MLOKi

Queer umenie nezruší(š)

Október je mesiacom, v ktorom máme viaceré príležitosti pre citlivejšie vnímanie skutočnosti, že naša spoločnosť je rozmanitá a že súčasťou tejto rozmanitosti sú aj rôzne sexuálne a rodové identity. Smutnému výročiu vraždy Juraja Vankuliča a Matúša Horvátha, ktoré si pripomíname 12. októbra, predchádza medzinárodný deň coming-outu. V októbri sa tiež už tradične koná festival Drama Queer, u nás jediný svojho druhu. V rámci neho malo tento rok hosťovať v Bratislave aj české divadlo Studio Hrdinů s inscenáciou Měsíční kámen. Zuzana Ťapáková, poverená riaditeľka Slovenského národného divadla, kde malo byť predstavenie uvedené, sa však rozhodla nepodpísať s festivalom zmluvu.

Zuzana Ťapáková tak zahodila skvelú šancu. Veľká časť kultúrnej obce jej poverenie vnímala od začiatku ako pochybné a jej hodnotové nastavenie v súvislosti s prijatím pozície sa stalo terčom kritiky. Teraz mala jedinečnú príležitosť ukázať, že jej kritici sa v nej mýlili – že nie je iba predĺženou rukou nekompetentnej homofóbnej ministerky kultúry. Mala šancu prejaviť sa ako vnímavá, inteligentná osoba, chápajúca poslanie inštitúcie, ktorú zastupuje. V podstate bez veľkej námahy mohla napraviť pokrivený obraz o sebe a namiesto ľudskej malosti a neempatie ukázať rešpektujúcu, občiansky uvedomelú tvár. Alebo aspoň veľkorysosť voči niečomu, čo možno sama nepreferuje, ale čoho spoločenský význam chápe v širšom kontexte. Žiaľ, túto príležitosť nevyužila. Zato využila vágne a hlúpo znejúce argumenty, aby znemožnila hosťovanie renomovaného divadla s oceňovanou inscenáciou v réžii nemenej renomovanej režisérky Kamily Polívkovej.

Najprv sa, ako vieme, vyhovorila, že dostala zmluvu na podpis dva či tri týždne pred „eventom“. Odhliadnuc od toho, že ako vyštudovaná divadelná vedkyňa a osoba vo vedení divadelnej inštitúcie by mala používať primeranú divadelnú terminológiu, prejavila aj zásadnú neznalosť súvislostí a procesov vo „svojej“ inštitúcii. Spolupráca SND s festivalom Drama Queer trvá už od roku 2018, dalo by sa teda hovoriť o stabilnom partnerstve. Nepodpísať svojmu dlhoročnému partnerovi mesiac pred podujatím zmluvu a zmietnuť zo stola dlhodobo naplánovanú spoluprácu (o ktorej ostatné zložky divadla vedeli už od mája) je prejavom ignorancie mechanizmov základnej spoločenskej slušnosti. Nehovoriac o nedostatku diplomacie, akého by sa štatutár*ka ústrednej kultúrnej inštitúcie nemal*a dopustiť.

Ešte absurdnejšie ako výhovorka nesprávneho načasovania podpisu zmluvy však znejú slová, že „menšinovejšie“ žánre, ku ktorým Zuzana Ťapáková priradila inscenáciu Studia Hrdinů, majú mať na svoju prezentáciu iné platformy ako SND. Spoluprácu s pražským divadlom síce do budúcna nevylúčila (hoci môžeme odôvodnene pochybovať, že by Studio malo po tomto incidente veľkú chuť spolupracovať), explicitne sa však vyjadrila, že podujatie, ktoré je súčasťou festivalu queer (vyslovované ako podľa Ťapákovej ako kvér) drámy, nemá čo robiť na pôde SND. Úsmevnou zhodou okolností pritom práve uvedenie inej inscenácie v rámci festivalu Drama Queer – Jsme v pohodě českého Národného divadla –, inšpirovalo dramaturgiu Činohry SND k uvedeniu hry Paula Rudnicka. Vďaka tomu v uplynulej sezóne vznikla úspešná a divácky obľúbená inscenácia Sme v pohode (tiež je súčasťou tohto ročníka festivalu Drama Queer).

