Michal BelejDlhodobo som si kládol otázku, či sa dá uživiť umením. Riešil som to aj na viacerých sedeniach u psychoterapeuta, avšak ani za niekoľko rokov som sa nedopátral k jednoznačným odpovediam. Môj terapeut mi ako príklad uvádzal Mozarta, ktorý síce mal počas života úspešnú kariéru, ale zomrel v chudobe. A potom tu bol Verdi, ktorý bol bohatý veľkostatkár. Za tieto príklady som zaplatil 60 eur za sedenie, aby som sa teraz o ne mohol podeliť. Každopádne, vďaka sedeniam som sa rozhodol opustiť komfort reklamnej agentúry, pretože som chcel robiť prácu, ktorá mi dáva zmysel. Aj keď mi je jasné, že pri podmienkach v slovenskej kultúre zo mňa veľkostatkár nebude.
Za posledné obdobie sa vnímaná hodnota umelcov a umelkýň dostala do extrémnej situácie. Napätá atmosféra vznikla už počas pandémie, keď ľudia posielali umeleckú obec robiť za pás, teraz sa ministerka kultúry postavila na barikády proti súčasnému umeniu. Jej postupné paralyzovanie kultúrnej infraštruktúry však predstavuje ďalšiu premárnenú príležitosť pre našu krajinu.
Slovensko sa neustále prepadá do väčšej a väčšej chudoby. Zmeškali sme dôležité reformy a ako krajina sme sa zasekli v stave montážnej linky. Už ani automobilový priemysel neprináša želané výsledky. Atraktivita pre zahraničný kapitál klesá a kúpna sila obyvateľstva patrí medzi najhoršie v Európe. Ceny na Slovensku sú na európskej úrovni, platy však ďaleko zaostávajú. V súčasnosti Európska únia považuje za jednu svojich priorít kreatívny priemysel, keďže je to jeden z najrýchlejšie rastúcich segmentov. Je to odvetvie založené na inováciách a pridanej hodnote. Radia sa sem disciplíny, kde kreativita je jedným z najdôležitejších vstupov – napríklad architektúra, dizajn, audiovízia, performatívne umenie, literatúra, festivaly, ale aj reklama. Kreatívny priemysel predstavuje komplikovaný ekosystém. Pomôžem si tu jednoduchou analógiou a ako príklad použijem topánky. Pokiaľ sa na topánky pozeráme ako na spotrebný tovar, ktorý ľudia potrebujú, aby nechodili bosí, základným atribútom pri rozhodovaní o nákupe bude cena. V tom prípade sa konkurenčná výhoda získava minimalizáciou nákladov, ktoré však majú svoje limity. No ak sa na topánky pozeráme ako na kus umenia, cena nie je najdôležitejší faktor, lebo do rozhodovacieho procesu vstupujú túžby. Tieto túžby sa dajú ovplyvňovať napríklad dizajnom produktu a marketingom. Už sa pohybujeme v kreatívnej sfére, kde je dôležitý nápad. A nápady na rozdiel od nákladov nemajú limity.
Kreativita je špecifická vlastnosť. Aj keď existujú ponuky na kurzy kreativity, je to niečo, čo sa nedá naučiť, iba rozvíjať. Nie všetci ľudia sú kreatívni, rovnako ako nie sú všetci inteligentní. Kreativita, podobne ako inteligencia, je vlastnosť, ktorá sa v populácii vyskytuje v rôznej miere. Predovšetkým je to spôsob myslenia, keď jedinec ignoruje osvedčené spôsoby a hľadá nové riešenia. Do istej miery je to aj prekliatie, pretože táto ignorácia zaužívaných pravidiel môže z jedinca vytvoriť spoločenského vyvrheľa, ktorého myšlienky nájdu uplatnenie až po jeho smrti, ak vôbec. Okrem spomínaného Vincenta van Gogha je dobrým príkladom aj nemecký filozof Friedrich Nietzsche, ktorý ako filozof s kladivom hlásal kritické myslenie o zaužívaných modlách. Nietzscheho knihy neboli komerčne úspešné, ich vydanie si väčšinou financoval sám a potom ich rozdával blízkemu okruhu ľudí. Treba si uvedomiť, že sa rozprávame o dielach, ktoré mali s odstupom času zásadný vplyv na našu civilizáciu.
V súčasnosti je podstata umenia politickou otázkou. Aktuálne vedenie ministerstva kultúry sa snaží definovať, aké umenie je želané a aké neželané. Áno tradíciám, nie liberalizmu. Vo svojej podstate je to však križiacka výprava proti kreativite. Kreatívni ľudia zo svojej podstaty ignorujú zaužívané spôsoby myslenia a nepotrebujú jednoznačné odpovede na komplikované otázky, pretože sú otvorení skúmaniu. Severozápadná univerzita skúmala, ako liberáli a konzervatívci pristupujú k riešeniu problémov a dospela k výsledku, že kreatívne myslenie dominovalo u liberálov. Neznamená to, že liberáli sú lepší ako konzervatívni ľudia, ale k riešeniu problémov pristupujú inak. Konzervatívni ľudia väčšinou používajú osvedčené postupy, liberáli hľadajú nové. Preto môže vznikať mylný dojem, že liberáli ovládli umelecké inštitúcie, ale v skutočnosti sú to miesta, na ktorých majú zo svojej povahy väčší potenciál uspieť.
