Na čo sa vlastne pozeráme?

Dielo re-member je prvou spoluprácou Divadla Štúdio tanca s kolektívom Med a prach. Banskobystrický tanečný súbor bol postavený pred výzvu rozšíriť diapazón svojich schopností, nevyjadrovať sa len pohybom, ale aj spevom, slovom či dokonca hrou na violončele. Jeho členovia a členky vykročili z komfortu tanečnej zóny už aj v minulosti, avšak nie takto výrazne. Podľa Milana Kozánka, spolurežiséra a choreografa, bol proces skúšania náročný a v mnohom nový. Tanečníci si do veľkej miery sami kreovali a postupne vyvíjali charaktery svojich postáv. Niekto k tomu potreboval jasne predpísanú choreografiu, iní pracovali skôr so štruktúrovanou improvizáciou.

Dielo je vystavané z obrazov, fragmentov, motívov, ktoré sa skôr vzájomne preskupujú, prelínajú, než by sa v ňom rozvíjal jeden lineárny príbeh. To, kam sa performer*ka vyberie alebo koho bude viac počuť či vidieť, vyplýva z daného momentu, konkrétnej situácie a z reakcie na ňu. Preto je zásadné, aby sa počas predstavenia všetci vzájomne vnímali, počúvali, boli maximálne prítomní. Scénografia je čistá a jednoduchá, rekvizít na scéne je len zopár – bubon, violončelo, stojany s mikrofónmi, kufor, dutý oranžový valec, zhluk visiacich káblov. Svetelný dizajn zabezpečuje niekoľko bodových reflektorov. Všetko tak závisí hlavne od výkonov tanečného súboru.

Autori Andrej Kalinka a Milan Kozánek pracujú v inscenácii s témou zmyslu ľudského konania, ktorú nachádzame aj v ich ostatných dielach a projektoch. Nevieme, ako to všetko začalo. Nevieme, prečo robíme to, čo robíme. Na čo sa pozeráme? Pamätáme si, čoho sme súčasťou? Re-member rôznymi umeleckými prostriedkami inscenuje a ilustruje uvedené filozofické úvahy a podnecuje k rozjímaniu o nich. Diela zoskupenia Med a prach vždy vyvolávajú viac otázok, než by ponúkali odpovedí – a rovnako je to aj v tomto prípade. Divákom nič neuľahčujú, na druhej strane im ponechávajú slobodu rozhodnúť sa, z akej perspektívy budú na predstavenie nahliadať. Re-member totiž zvádza k tomu, aby bolo vnímané a posudzované ako mnohovrstvový umelecký opus, zároveň si nevynucuje hĺbkovú interpretáciu. Netreba dešifrovať účel každého gesta, prečítať zmysel každého pohybu na to, aby sa divák k dielu pripútal. Aj keď pátranie po interpretáciách je na tom to najvzrušujúcejšie.  

Divák ako dramaturg

Re-member má šesť postáv, pričom nie je zrejmé a ani podstatné, ktorá z nich je hlavná. Podľa Kozánka to ani nebolo vopred definované, tanečníčky a tanečníci sa sami rozhodujú, ktorý z ich hlasov bude v danom okamihu znieť výraznejšie. Divák si zároveň môže sám zvoliť, ktorú (ne)príbehovú líniu chce sledovať, ktorú postavu si určí ako dominantnú. Stáva sa tak v podstate dramaturgom predstavenia. Podľa tvorcov je ideálne vidieť dielo viackrát a najlepšie vždy z iného miesta. Každý pohľad prináša iný zážitok, odlišnú divácku skúsenosť.

Jednotlivé postavy na úvod existujú v zdanlivo vlastných svetoch – ich vzájomná komunikácia je minimálna, občas o seba zavadia pohľadom. Ako sa k sebe vzťahujú? Počas približne sedemdesiat minút trvajúceho predstavenia na to pravdepodobne ani neprídeme. Pomerne civilné kostýmy, ktoré tiež využívajú predovšetkým vrstvenie (nohavíc, tričiek, svetrov), sú skôr neutrálne a povahy aktérov sa odhaľujú viac v ich činoch a pohybových zostavách. Prejav niektorých je expresívnejší a extrovertnejší (napr. Yap), iná postava pôsobí uzavretejšie a submisívnejšie (Ng či Chamalé), ďalšia má občas takmer manické črty (Álvarez Sanóu). Zdá sa však, že ich identity nie sú nemenne dané. V niektorých chvíľach ako keby si ich vzájomne vypožičiavali – extrovert je zrazu bojazlivejší a introvertka sebavedomo udiera na bubon.