Na tomto mieste by sme sa mohli pani Ťapákovej opýtať, kto určuje, aké žánre a aké „menšinovejšie“ či „väčšinovejšie“ produkcie majú miesto v SND? Nie je to náhodou kompetencia umeleckého vedenia tej časti SND, ktorej sa to týka? A čo vlastne sú menšinovejšie žánre? Pripomínam, že napríklad inscenácia Měsíční kámen mala viaceré nominácie na ocenenia, pochvalne sa o nej vyjadrilo množstvo kritikov a má tiež priaznivé divácke ohlasy. Nominuje ju na „menšinovosť“ azda to, že hrdinami príbehu sú queer osoby? Lebo napríklad aj Rusi sú na Slovensku (našťastie ešte stále) menšina a pritom sa inscenácie Čechovových hier, ktoré sú (podľa tejto logiky) výlučne o Rusoch, pravidelne uvádzajú na „väčšinových“ javiskách. Takto by sme mohli dospieť k rôznym absurdným výrokom, preto radšej nepokračujem a ďalej sa pýtam – ak by aj nejaká inscenácia bola „menšinová“, čo to znamená pre SND? Nemá práve národná divadelná inštitúcia byť miestom pre všetkých divákov a diváčky? Skutočne toto reputačné faux pas, po ktorom aj priaznivci pani Ťapákovej museli pochopiť, koľká bije, stálo za to, aby sa nebodaj nejaký väčšinový divák neohradil, že 4 % predstavení v mesačnom programe SND upriamujú pozornosť na queer témy (oproti drvivej prevahe tých, ktoré to nerobia)? Z hľadiska cenzúry je to totiž krok pripomínajúci moment, keď istý bývalý banskobystrický župan nepodpísal alokovanú dotáciu pre banskobystrické Divadlo Štúdio tanca, aby sa nebodaj po meste ako mor nešírilo „dekadentné umenie“.

Milá pani Ťapáková, ak to chcete vedieť, nepodpísaním zmluvy so Studiom Hrdinů ste nedosiahli vôbec nič. Teda vôbec nič pozitívne. Nedokázali ste sa vymedziť voči politickému príkazu, nedokázali ste, že vám záleží na tom, aby sa v SND všetci cítili dobre a vítaní, neurobili ste jednoduché podporné gesto. Neviem, či ste si to všimli, ale SND za posledné obdobie (za bývalého vedenia) takých gest robilo mnoho a bol to jasný signál, že je to inštitúcia, ktorá si uvedomuje svoju spoločenskú funkciu a potrebu kultúrnej inklúzie zraniteľných skupín obyvateľstva. Vy ste urobili opačné gesto. Vyháňate z divadla divákov a diváčky, ktorým sa páči „menšinové“ umenie – čo môže v tomto prípade znamenať aj kvalitné umenie. Dávate jasne najavo, že vám nezáleží na spolupráci, ak nie je podľa vášho gusta, že vám nechutí rozmanitosť umeleckých žánrov a tém. Našťastie, vaším gestom nevymažete z kultúrnej mapy Slovenska queer ľudí ani queer umenie, ono si nájde cestu k publiku. A tak vy máte akurát medzinárodnú hanbu, zato my ostatní a ostatné máme medzinárodný festival Drama Queer, ktorý už roky ponúka kvalitný program a okrem neho pocit súdržnosti a rezistencie voči ľudskej hlúposti. Stretneme sa na ňom už o pár dní!

Odborné korektúry: Katarína K. Cvečková
Jazykové korektúry: Anna Zajacová

Martina Mašlárová

Absolvovala tri stupne štúdia na Katedre divadelných štúdií, kde teraz pôsobí ako pedagogička. Na Divadelnej fakulte tiež zastáva funkciu prodekanky pre štúdium. V minulosti dosť dlho pôsobila ako redaktorka, kratšie ako šéfredaktorka časopisu kød – konkrétne o divadle. Napísala všeličo všelikam, okrem kød-u a „do mlokov“ aj do Monitoringu divadiel, Javiska, Loutkářa, SAD-u, SME Národné a i. Chvíľu bola dramaturgičkou v Divadle Andreja Bagara v Nitre, teraz je teatrologičkou a dramaturgičkou na voľnej nohe, spolupracuje najmä s režisérom Matúšom Bachyncom. Má na konte aj pár odborných štúdií, 1/3 publikácie o ochotníckom divadle a jeden preklad knihy Ako písať o divadle, ktorú vydala spolu s Mlokmi. „Ako písať o divadle“ je jej výskumná téma, okrem toho sa zaoberá queer divadlom, má rada zahraničné festivaly a vo všeobecnosti rada cestuje. Jej snom je byť polyglotka a naštíviť Polynéziu.