Žiadny človek nie je ilegálny

Hoci sa inscenačná poetika kmeňových režisérov súboru Uhol_92 (Alžbeta Vrzgula a Peter Galdík) líši, v ich posledných dielach možno badať posun od intímnejších tém k úvahám nad globálnejšími problémami. Nevytráca sa však pri nich osobná zaangažovanosť a sebareflexia alebo popud k nej. Najnovšia „uhlová“ inscenácia s názvom Zastavení (réžia Alžbeta Vrzgula) sa venuje stále aktuálnej téme migrácie. Tvorivý tím sa pritom na problém nezameriava z vonkajšieho hľadiska, zaujíma ich skôr konkrétna situácia, v ktorej sa ocitá ľudská bytosť rôznymi okolnosťami nútená k úteku – z domova, z vlastnej krajiny, z dôverne známeho prostredia do neznáma.

Režisérka Alžbeta Vrzgula Zastavených koncipuje ako galavečer na pomoc ľuďom v núdzi. Už pri vstupe do sály divákov víta šarmantná hostiteľka, ktorá sa však neskôr stratí v dave. „Program“ tak začína in medias res. Po zhasnutí svetiel sledujeme dvojicu hercov – Lenku Libjakovú a Jakuba Jablonského – v slede scén, kde hovorené slovo dopĺňajú pohybové pasáže. Z ich neukotveného a prerývaného dialógu postupne zisťujeme, že obaja sú na ceste, mimo svojich bežných životov, mimo pôvodných životných plánov.

Pomerne skoro nám sú jasné povahy týchto dvoch migrantov na úteku. On je mladý a vystrašený –  k situácii sa stavia statočne, no pod pancierom odvahy odhaľujeme najmä mladícky vzdor a hnev. Hnev na nekonkrétneho páchateľa, ktorý zapríčinil, že musel vziať rodinné úspory a odísť z domu. Ona je – súdiac najmä z ich vzťahu – staršia alebo prinajmenšom skúsenejšia. Jej obranou je cynizmus a útechou zasa spomienky, ktoré si doslova nosí so sebou. V ruksaku na chrbte uchováva babičkin porcelán či kaktus ako spomienku na najhoršie časy. Voči chlapcovi je často ironická, za čím však možno čítať svojskú snahu o povzbudenie. Chce ho „zoceliť“, aby bol v budúcnosti pripravený čeliť prípadným prekážkam či vyrovnať sa s možným negatívnym vývinom udalostí.

Vrzgula dokáže napísať živé dialógy, no text neskôr zlyháva najmä na jednoduchšej či nerozvinutej charakteristike postáv. Po tom, čo divák v niekoľkých obrazoch zistí, v akej situácii sa asi nachádzajú, a pochopí, ako sa k nej stavajú, mnoho nového sa už nedozvedá. Neprichádza ani zmena po formálnej stránke a inscenácia tak upadá do monotónnosti. Libjaková stavia najmä na jej osvedčených hereckých polohách a spomínanej irónii, pričom často využíva posmešný tón reči. Jablonský občas pri snahe vyjadriť vnútorný zmätok pôsobí toporne, inak zotrváva v permanentnom stave odťažitého vzdoru. Ich dialógy dopĺňajú spomínané pohybové sekvencie (autorka choreografie Zuzana Sehnalová), ktoré sa odohrávajú v akomsi poeticky zastrenom tempe a výraze. Niekedy sa zdá, že je prostredníctvom nich naznačený vývin ich vzťahu, inokedy si v obrazoch divák môže nájsť v súvislosti s tematickým okruhom inscenácie vlastné významy.

V ďalšej časti galavečera nás už z červeného koberca na proscéniu, ktoré je od sveta dvojice oddelené priehľadnou stenou, víta moderátorka/hostiteľka, v ktorej spoznávame stand-upovú komičku iránskeho pôvodu Nasi Motlagh. A ak ju náhodou niekto z divákov nepozná, veľmi rýchlo je uvedený do obrazu – jej príhovor je totiž koncipovaný ako stand-upový výstup. Vrzgula tak do kontrastu divadelného jazyka zasadzuje readymade – komičku. Ak by sa divadelná sála vymenila za bar, na jej výstupe by sa nič nemuselo meniť. Okruh tém, o ktorých vtipne a s veľkou dávkou sebairónie glosuje, sa týka jej života na Slovensku, toho, aké to je, byť  imigrantkou na Slovensku, no venuje sa aj iránskej kultúre a poukazuje na vtipné paralely medzi týmito dvoma krajinami. Okrem s humorom spomenutých slovenských kultúrnych stereotypov (ako napríklad obraz Slováka, ktorý sa pri každej príležitosti opája borovičkou) s nami zdieľa aj niekoľko originálnych postrehov o vzťahu Slovákov k „ich“ prisťahovalcom („zbierate nás ako Pokémonov!“).

