Život je pes: Kde sa končí umelecká sloboda Gertrudy S.?

Hru napísala autorka a dramaturgička Tereza Trusinová (s Janou Wernerovou už textovo i dramaturgicky spolupracovala na inscenáciách Divadla na Peróne Niekoľko skíc k vlastnej samovražde a Smutná správa zo smutnej krajiny). Hoci text nie je striktne lineárny – úvodný obraz odkazuje na obdobie po roku 1943 a potom sa spätne vracia do roku 1900 –, autorka v ňom vytvára chronologický oblúk. Zachytáva kľúčové momenty a etapy Steinovej osobného, verejného a umeleckého života – od štúdia psychológie, ktoré po krátkom čase zanechala, cez spomienky na jej prvú ženskú lásku, až po presťahovanie do Paríža, kde sa stala výraznou postavou umeleckej avantgardnej scény. Reflektuje aj vzťah s jej celoživotnou partnerkou Alice B. Toklasovou, odkazuje na rozhodnutie literárne tvoriť, neskôr napätý vzťah s bratom Leom či na priateľstvo s Piccasom a na fascináciu jeho tvorbou. Hra však rovnako odhaľuje morálne pochybnejšie stránky Steinovej života, ktoré vzbudzujú nezodpovedané otázky a pre ktoré je považovaná za kontroverznú osobnosť – jej blízke priateľstvo s Bernardom Faÿom, členom vichystickej – kolaborantskej vlády vo Francúzsku počas druhej svetovej vojny, ako aj jej podporu maršala Philippa Pétaina, lídra tejto vlády, ktorého prejavy prekladala do angličtiny. Práve tieto momenty, ako aj Steinovej názory na vojnu a politiku, sa stávajú kľúčové pre hlavný odkaz inscenácie. Zobrazuje sa tu paralela medzi tichou podporou režimu, ktorú Gertrude Steinová svojím (ne)konaním prejavovala, a súčasnými otázkami o hraniciach medzi slobodou tvorby a morálnou zodpovednosťou umelca voči spoločenskému dianiu.

Jana Wernerová pracovala s dôrazom na herecký prejav a striedmu konceptuálnu scénografiu (Anita Szöke) inšpirovanú čiernobielou fotografiou Cecila Beatona, na ktorej stojí v popredí Gertrude, zatiaľ čo v pozadí za ňou je Alice. Javiskový priestor je pokrytý bielym baletizolom, na scéne sú iba kreslo a lavica. V tomto takmer prázdnom a čistom priestore vyniká svetelný neón (jeho farebné odtiene sa počas predstavenia menia), ktorý vizuálne odkazuje na kaz na pôvodnej fotografii a pripomína kábel či šnúru. Súčasťou scénografie je aj projekčné plátno, na ktorom sa pri každej zmene obrazu premieta rok, kedy sa dej odohráva. Statickosť média fotografie sa odráža aj v pohybovo-priestorovej kompozícii inscenácie. Režisérka necháva jednotlivé okamihy dlhšie plynúť, herec a herečky zotrvávajú v štylizovaných pozíciách pripomínajúcich postavy na portrétoch – napríklad Gertrude sedí v kresle, vedľa nej leží pes Basket (Jakub Rybárik) s hlavou položenou na opierke kresla a v popredí scény na taburetke sedí Alice. Počas diania tiež opakovane zaznieva hlasný zvuk fotoaparátu a postavy vtedy ustrnú, akoby pózovali na fotografii.

Hoci režisérka pristupovala k inscenovaniu minimalisticky, pracujúc s divadelnou skratkou a náznakom (napríklad začiatok prvej svetovej vojny je naznačený zvukom výstrelu a zúfalo skuvíňajúceho psa), využíva širokú paletu výrazových prostriedkov. Monologické a epicky ladené obrazy, v ktorých účinkujúci prehovárajú na mikrofón, sa striedajú s hranými dialógmi i reprodukovanými audionahrávkami. Niektoré dialogické obrazy však svojou dĺžkou či zachádzaním do detailov (napríklad odchod Lea z ich bytu v Paríži) v kontexte inak úspornej a náznakovej dramatickej štruktúry oslabujú rytmus inscenácie. Hovorené slovo je zároveň vyvážené štylizovaným pohybom. Ten napríklad zobrazuje šťastné, ešte predvojnové obdobie Gertrude a Alice, známe organizáciou salónov, kde hostili umelcov a intelektuálov tej doby. Herečky a herec tu do rytmu veselého francúzskeho klavírneho motívu rozhadzujú rukami a nohami, čím pripomínajú bábky na špagáte alebo postavy z nemej filmovej grotesky. Svetelný dizajn (Ján Ptačin) a hudba kombinujúca akustické a elektronické prvky (Miro Tóth) významne ovplyvňujú estetiku a celkový vizuálny výraz inscenácie. Nie sú len vonkajším prvkom, sú prirodzene začlenené do inscenácie a spoluvytvárajú jej atmosféru.