Vzťah medzi kreatívnym priemyslom a umením by sa dal demonštrovať na reklamnom biznise na Slovensku. Reklamný trh sa na Slovensku formoval počas 90. rokov a prvá generácia kreatívcov pochádzala väčšinou z umeleckého prostredia. Aj keď odišli do komerčnej sféry, používali umelecké postupy aplikovateľné na toto odvetvie. Napríklad Simona Bubánová vyšla z Vysokej školy výtvarných umen, Juraj Vaculík bol divadelný režisér z Vysokej školy múzických umení, moja domovská agentúra Istropolitana Ogilvy vznikla pôvodne ako štúdio na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU. Počas svojej reklamnej kariéry som pracoval s rôznymi ľuďmi a podľa mňa najväčšie talenty boli ľudia s presahom do kultúry alebo so silným záujmom o umenie. Práve kultúra totiž podnecuje kreatívne myslenie, v opačnom prípade sa človek zmôže iba na kopírovanie cudzích nápadov. Tak však nevzniká pridaná hodnota.
Jedným zo zásadných problémov kreatívneho priemyslu je práve nedostatočný počet kvalifikovaných ľudí. V reklame sa o tomto probléme hovorí už roky, je to cítiť aj na marketingových pozíciách. Môžu za to systémové problémy v oblasti vzdelávania, no na Slovensku je alarmujúci stav v rôznych oblastiach. Jedným z nich je aj stav kultúrnej infraštruktúry, ktorá plní aj vzdelávaciu funkciu pre rozvoj kreativity. Medzi najzásadnejšie reformy kultúrnej infraštruktúry patril vznik Fond na podporu umenia a jeho akcelerácia nezávislej kultúry. Celá nezávislá kultúra nie je automaticky kreatívna, ale zo svojej podstaty má výhodu oproti kamenným inštitúciám, keďže má voľnejšie štruktúry a procesy, čo dáva väčší priestor experimentom a generovaniu nových nápadov. Celkovo nezriaďovaná scéna obohatila naratív, akým smerom by sa slovenské umenie malo uberať. A umenie následne ovplyvňuje aj kreativitu v komerčnej sfére.
Nezávislá kultúra zároveň okrem výchovy svojho publika trénuje aj profesionálov – či už v oblastiach scénografie, kostýmov, svetelného dizajnu, hudby, alebo autorských textov. Väčšina ľudí na nezávislej scéne musí pracovať na komerčných projektoch, kde sú v mnohých prípadoch vítanými expertmi. Príkladom je scénická výtvarníčka Laura Štorcelová, ktorá svoj špecifický rukopis z divadla aplikuje pri tvorbe reklám alebo vytváraní setov pre svetovo uznávanú fotografku Máriu Švarbovú. Alebo Jozef Čabo, ktorý vytvára svetelný dizajn nielen v divadle, ale aj na veľkých festivaloch a komerčných eventoch. Nezávislá scéna je plná univerzálnych osobností, ktoré majú prínos v rôznych oblastiach kreatívneho priemyslu.
Bohužiaľ, ďalšia potrebná reforma kultúrnej štruktúry už neprebehla. Fond na podporu umenia pracoval s tým istým rozpočtom, pričom stúpali nielen počty žiadateľov, ale s infláciou aj celkové náklady na realizáciu projektov. Momentálne rezort kultúry predstavuje iba svoju vyprázdnenú nacionalistickú víziu, ktorá pozostáva z vešania vlajok a hrania hymny. Namiesto reformy sa snaží kultúrnu infraštruktúru postupne paralyzovať a ministerka spochybňuje celkový význam nezávislej kultúry. Z debát medzi ľuďmi z nezávislých divadiel mi je jasné, že sa subjekty pripravujú na kolaps. Na základe aktuálneho diania hrozí, že výzvy na predkladanie projektov budú meškať, alebo finančné prostriedky budú rozdelené politicky. Kultúra však nie je iba o konzervovaní minulosti, nemá iba zabávať, má aj širší kontext s ekonomickým rozmerom. Práve krízový stav by mal prinútiť aj komerčné subjekty k zamysleniu, ako pristupujú ku kultúre. Aj keď sa na prvý pohľad môže zdať, že stav kultúry neovplyvňuje ich činnosť, z dlhodobého hľadiska to má dopad na ľudské zdroje a kvalitu dodávateľov. Obzvlášť, ak je v hre kreativita. Preto by mali firmy prehodnotiť svoje filantropické aktivity, ktoré sa v komerčnej sfére niekedy vnímajú ako vyhodené peniaze, ale v skutočnosti predstavujú investíciu do ďalšieho potenciálu krajiny. Pretože v konečnom dôsledku sme všetci na jednej lodi a ak máme v súčasnosti namierené na ľadovec, bude to bolieť celú spoločnosť.
