MLOKi

Aj Hamlet je len človek

Doba sa vymkla z kĺbov, tak to hovorí Shakespearov Hamlet, a podobnú životnú dezilúziu prežívajú asi aj českí a slovenskí divadelníci, keďže posledné dva roky sme sa v oboch krajinách stretli hneď s niekoľkými naštudovaniami tejto anglickej klasiky. Do slovenskej inscenačnej tradície aktuálne prispelo zvolenské Divadlo Jozefa Gregora Tajovského v poňatí jeho umeleckého šéfa Petra Palika.

Zoskupenie čerstvých absolventov a absolventiek VŠMU Azyl premiérovalo v októbri inscenáciu Homo Hamlet ako generačnú výpoveď o neutešenom stave spoločnosti. Bratislavské naštudovanie Kateřiny Quisovej však narazilo na nadmernú fragmentáciu textu, kde sa snaha o jasnú výpoveď stratila pod nánosmi scénického eklektizmu. Peter Palik naopak veril sile hry a svoju inscenáciu postavil na v mnohých ohľadoch až klasickom prerozprávaní Shakespearovho príbehu. Ak však inscenácie niečo spája, tak je to výklad ústrednej mužskej postavy. Ani jeden tvorivý tím ho nevnímal ako chrabrého bojovníka odvážne sa vrhajúceho do márneho zápasu s morálnym rozkladom dánskeho kráľovstva. Naopak, podvedome čerpali z výkladu, ktorý do našich divadelných kontextov priniesol pred takmer sto rokmi pražský režisér Karel Hugo Hilar. Vtedy išlo o radikálny odklon od zaužívaných tradícií a nové slovenské inscenácie ukazujú, že svet sa neponaučil a história sa opakuje. Podobne ako u Hilara, aj aktuálni tuzemskí Hamletovia sa stali senzitívnymi samotármi deprimovanými hrubosťou politického i privátneho spektra ich životov. V kolektíve neakceptujúcom vybočovanie z kánonu úzkoprsých pravidiel sa ocitli v pozícii vyvrheľov. U Quisovej doplnok pred menom titulného hrdinu na jednej strane charakterizoval Hamleta ako symbol človeka v tom najširšom slova zmysle, ale súčasne i príslušníka queer komunity. Aj zvolenský Hamlet rieši obdobný problém, keď jeho vzťah s Oféliou je len spoločenskými konvenciami vynútenou zásterkou skutočných citov.

Palik sa pri interpretácii roly Hamleta úspešne vyhol „plagátovitosti“. Princova sexuálna orientácia je tu neustále na očiach – do kufra si balí časopis s polonahým mužom na titulke, v prejave pred matkou a nenávideným otčimom akusticky zdôrazní výrok o svojej inakosti a letmé dotyky s Horatiom sú čitateľným príznakom niečoho viac než dlhoročného priateľstva. V žiadnom prípade však nejde o popretie významov autorovho diela alebo triviálne scénické schválnosti. Palik vníma Hamleta ako tragédiu inteligentnej mladosti, ktorej dychtivá túžba po živote je zlomená krutosťou skutočnosti. Tento mladý muž vysokých ideálov by najradšej žil slobodne, ale to v tejto krajine, ktorá je navyše ohrozovaná vojnou, prosto nedokáže. Úzkoprsá spoločnosť zosobnená elsinorským dvorom je plná bizarných postavičiek (Rosencrantz, Guildenstern), nesebakritických egoistov (Polonius), arogantných narcisov (Laertes), hedonistov bez akýchkoľvek morálnych zábran (Claudius, Getrúda) či primitívnych ľudových živlov (hrobári) na míle vzdialených princovmu a Horatiovmu vzdelaniu, rozhľadu a kultivovanosti. No priznanie sexuálnej identity by v tomto prostredí zapríčinilo marginalizovanie Hamletových ľudských kvalít. Preto musí princ mlčať a byť umlčaný. S Horatiom na seba nežne hľadia, ale boja sa otvorenej konfrontácie emócií. Keď už situácia smeruje k prejaveniu si takého vzácneho a oproti bezduchému panoptikálnemu okoliu aj skutočného citu, tak je ich vyznanie nečakane prerušené inou osobou alebo jeden z nich zo strachu zaváha a cúvne.