Vtipným a trochu absurdným prvkom, ktorý zároveň navodzuje istý odstup, je postava psa –rozprávača (Jakub Rybárik). Tichý, stále prítomný pozorovateľ života Gertrude (Vladena Škorvagová) a Alice (Edita Koprivčević Borsová) zasahuje do deja komentármi, ktoré odhaľujú fragmenty ich vzťahu, myšlienky hlavnej postavy a zároveň otvárajú nové otázky. V Rybárikovom stvárnení pôsobí trochu extravagantne, s tajomným výrazom, akoby si užíval, že má prístup k škandalóznym informáciám a tajomstvám, o ktoré sa môže podeliť. Gertrude sleduje s obdivom i s podozrením. Rybárik hrá v inscenácii aj ďalšie epizódne postavy – brata Lea, Pabla Picassa a Bernarda Faÿa. Všetky predstavujú do nejakej miery excentrické a sebaisté osobnosti, čo herec podporuje veľkými gestami a ráznosťou v hlasovom prejave. Jeho postavy sú odlíšené aj kostýmovo – pes má biely frak s kožušinkou, Leo nosí ležérne rozopnutú bielu košeľu a tielko, Faÿ má sako a kravatu a Picasso sa objavuje v bielo-čiernom pásikavom tričku zašpinenom od farieb.

Celkovo sa herectvo v inscenácii sústredí skôr na vytváranie figúr či akýchsi portrétov daných osobností, nie hĺbkových charakterov. Steinovej portrét sa v podaní Vladeny Škorvagovej vydaril. Herečka podáva veľmi sústredený výkon, v ktorom sa striedajú prvky strohosti a rozhodnosti s excentrickosťou či šialenosťou. Škorvagová dokáže komunikovať pohľadom – keď sa spomínajú umelci, ktorých obdivovala, v jej očiach sa zračí fascinácia a ona vášnivo vyslovuje ich mená. Gertrude Steinová bola známa svojou výbušnou povahou, výstrednosťou a vysokým sebavedomím. Škorvagová dostáva tieto atribúty do postavy prostredníctvom šialene znejúceho smiechu, pevného postoja, intenzívneho pohľadu a rázneho hlasu. Jej dikcia je charakteristická dôrazom, naliehavosťou a údernosťou slov i tónu. Hneď v prvom obraze, keď diktuje svoje slová a myšlienky Alice, sa prechádza po priestore a rozhadzuje rukami, akoby dirigovala. Keď prichádza na správne formulácie, trasú sa jej ruky a tuho zatvára oči, aby naznačila, ako je pohltená a fascinovaná svojimi myšlienkami. Tvorkyne tu okrem iného priamo odkazujú na Steinovej štýl písania, ktorý sa vyznačoval napríklad popieraním lineárnosti, zameraním na prítomný okamih a častým používaním neurčitých zámen ako „ona“ či „niekto“ namiesto konkrétnych mien. Tieto prvky sa totiž objavujú v replikách postavy Gertrude v danom obraze.

Traduje sa, že na umeleckých večierkoch, ktoré Gertrude s Alice organizovali, Steinová obvykle zabávala mužov, zatiaľ čo ženy posielala sedieť k Toklasovej. Tá bola jej celoživotnou oporou i pravou rukou (prepisovala texty, vybavovala korešpondenciu a pod.). V jednom z monológov v inscenácii vystupuje Koprivčević Borsová ako Alice s veľkým písacím strojom zaveseným na krku a hrdo vyhlasuje, že bez nej by Gertrude Steinová nebola tou známou Gertrude Steinovou. Kým ju iní označovali za jej tieň, ona sama sa cítila skôr ako jej svetlo. Koprivčević Borsová pôsobí vo výraze tvrdo a stroho, i keď v jej pohľade sa zrkadlia potlačované a nevyjadrené emócie – hnev voči Gertrude. Pri hádkach s ňou je rázna a naliehavá (napríklad, keď s blížiacou sa druhou svetovou vojnou presviedča Gertrude, aby ušli do Ameriky, no ona to radikálne odmieta), napokon vždy ustúpi. Vzťahovú dynamiku, v ktorej je Alice viac prispôsobivým článkom a Gertrude dominantnou a rozhodujúcou postavou, inscenácia rozvíja vo viacerých rovinách – v pohybe a priestorovom rozložení týchto dvoch postáv (Gertrude uvelebená v kresle, zatiaľ čo Alice ju obsluhuje), ako aj kostýmovo. Kým Škorvagová v parochni krátkych vlasov je zaodetá do dlhej, sterilnej sivej a nevábnej košele s vestou s nenápadným vzorom, Koprivčević Borsová s jemne natočenými vlasmi v mikádo strihu nosí sukňu, blúzku s mašľou a vestu. Hoci sa kostýmy inšpirujú oblečením žien z fotografií Cecila Beatona, zároveň jasne odkazujú na mužsko-ženské roly vo vzťahu Gertrudy a Alice.

