Démoni Dominika Tatarku, démoni súčasnosti

Dávid Paška, režisér inscenácie Činohry Slovenského národného divadla Tatarka, označil súvislosti, z ktorých vychádzal a ktorými sa musel zaoberať, za retro. Bratislavský rodák, nedávny absolvent viedenských umeleckých štúdií, pochádza generačne, ale aj myšlienkovo z externej pozície. Podobne ako Dušan David Pařízek, v Nemecku pôsobiaci Čech, režíroval v SND inscenáciu Pes na ceste o ikone slovenskej literatúry – Pavlovi Vilikovskom, aj Paška prichádza zvonku, z Európy, s rakúskym tvorivým tímom, aby ponúkol nezaťažený pohľad na 20. storočie prostredníctvom postavy spisovateľa Dominika Tatarku. Kým Vilikovského pohľad sa ukazuje síce ako kritický, no v konečnom dôsledku voči vlastnému národu láskavý, osud Tatarku, ktorý sa postupne vylúpne z koláže rôznych jeho textov (najmä Prútené kreslá, Démon súhlasu a Sám proti noci) je výsostne tragický a boľavý. Keď pred rokom začal Paška Tatarkove texty autorsky spracúvať do divadelnej hry, nikto nemohol tušiť, ako tri úseky jeho života aktuálne odzrkadlia našu žitú realitu.

Ústredným hrdinom je Bartolomej Slzička ako reprezentant Tatarkových literárnych postáv i jeho samého. Jeho mladú podobu stvárňuje Daniel Žulčák, zrelú a starú Robert Roth. Žulčákova interpretácia je vecná, s odstupom. Je pozorovateľom postavy, ktorú hrá, aj svojho okolia. Stretávame sa s ním pri stole so Švédkou či Američanom počas Tatarkovho štúdia vo Francúzsku v tridsiatych rokoch minulého storočia. Pre majiteľku penziónu, v ktorom je ubytovaný, je spoločná večera všetkých nájomcov spoločenskou udalosťou, počas ktorej konfrontuje svoje korektné politické postoje s názormi obyvateľov iných častí Európy. Slzička z Československa je tam raritou, chudobným obyvateľom „územia nikoho“, ktoré spriatelené štáty rozdrobili v Mníchovskej dohode. Rodinná večera s pohárom vína je žoviálnou alúziou na medzinárodné summity, v ktorých sa aj dnes rozhoduje o počte zbraní, výške podpory a nárokoch na hranice. Diskusia sa odohráva v závratnom tempe, ktoré vedie k povrchným reakciám bez potrebného sústredenia, niektoré súvislosti môžu zaniknúť v jedálenskom ruchu.

Žulčákov Tatarka sa nezainteresovane pozerá aj na objekt svojho záujmu, zásadovú francúzsku učiteľku Danielu. Barbora Andrešičová využila celú plochu malej postavy a vložila do nej ideovú aj citovú hĺbku. Angažovaným, rozfázovaným herectvom, od intelektuálnej konverzácie až po emotívne vyznanie, vytvorila Žulčákovi kontrastný pól.