Spojitosť obrazov z úvodu s Motlaghovej výstupom je zrejmá v tematickej rovine, no otázna je v rovine formálnej. Svojím hutne stavaným monológom komička prináša na scénu živelnosť a humor, ktoré úvodné scény nevyhnutne vytlačia do úzadia. Motlagh zároveň nepredstavuje žiadnu postavu, je reálnym človekom, ktorý má vlastnú skúsenosť a vie, čo to znamená opustiť svoju krajinu pre zlé podmienky a začať nový život na takom odlišnom mieste. Aj vnímaním tohto faktu sa stáva úvodná situácia dvojice odťažitá a príliš všeobecná.

Inak výstupy hercov fungujú, keď medzi dvoma líniami dochádza k prepojeniu. Konkrétna realita, ktorá do tvaru vstúpila s Motlagh, sa prelieva aj na druhú stranu, keď odznieva úryvok z facebookovej konverzácie medzi nemeckou novinárkou Juliou (jej správy číta Motlagh na strane proscénia) a Faizom, študentom z Aleppa, ktorý ušiel zo svojej krajiny po tom, čo sa mu pre jeho občianske aktivity vyhrážali extrémisti Islamského štátu smrťou. Tu je zvýraznená absurdnosť reality, v ktorej je vďaka internetu a sociálnym sieťam možné, aby jedno četové okienko zdieľali osoby v takých diametrálne odlišných životných situáciách. Je až nepredstaviteľné, že kým Julia ide do divadla, píše si s Faizom, ktorý v rovnakom momente blúdi lesmi niekde medzi Macedónskom a Gréckom. (Ide o reálne konverzácie, ktoré ich autori neskôr vydali v knihe Mein Akku ist gleich leer.)

Jednou z tém prítomných v inscenácii je práve zdôraznenie rozličnosti optík, cez ktoré možno nazerať na svet. Využitím formy galavečera tvorcovia trochu ironicky (no nie citovo vydieračsky či obviňujúco), poukazujú na našu, „západnú“, bezpečnú pozíciu. Naznačujú, že vďaka tomu máme možnosť empatie či dokonca milosrdenstva voči tým častiam sveta, kde sa ľudia práve nemajú „tak dobre“ ako my. Aj preto sú výrazové prostriedky dvojice hercov odlišné od komičky Motlagh, hoci s ňou majú styčné body.

Druhý vstup „moderátorky“ sa nesie v podobnom duchu ako ten predošlý, až na to, že vybrané témy sa stávajú intímnejšími a jej výpoveď naberá na vážnosti. V nasledujúcej scéne chlapec prechádza do uvedomelej revolty, ktorej predchádzalo emocionálne aj názorové vytriezvenie – nahlas si pomenuje to, čo mu bolo upierané. Uvedomuje si, že má (a chce mať) právo na vlastnú košeľu či posteľ, no najmä právo „pohodlne si sadnúť a vysvetliť svoju situáciu“.

V závere sa k sebe linky oboch častí približujú a v istom zmysle sa aj dopĺňajú – vzniká iskierka nádeje, že dvojica doputuje do cieľa (kde presne to je, je nešpecifikované a vlastne aj nedôležité) a podobne ako Motlagh sa aj oni dvaja stanú „úspešnými“ imigrantmi. To však ani zďaleka neznamená, že ďalej budú putovať životom bez komplikovaných zastavení.

„Žiadny človek nie je ilegálny“ („No human being is illegal“) – zaznieva na mnohých miestach na svete, najmä na tých, kde hľadajú útočisko imigranti (pričom ilegálnymi ich nazývali najmä štátne štruktúry a politici). A zaznieva to aj v Zastavených. Inscenácia je hodnotná najmä nezaťaženosťou, s akou k téme migrácie pristupuje – obyčajne, v mene tohto aktivistického hesla ľudsky a so snahou porozumieť. Prináša zamyslenie aj nad otázkami, ktoré mnohí z nás nemajú vyriešené ani v našom z globálneho hľadiska pomerne pokojnom živote. Sú to otázky pátrajúce po význame slova domov, ktorý, zdá sa, musí byť subjektívny. A je to aj zložitá otázka vlastnej identity, na ktorú často nachádzame odpovede práve vo vyhrotených a kritických momentoch. Krásne riešenie tejto dilemy v závere symbolicky prostredníctvom kostýmu prináša aj Motlagh – slovensko-iránska, iránsko-slovenská deva.