Nie je ľahké opísať, čo sa na scéne odohráva. Hoci autori hovoria o spomínanej možnosti sledovať vývoj niektorej z postáv, divák asi prirodzene presúva pozornosť z jedného tela na druhé. Niektoré sa zakrúti do deky, iné po zemi pomaly tlačí bubon. Z veľkej kopy šatstva v rohu scény vyskočí polonahý muž – pôsobí, ako keby sa odrazu prebudil z nočnej mory. „Zápal sedacieho nervu,“ vysloví Yap prvé slová inscenácie. Čo znamenajú? Číta vedecké haiku? Často sme konfrontovaní iba s útržkami informácií, podobne ako v našej žitej každodennosti. Z častí sa však nebojíme formulovať závažné konštatovania.

Nekonečná slučka

„Jedného dňa sa zobudím a nič nebolo,“ hovorí Yap po anglicky a Michaela Mirtová prekladá jeho výroky do slovenčiny. „Všetko je, ale akoby nič nebolo (…) domy, obchody stoja (…) všetko je, ale akoby nič nebolo,“ pokračuje. Nevieme, komu presne sa prihovára, komu zvestuje. „Dokážete chodiť, dokonca aj hovoriť, šoférovať auto (…) viete hrať na nejaký hudobný nástroj, ale neviete, na čo je (…) čo budete robiť? Kam pôjdete? Čo budete robiť? Kam pôjdete?“ repetitívne apeluje, zatiaľ čo počujeme silnejúce udieranie na bubon. V našom konaní sa neraz dostávame do nekončiacej slučky, fungujeme na autopilota, cyklíme sa v činnostiach a na ich zmysel si už nedokážeme spomenúť.

Mirtová a Trulik sa v niektorých scénach spoja do tanečného dueta – hľadajú partnerský súzvuk, alebo pri absencii vlastnej identity hľadajú oporu v identite druhého? K súzvuku dochádza počas predstavenia viackrát aj v rámci celého ansámblu. A to najmä vtedy, keď sa tanečníci stretávajú v zborovom a capella speve. Počas neho rytmicky vyslovujú a melodicky ohýbajú slová, ktoré zaznejú počas predstavenia. Freneticky a v rôznej dynamike opakovanom výroku: „I remember“ akoby nás chceli presvedčiť, že si pamätajú, že ešte nestratili oporné body svojich životov. „Čo? Ako? Prečo?“ zaznieva v mnohohlase iného obrazu. Pomôže nám spájanie rôznych hlasov do unisona nájsť odpovede na tieto otázky? Rozpamätá sa kolektív na zmysel konania skôr než jednotlivec? Alebo nás chce zborový hlas donútiť k zamysleniu sa nad našou funkciou vo svete?

Dôležitou súčasťou diela sú slová a vety premietajúce sa na zadnú stenu. Ich obsah reaguje na dianie na scéne – či už jeho významovým potvrdzovaním, alebo, naopak, kontrapunktom. „Všetko je tu tak tiché a dokonalé,“ čítame a súčasne si zakrývame uši pred narastajúcou zvukovou kakofóniou. Autori sa zároveň pohrávajú so zvukovou podobnosťou slov (Why to dream for? One, two, three, four.), ale aj tou obsahovou (Vysvitlo, že už nesvitá.). Niekedy však významové vrstvenia siahajú takmer na hranicu únosnosti. Transformujú sa na ornament, ktorý stráca vtip a silu. Tak ako sa Diego Álvarez Sanóu nevie rozhodnúť, aké oblečenie si z hromady šiat vybrať, aj my sme niekedy konfrontovaní s príliš veľkým množstvom stimulov. Túžime po navigácii, ale tá neprichádza. Kopia sa pred nami tanečné gestá, slová neusporiadané do tradičných dialógov… Pohyb strieda nekonanie, kolektív spája, ale aj ponecháva v osamelosti.

Dianie je nepredvídateľné, rozlieva sa do všemožných intelektuálnych aj emocionálnych tokov. V re-member nič nie je jasne čitateľné a ak sa aj niečo takým javí, význam sa môže čochvíľa zmeniť, interpretácia sa posúva na ďalšiu úroveň. Stačí jemne zmeniť uhol pohľadu, inak rozložiť slovo a ľahko začneme pochybovať o svojej skúsenosti. „Som niečoho súčasťou. Súčasťou čoho? Nepamätám sa,“ píše sa v anotácii. Aká pamäťová stopa po vzhliadnutí re-member v nás zostane? Harmonický súzvuk, alebo disonancia? Alibisticky ponechám otázku bez odpovede. Alebo si len nepamätám, čo som vlastne videla?

Odborné korektúry: Katarína K. Cvečková
Jazykové korektúry: Zuzana A. Ferusová