Prečo si kováči išli „nakopať riť“ a hovorili „kurva“ – vysvetlenie pre BBSK

 

Asi každého divadelníka a citlivého človeka sa dotkla správa posledných dní o prerušení divadelného predstavenia breznianskeho ochotníckeho súboru. Zdôvodnenie tohto „populistického“ kroku demonštrujúceho silu Kotlebovej moci znelo: V predstavení sa od počiatku používali krajne expresívne výrazy ako „nakopať riť“, „rozbiť papuľu“, alebo „kurva“. Frekvencia týchto výrazov sa stupňovala až do stavu, kedy sa začalo hovoriť o „srbských hovnách“ a „slovanských lajnách...“ Je banálne zrušiť predstavenie na základe takéhoto vyjadrenia a Kotleba tým len cielene púta pozornosť médií. Jeho správanie sa dá označiť ako zastrašovanie slušných ľudí. V malom a na regionálnej úrovni skúša, čo všetko mu prejde, kde je hranica a aký veľký je pri jej prekročení odpor spoločnosti. Inak si to viem vysvetliť už len vážnou divadelnou traumou zažitou v útlom detstve. Ja ich mám niekoľko muzikálových, preto ak je to tak, potom Marianovi Kotlebovi rozumiem. A zároveň mu rada vysvetlím, prečo sa výrazy, ktoré ho pobúrili, v danej hre používajú.

Hru Kováči v minulej sezóne uviedlo s veľkým diváckym úspechom aj Divadlo Alexandra Duchnoviča v Prešove, preto ju mám, ešte z pozície dramaturgičky, zažitú celkom čerstvo. Hra srbského autora Miloša Nikoliča je absurdným, tragikomickým príbehom troch kováčov – bývalých vojakov, „dvadsať-tridsať“ rokov po návrate z vojny. Jeden je Nemec, druhý Srb a tretí Rus. Ako prvý sa Srb prichádza pomstiť Nemcovi za to, že počas vojny splodil syna s jeho ženou, kým kul v jeho kováčskej dielni v Srbsku. Príbeh sa absurdne zopakuje a každému z trojice kováčov sa hriech z vojny vracia. Ani jeden z nich nie je otcom svojho syna, ani jeden z nich nebol počas vojny hrdinom, všetci sa zbabelo skrývali a „kuli v cudzej kováčskej dielni, v cudzej zástere, na cudzej kovadline a spávali s cudzou ženou“. Hra poukazuje na nezmyselné búchanie sa po hrudi a demonštrovanie národnej príslušnosti – národná príslušnosť synov kováčov nie je po meči daná geneticky. Cez trpký humor a bolesť podvedených otcov, ktorí sami podvádzali, je odkaz tohto textu vysoko humanistický: „Narodil sa ako Nemec, žil ako Nemec, rozmýšľal ako Nemec, narukoval ako Nemec... spieval, pil, spal, chodil, obliekal sa ako Nemec, šťal a holil sa ako Nemec, a aj keby som mu povedal, že nie je Nemec, ale Srb, aj potom by bol Nemcom a aj potom by si zapínal nohavice ako Nemec!“

„A môj syn, Rus, nadáva ako Srb, rozpráva ako Srb, zaslepený je tak ako každý Srb, ako mu mám povedať, že ... nie je Srb! Radšej by ma zabil, akoby súhlasil s tým, že nebude mojím synom a Srbom, keď žil ako môj syn a Srb!“

Miloš Nikolič si dokáže vystreliť z vlastného národa a ak nadáva do „srbských hovien“, tak nadáva preto, aby sa národ prestal brať tak vážne, aby sa povzniesol nad sebou, zasmial sa a očistil. Nikolič poukazuje na stereotypy, ktoré jednotliví predstavitelia národov majú a vysmieva sa im.

