu.
Projekt workshopov Píš ako tancujú z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