Autorka textu a režisérka cez postavu Gertrude čiastočne načrtávajú tému ženskej emancipácie, napríklad v podobe otráveného výrazu herečky, keď jej v hlave ako ozvena znie hlas brata, ktorý s výsmechom komentuje, že ženy patria do domácnosti a umenie je mužskou záležitosťou. Viac sa však dotýkajú osobitého pohľadu Gertrude na rolu mužov, žien a takzvaných mužských žien v spoločnosti. Inšpirovaná kontroverzným dielom rakúskeho filozofa a spisovateľa Otta Weiningera Pohlavie a charakter uverila, že emancipácia by mala byť vyhradená iba pre mužské ženy, ktorých povinnosťou je stať sa géniom. Odkaz na Weiningerovo dielo, známe antisemitskými a mizogýnnymi názormi, zároveň naznačuje myšlienkové prepojenia so spoločensko-politickými postojmi Gertrude Steinovej a otvára ďalšiu vrstvu otázok týkajúcich sa jej konania počas druhej svetovej vojny.

Tvorcom sa tiež podarilo presvedčivo prepojiť inscenáciu so súčasným dianím. Vo výstupe, v ktorom počas vojny prichádza Fäy do Gertrudinho domu, sa na projekcii objaví Picassov obraz. Fäy ho komentuje s neskrývaným odporom, zatiaľ čo Gertrude ho povzbudzuje, že je arbitrom verejného vkusu, a to môže evokovať súčasné hanlivé vyjadrenia predstaviteľov vlády Slovenskej republiky k umeleckým dielam a snahy nastavovať kritéria, čo je umelecky prípustné a čo nie. Inscenácia otvára univerzálne otázky o vzťahu umenia a morálky, o hraniciach umeleckej slobody v politicky komplikovanej dobe poznačenej silnou spoločenskou polarizáciou. „Prečo by ma mala zaujímať vojna? Alebo politika? Ja nezaujímam vojnu ani politiku, takže vojna ani politika nezaujímajú mňa.“ Zaznieva v rozhovore Gertrude s Pablom Picassom, ktorý jej vyčíta nezáujem o veci verejné počas vojny a sebeckosť. Keď ju Alice v čase blížiacej sa vojny naliehavo prosí, aby sa zachránili a utiekli do Ameriky, Gertrude to rázne odmieta. Bola tak silno spätá s Parížom a nostalgicky v sebe živila spomienky na Belle Époque, že bagatelizovala dianie okolo seba, pretože nedokázala prijať novú realitu? Tu našla samu seba ako génia. Znamenal by jej odchod, že by  poprela všetko, na čom bola postavená jej osobná hodnota? V jednej z replík hovorí, že chcela tvoriť a potrebovala k tomu stabilitu a poriadok. Vojna pre ňu predstavovala chaos a vo vláde vedenej Pétainom videla nádej na poriadok – nech je nastolený za akýchkoľvek podmienok. Bol to alibizmus, alebo pragmatický spôsob, ako prežiť? Alebo bola jednoducho príliš ľahostajná k verejnému dianiu a sústredená len na seba, na svoj majetok? Fäy je totiž známy aj tým, že jej pomohol zachrániť zbierku jej moderného umenia. Alebo naozaj konala z presvedčenia? Napriek všetkému inscenácia nevynáša nad Gertrude Steinovou žiadny jednoznačný morálny súd. Naopak otvára pomerne široký priestor na zamyslenie sa nad možnými motiváciami jej postojov a v tejto zámernej neurčitosti výkladu vzbudzuje o to väčší záujem o jej osobnosť. A práve v tom naberá inscenácia na význame.

Odborné korektúry: Lenka Dzadíková
Jazykové korektúry: Zuzana A. Ferusová