Vo zvolenskej inscenácii sa na inakosť pozerá ako na niečo skutočné a cenné, avšak z väčšinového pohľadu ostatných postáv ako na niečo nebezpečné pre stabilitu spoločnosti. Vraždy a úklady sú tu rešpektované až banalizované, ale vzťah dvoch mužov by podlomil pilier morálnej dôstojnosti krajiny. Palikov výklad preto v sebe akcentuje protiklad medzi pretvárkou a skutočnosťou, zdôrazňuje intrigy, špehovanie, pozérstvo – z toho všetkého vyrastá hybná sila Hamletovho príbehu. Pritom Palik Shakespearov text nezjednodušuje a neorientuje jedine na intímnu spoveď a tajomstvo dánskeho kráľoviča. Pozorne rozkladá vzťahovú štruktúru aj ostatných postáv, ktoré sa stávajú príčinami Hamletovho duševného rozkladu. Claudius (Michal Ďuriš) je pragmatický oligarcha, ktorý sa konečne dostal k svojmu cieľu a tohto cez mŕtvolu nadobudnutého koryta sa odmieta vzdať za akýchkoľvek okolností. Getrúda je pre neho len (tentoraz legálnym) prostriedkom na získanie vlády nad krajinou i na pravidelné ukojenie svojich pudov. K nikomu ho neviaže citové puto, aj pri monológu, kde sa spovedá zo svojich vín, nejde o pokorného kajúcnika, ktorý náhle pochopil obludnosť svojej cesty za mocou. Naopak, herec verše prednáša s cynickým opovrhnutím voči nadpozemskej sile. Žiaľ, Hamlet prichádza až v momente, keď mlčky kľačí pred ukrižovaným Kristom, preto sa rozhodne nechať ho nažive. Keby počul predošlý Claudiov výsmech nebesiam, pomsta by bola rýchlo dokonaná a s len jednou morálne bezcennou mŕtvolou. Gertúrda (Lucia Letková) je prostoduchá žena, ktorej dvorské intrigy, ale i city vlastného syna trpiaceho miernym oidipovským komplexom (keďže táto diva Elsinoru bola jeho ženskou, donedávna natoľko adorovanou ikonou), idú mimo jej intelektuálny pochop. V kráľovstve plní len reprezentatívne účely a asi je jej aj jedno s kým po boku. Až do chvíle, keď náhodou zachytí Claudiov plán na otrávenie Hamleta, a preto čašu s jedom vypije zámerne a nie z dlhej chvíle unudenej kráľovskej matky. Podobne na neúmyselné vypočutie si cudzieho rozhovoru hynie aj krehká Ofélia (Mária Knoppová) – dobré a nenápadné dievča. Asi preto ju Hamlet vnímal ako ideálnu na fingovaný vzťah. Jej naivná duša nedisponuje vzdorom ani podozrievavosťou, o to fatálnejšie sa jej otvoria oči, keď sa stane nepozorovanou svedkyňou vyznania Hamleta a Horatia, práve tam pramení jej šialenstvo, ktoré otcova smrť len umocní.

Palikova inscenácia tak ponúka, aj v rámci domácej tradície výkladov, novátorské režijno-dramaturgické impulzy. V celkovom poňatí však absentuje pevnejšie ukotvená štýlotvornosť. Režisér sa neuskromňoval v počte nápadov a nekonvenčnosti ich stvárnenia. Mnohé však ostávajú v polohe náčrtu, jednorazového využitia, bez nasledovného významotvorného začlenenia do ideovej klenby inscenácie. Prvky bábkového divadla, živá socha Krista, operný spev, ale i moderné songy (napríklad Bohemian Rhapsody, keď Hamlet s pompéznou korunou a dlhým kráľovským plášťom pripomína gay ikonu Freddieho Mercuryho), Laertovo selfie, rámcovanie inscenácie ako počítačovej hry s konštatovaním „game over“ v závere – to všetko pokope skôr Palikovo naštudovanie triešti ako sceľuje. Dynamické scény sa tu striedajú s tými monotónnymi a základná interpretačná os o Hamletovej ľudskej inakosti sa často vytráca pod nánosmi textu pomaly posúvajúceho príbeh k záveru.