Pokiaľ ide o vulgarizmy, kováči začnú označovať svoje ženy „kurvami“ preto, že spali s príslušníkmi nepriateľského národa, dokonca vedú filozofickú debatu o tom, či je žena kurvou aj vtedy, ak spí s príslušníkom priateľského národa. Neviem, ako inak označí podvedený muž v psychickom vypätí svoju ženu. Kotleba si určite kládol otázku, prečo autor nemôže použiť aj jemnejšie výrazy ako fľandra, cundra a pod. Vysvetlenie je jednoduché. Po prvé, je to autorská licencia a po druhé z použitia slova „kurva“ v tomto prípade vzniká isté jazykové napätie a humor. Aj preto, že žena nemeckého kováča je pri rozhovore prítomná a snaží sa svojho muža všetkou vynaliezavosťou presvedčiť, že kurvou nie je, teda týmto pejoratívom označí samu seba a tak v divadle spájaním vysokého a nízkeho vzniká humor.

Keď Srb prichádza do Nemcovej dielne, ide mu v prvom rade „nakopať riť“ a „rozbiť papuľu“ za to, že splodil jeho syna. Neviem, akú psychologickú drobnokresbu by Kotleba v tomto žánri a pri takto napísaných charakteroch očakával. Zrejme by srbský kováč, bývalý vojak neprišiel za svojím kolegom do Nemecka s kyticou ruží a nespytoval sa na začiatku „byť, či nebyť“ a potom by poprosil druhého kováča, aby ho z jeho dovolením mohol trošku nakopkať.

Nechce sa mi veriť, že v dvadsiatom prvom storočí budeme zakazovať divadlo kvôli takýmto slovám a v hlavných správach na Markíze budeme riešiť, či je Pišťanek vhodné povinné čítanie pre maturantov na gymnáziu. Je licenciou každého umelca, akú funkciu má vulgarizmus v jeho diele, kedy slúži na vykreslenie prostredia a kedy je samoúčelný. Nadávky sa v divadle nepoužívajú na to, aby sa na nich divák smial len preto, že počuje nadávku. V každom divadle sa vždy citlivo pri úprave textu, alebo pri prvých skúškach zvažuje, aké nadávky a prečo budú použité vzhľadom na diváka daného divadla. V prípade slovenského jazyka, ktorý v sebe nepodnecuje vulgárnosť a málo pracuje s hovorovými vrstvami, sa veľmi často pri prekladoch a úpravách z nadávok uberá, alebo sa zjemňujú.

A preto neviem, či má Kotleba málo zmyslu pre humor, alebo tenké uši, či sa len nedokáže zmieriť s tým, že mu väčšina facebookových užívateľov pridáva pred meno jednu slabiku. Ak však hovoríme o Kotlebovi ako o fašistovi, práve zrušenie divadelného predstavenia je prejavom fašizmu, rozmaru totalitného vodcu. Kotleba skúša svoju silu. Z fyziky vieme, že čím väčší je odpor, tým menšia je sila. Ak Kotleba divadlo ako žáner nemá rád, tak by v ňom nemal byť ani vítaný. Alebo máme inscenovať slovanské selanky na žatve a to, keď príde domov žena z krčmy a dá chlapovi po papuli, už ukazovať nebudeme?

Tak sa zdá, že vodca BBSK našiel svoj „obľúbený“ druh umenia a chce proti nemu bojovať, hoci aj v Brezne. Pre divadlo je to kompliment, už dávno mu nebola prisúdená taká moc, ktorá rozčertí aj župana. Proti Kotlebovi však nosenie bielych stužiek nepomôže. V divadle sa mu treba vysmiať, jemu, aj všetkým zradcom, politikom, oligarchom a vládnucej luze tejto krajiny. Divadlo je priestor na hľadanie našej identity a tá slovenská, hocijako ťažko sme ju vždy hľadali, sa momentálne otriasa vo svojich základoch, preto je ten najlepší čas prebrať sa z dlhoročnej apatie a nanovo si naše hodnoty zadefinovať, otvoriť divadlo divákovi, počúvať ho, písať pre neho, klásť mu otázky a polemizovať s ním. 

Rubrika: 

Bibliografický záznam: Zakuťanská, Michaela. Prečo si kováči išli „nakopať riť“ a hovorili „kurva“ – vysvetlenie pre BBSK. MLOKi - mladí o kultúre inak [online]. Bratislava: Kultúrny spolok MLOKi, 2016. [cit. 16.7.2019]. ISSN 1339-8113. Dostupné z http://mloki.sk/node/516.