Ústrednú postavu častí Démon súhlasu a Sám proti noci stvárňuje Robert Roth, ktorý predstavuje niekoľko polôh Tatarku a jeho literárneho alter ega. Žulčákov pozorovateľ sa mení na agilného hýbateľa, bývalého partizána, ktorý, oddaný socializmu, napíše ideologicky tendenčný román. Obsah románu Roth so Žulčákom výrazne ironizujú a otvárajú problém Tatarku ako človeka, ktorý pevne stál za svojimi princípmi, keď uznal, že sa mýlil. Jeho intelektuálna nekompromisnosť ho v čase normalizácie vylúčila z pracovného aj spoločenského života. Musel však odhaliť „démona súhlasu“, večné spoločné pritakávanie, uniformnosť a jednohlasnosť. Režisér Paška nevychádzal zo stereotypov socializmu. Na stvárnenie fiktívneho paláca kultúry síce využil typizovaný obrázok pionierskej dvojice hľadiacej do budúcnosti, ale vo zväčšenine pripomínajúcej sochu slobody. Herci na znak súhlasu dvíhajú ruky samostatne, ale aj spolu vytvárajú jedno veľké kolektívne gesto, ktoré reprezentuje jednotu názoru i kult osobnosti, ktorej každý rád podrží tašku. Scéna aj kostýmy podporujú viacvýznamovosť textu, od zveličených znakov tvoriacich scénografiu až po zvýraznené brežnevovské obočie. Výtvarnou stránkou tvorcovia (Julius-Leon Seiler a Maria-Lena Poindl) zjednotili a prepojili biografickú líniu s fiktívnou, aj dejiny so súčasnosťou. Mohlo by sa zdať, že niektoré výstupy autor a režisér Paška násilne pretvoril tak, aby boli súčasné, mohlo by sa dokonca zdať, že ich dopísal, ale podobne ako iní slovenskí autori, z ktorých vidíme v SND napríklad Jána Chalupku či Pavla Vilikovského, aj Tatarka bol politicky nebezpečným archivárom svojej súčasnosti a vizionárom budúcnosti. Famózny monológ Zuzany Fialovej o mocnom načúvajúcom arogantnom a sebastrednom uchu, ktoré zmanipulovaným masám zabezpečuje optimizmus, perspektívu a istoty, aby ich mohlo ovládať, nie je režisérovým výmyslom. Napísal to Tatarka, slovenský Don Quijote, hlučný signatár Charty 77, odsúdený a odprataný pre svoj nesúhlas so vstupom vojsk Varšavskej zmluvy do Československa.

Robert Roth sa dvadsaťštyri rokov po svojej vstupnej úlohe Ariela zo Shakespearovej Búrky opäť vznáša vo vzduchu nad javiskom SND. V úlohe Tatarku je v kondícii svojich dramatických úloh (Hamlet, Ivanov, Orestes). Zrozumiteľne interpretuje vrstevnatosť modernej prózy monologicky aj v kontexte javiskového diania. Napríklad v absolútne koncentrovanom monológu o sokolovi, ktorý na Tatarku striehne, Roth ani nežmurkne a upiera pohľad jedným smerom vediac, že by ho aj pohyb očí prezradil. Jeho Tatarka je ustráchaný aj pevný, rezignovaný, opustený, starý, Roth mení hlas aj posturiku, od mnohosti ilustratívnych gest v komickom výstupe prechádza k sústredenej, detailnej práci s rekvizitou a ponoru do interpretácie psychológie postavy.

Kolektivizmus päťdesiatych rokov a násilné vtláčanie socialistickej ideológie do všetkých aspektov života sa dnes často zobrazuje výsmešne. Reprezentanta politickej moci Valizlosťa Mataja však Tomáš Maštalír zbytočne karikuje. Jeho úbohosť zdôrazňuje ohnutým chrbtom, zveličenou gestikuláciou, zmenami v melódii hlasu. Zjednodušujúcou skratkou Matajovi ubral významovú vrstvu dvojtvárneho, perfídneho charakteru, ktorý ohrozuje spoločnosť oveľa viac ako neurotický hlupák.

Politická súčasnosť okradla občanov o všetko, čo má byť naše: ľudové, tradičné, folklórne. Verejní činitelia sprofanovali symboly národnej hrdosti a štátnosti a obrali nás o ne. Bude dlho trvať, kým sa pri slovách ako tradícia či slovenská kultúra, alebo pri spievaní melancholickej (nie opileckej) melódie skladby Na Kráľovej holi stojí strom zelený, stratia posmešky a negatívne konotácie. V inej inscenácii Činohry SND podľa Chalupkovho Kocúrkova stojí v závere personifikované Slovensko pred divákmi ako stará panna, nevesta desaťročia čakajúca na svojho ženícha. V Tatarkovi Slovensko reprezentuje Dúbrava, postava z Démona súhlasu, ktorú Valizlosť Mataj ako reprezentant najvyššej súhlasnej moci vo vtipne vystavanej etude opakovane znásilní. Zneužitá Dúbrava, metafora našej krajiny, sa nezmôže na viac, ako na jedno tiché: „Au“. Dokážeme my, dnes, povedať viac a hlasnejšie? Inscenáciami ako Tatarka, Pes na ceste, Odliv či Kocúrkovo Slovenské národné divadlo prispieva nielen k tvorivej dramaturgii, európskemu smerovaniu slovenskej réžie, ale je aj významnou platformou pre otvorený a pravdivý dialóg o súčasnosti prostredníctvom našej minulosti.

Odborné korektúry: Lenka Dzadíková
Jazykové korektúry: Anna Zajacová