Stredobodom inscenácie je výkon Richarda Sanitru. Jeho Hamleta nemožno nazvať hrdinom. Nejde o zatrpknutého filozofa, ktorý z pohľadu svojej intelektuálnej nadradenosti glosuje podlosť sveta, ani o rebela titanskej duševnej sily agilne vyzývajúceho svet na súboj cti. Sanitrov Hamlet je jednoduchý mladý muž, ktorý z toľkého smútku, šoku i emočného pretlaku akceptuje úlohu, na ktorú nemá fyzické ani psychické predpoklady. Jeho etické hodnoty a vzťah k životu sú v rozpore s niečím takým amorálnym, ako je krvavá pomsta. Jeho vzdor je však výkrikom nešťastného človeka a individuality neschopnej brániť sa všadeprítomnému pokrytectvu a zlobe. Prijíma úlohu hrať šialenca, ale Polonia skrývajúceho sa v sprchovom kúte zastrelí nechcene. Matke aj Ofélii vo chvíli eskalácie konfliktu herec nečakanou zmenou intonácie, návratom k svojej bežnej tvári prezradí, že nie je tým bláznom, za ktorého sa vydáva. Preto Sanitra Hamleta neženie do veľkých patetických gest ani ozrutnej iracionality prejavov. Spočiatku ho hrá až bezfarebne, bez intonačnej pestrosti a špecifickosti charakterových čŕt. Postupne zistíme, že v je to interpretačný zámer úlohy. Jeho Hamlet je jedným z nás. Bežný človek, ktorý sa až v krízovej situácii mení na silnú individualitu. Odhodlanie bojovať vydesí i jeho samého. Preto slávnu repliku o bytí či nebytí Sanitra vyslovuje akoby v náhlom precitnutí mysle, opatrne, ale pri jej dopovedaní už sebaisto. Pritom stále váha, je pripravený na ukončenie pozemskej cesty, nalieva si opiát a prihadzuje k nemu štedrú dávku piluliek. Ale intenzita myšlienky ho už celá zachvátila a pohár rázne rozbíja. Sanitrova kreácia je postavená na základoch civilného prejavu, predstaviteľ sa vyhýba prepiatosti a teatrálnosti. Je to ironik a sebaironik, pre ktorého je príznačný prudký emočný strih. Keď už postava vo vypätí síl nevládze pokračovať v pretvárke, tak sa pred nami zjaví ten sentimentálny a sympatický mladík s vystrašene bezbranným pohľadom zo začiatku príbehu, ktorý chce len milovať a byť milovaný, ale pre vyššie poslanie sa rozhodol nasadiť si masku neprívetivosti aj voči ľuďom, na ktorých mu z rôznych dôvodov záleží. Jeho Hamlet je pravým homo Hamletom. To, že je gay, je druhoradé. Je najmä plnohodnotnou ľudskou bytosťou, ktorej prejav a citové vzplanutia zrkadlia človeka 21. storočia.

Vzťah Hamleta a Horatia sa naplní v osudovom závere tragédie. Smrteľne zrazený Hamlet až v minúte svojho skonu môže pobozkať milovaného priateľa. Už sa nemusí nikoho a ničoho báť. Zdrvený Horatio následne na proscéniu sľubuje verejne hovoriť o všetkých nenávistných prejavoch, násilnostiach a úmyselných vraždách, ktoré sa udiali v rodnej krajine. Jeho herecký predstaviteľ Róbert Sipos tieto slová tlmočí s úprimným odhodlaním vo vysokej emočnej hladine. Tu už to nie je historická postava, ale cez slová Shakespeara pred nami stojí občan súčasnosti, ktorý sa pre vrodenú orientáciu ocitol na okraji spoločnosti a chce konať, volá po spravodlivosti. Na jeho srdcervúce a cez prepukajúci plač vyslovované repliky mu odpovedá budúci panovník Dánska – Fortinbras. V motorkárskej prilbe a bielom trikote (v nie veľmi šťastne zvolenej kostýmovej štylizácii, ktorá odpútava pozornosť od idey výstupu) reaguje na Horatiove žaloby neosobným technologickým hlasom. Akoby sa zarmútený mladík rozprával s personifikovanou umelou inteligenciou. Prichádza totiž nová generácia, digitalizovaná éra, kde cit už definitívne nebude mať miesto. Stoja tu proti sebe dva principiálne antagonizmy.

Zvolenská inscenácia otvára mnoho otázok. Absentuje v nej dôslednejšia dramaturgická koncepcia, ktorá by okrem línie Hamletovej sexuálnej orientácie viedla aj zvyšok scénického diania v obdobne kompaktnom výkladovom a štýlovom celku. Hovoriť však o Hamletovi, povinnom školskom čítaní, ako príslušníkovi LGBTI+ komunity, ktorý nechce „kradnúť rodiny“, obmedzovať práva iných, len túži byť sám sebou a najmä túži byť s človekom, ktorého miluje, je v dnešnej spoločenskej klíme nadmieru odvážnym činom.

Odborné korektúry: Lenka Dzadíková
Jazykové korektúry: Anna Zajacová


Autor: William Shakespeare
Preklad: Ľubomír Feldek
Dramaturgia: Ján Chalupka
Scéna: Peter Palik
Kostýmy: Annamária Kiss Kósa
Bábky: Eva Farkašová
Hudba: Jozef Vlk
Bojové scény: Petr Nůsek
Projekcie: Viliam Šnirc
Úprava a réžia: Peter Palik

OSOBY A OBSADENIE

HAMLET: Richard Sanitra
CLAUDIUS, DUCH: Michal Ďuriš
GERTRÚDA : Lucia Letková
POLONIUS: Vladimír Rohoň
LAERTES: Marek Rozkoš
OFÉLIA: Mária Knoppová
HORATIO: Róbert Sipos a. h.
ROSENCRANTZ, HROBÁR: Ondřej Daniš
GUILDENSTERN , HROBÁR: Juraj Smutný
OSRIC, HEREČKA: Barbora Špániková
PRVÝ HEREC, INÉ: Ján Haruštiak a.h.
OPERNÁ DIVA, INÉ: Michaela Kušteková a.h.
NÁMORNÍK, FORTINBRAS: Ondrej Ferko