Silvia VollmannováNechajte ma v pokoji karanténovať!
A ešte si prajem, aby raz zakázali divadlo. Normálne by ho mali zakázať. Premiér by mal tlačovky a všetkým by nám chodili sms-ky: „Upozornenie! Za nedodržanie zákazu je sankcia 1659 eur.“
Pretože akonáhle sa niečo zakáže, stane sa zázrak. Teraz je zakázané chodiť von. A ako zázrakom sme zrazu všetci náruživí športovci a milovníci prírody. Zrazu to patrí k našej prapodstate: byť aktívni! Ako by sme mohli čo i len deň stráviť preležaním pri seriáloch a vyjedaním chladničky? To sme pred tým nikdy nerobili! To sa nedá. Pre nás nemožné. My potrebujeme športovať na hrádzi a prechádzať sa v Horskom parku. Nemôžeme za to, nevieme si pomôcť, je to silnejšie ako my!
Takže logicky, keby zakázali divadlo, chceli by sme tam zrazu všetci chodiť. Len si to predstavme: do SND je čakačka aj tri roky, skoro ako na magnetickú rezonanciu. Na Facebooku nám vyskakujú reklamy ako: „Čakáte bábätko? Využite špeciálnu ponuku a za snímku z ultrazvuku si môžete prioritne zabookovať vstupenky do ľubovoľného bábkového divadla!“ Riadime sa životnými heslami: „balet je ako Paríž – aspoň raz za život“ a „vidieť naživo operu a zomrieť“. Ak niekto nečítal nejakú recenziu, akoby nečítal noviny a nepozeral správy dokopy! A Divadelná Nitra? Oproti nej sú chorvátske pláže a rakúske svahy panensky prázdne. Všetky pamätné príhody sa nezačínajú vetou: „Keď sme boli v zahraničí“, ale: „Keď sme boli minule v Stoke“. V knižnici Divadelného ústavu už väčšinou nezískame to, čo sme chceli, lebo niekto pred nami si zobral posledný kus. Slovenskí influenceri sa fotia pred Stanicou Žilina-Záriečie či pred košickou Tabačkou, aj keď sa už dovnútra nedostali.
Utópia, samozrejme. Nič z toho by sa zrejme nestalo. Ak by bolo divadlo totiž skutočne zakázané, nemohli by sa predávať lístky, sály by boli zatvorené, predstavenia by sa hrali potajomky alebo iba s výnimkami, možno iba v rámci okresu. No aj tak by sa stále mohol udiať aspoň malý zázrak. Ľudia by sa o divadlo zrazu začali detailne zaujímať, vyhľadávali by si zdroje… Všetci by sa zrazu pýtali: „Kto je autor hry? Aká je inscenačná tradícia toho textu? Ako vznikal koncept? Kto robil dramaturgiu? Kto to režíroval? Kto je autor scénografie? A kostýmov? Ten hudobník má sólovú tvorbu aj kapelu?“ (Podobne ako sa to deje teraz: „Ako je vonku? Je teplo? Svieti slnko? Fúka vietor? Chodí 203-ka? Ako to vyzerá v obchode? Koľko bolo ľudí? Mali hladkú múku? A toaleťák?“)
Áno, áno, môžeme namietať, že sa predsa o divadlo detailne zaujímame aj teraz: „Koľko to trvá? O čom to je? Je to komédia? Hrá tam niekto známy?“ Ďalej môžeme namietať, že sú medzi nami aj takí, ktorých reálne zaujíma aj kontext, tvorivý tím, inšpiračné zdroje… (Aj keď ktovie, či by nemali byť pre istotu zapísaní do zoznamu svetového dedičstva UNESCO.) Rovnako môžeme namietať, že divadlo je predsa teraz skutočne zakázané, rovnako ako je zakázané chodiť von. A žiadny zázrak ohľadom divadla sa aj tak nekoná. Jediné, čo všetci chceme, je chodiť von! A to je fakt a nie zázrak! Pretože my sme všetci skutočne športovci a milovníci prírody. A hlavne našich lesov. Tak veľmi divadlo nikdy milovať nebudeme. To si vlastne prajem tiež.
P.S.: Shakespeare napísal v karanténe počas morovej epidémie v Anglicku Kráľa Leara. Ale mal on Netflix, YouTube, Instagram, kilá medvedieho cesnaku, PMS a neumyté okná? Takže, nechajte ma v pokoji karanténovať! Som v tom dobrá!
