Vyblednutá sláva „novodobej šľachty“

V inscenácii sa nachádza množstvo alúzií na svetoznámeho ruského autora vrátane oslovovania sa menami postáv z hry Višňový sad, ktorej témou je práve zánik nižšej šľachty, vytláčanej dravšou podnikateľskou vrstvou. Zámerom tvorcov bolo vykresliť prostredie prešpikované skazenosťou a dekadenciou. Zobrazujú spoločnosť novodobých boháčov, ktorých zovňajšok už ale stratil všetok lesk a akákoľvek noblesa sa vytratila aj z ich správania. Atmosféru zhýčkaných milionárov približujú (zámerne) nevkusné kostýmy, ako napríklad župan z lesklej látky uviazaný voľne, aby odhaľoval obnaženú mužskú hruď, huňatý kožuch či slávnostné sýtočervené vyzývavé večerné šaty.

Do hlavnej témy je okrem toho včlenených viacero scén z každodenného života, v ktorých dominuje najmä zemitý prejav Daniely Gudabovej. V krátkych scénach s Luciou Fričovou prináša vypointované bonmoty a rady, ako vylepšiť nepodarený manželský život a zanedbanú domácnosť. Odetá v archaicky pôsobiacej bielej nočnej košeli s nazberkanými rukávmi vyzerá ako postavička zo zašlých čias, no prekvapivo má v hrsti „návod na život“, hoci v niektorých okamihoch nie práve najčestnejší. 

Naplno sa to prejavuje v scéne, keď Burgr ako nevládny starec sedí na vozíčku s hlavou vyklonenou nabok, pričom mu z úst tečú sliny. Prikrytý hrubou dekou pozerá nemo pred seba, v lone mu hrá rádio, no on nepohne ani brvou. Obďaleč prebieha krutá výmena replík medzi obyvateľkami daného sídla, ktorého je tento senilný pán zrejme majiteľom. Postavy Gudabovej a Fričovej, ktoré sú pravdepodobne jeho opatrovateľkami, sa neštítia spriadať plány na jeho potenciálne zneužitie. Ich cieľom je naplnenie vlastnej fantázie o zaistení si potomka s dobrým rodokmeňom a pokračovanie síce „zdegenerovanej“, ale stále ako-tak prežívajúcej šľachty. Bezostyšne v jeho prítomnosti hrubými výrokmi zhadzujú jeho dôstojnosť a odkrývajú svoju neľudskú stránku bažiacu po mamone. Funkčne vymyslené je ich správanie sa k Burgrovi ako k neživému objektu, napríklad keď sa oňho Fričová lascívne obtiera. Burgrova postava pripomína osud komorníka Firsa z Višňového sadu, ktorého panstvo pri odchode omylom zabudne v dome určenom na demoláciu. V tejto scéne sa kolektívu divadla SkRAT podarilo zobraziť nesúcitné až beštiálne prejavy ľudskej povahy bažiacej po peniazoch, majetkoch a nehanebnom šplhaní sa po spoločenskom rebríčku.

Spomenutá oscilácia či snaha o prepojenie čechovovského sveta z konca 19. a začiatku 20. storočia s dobou o vyše sto rokov neskôr naráža na hranice uveriteľnosti, respektíve na nie celkom jasný dramaturgicko-režijný koncept. Hýrenie na večierku, na ktorom nechýba závan cigaretového dymu, alkohol, uvoľnené mravy a miestami nadužívané nadávky, je tak trochu „bez šťavy“, skutočného vzrušenia, a preto nevyznieva dostatočne presvedčivo. Je to sčasti zrejme spôsobené slabou štylizáciou postáv.

Postavy sa už nedokážu ani naplno zabávať. Mužské trio (Ľubo Burgr, Milan Chalmovský, Jozef Belica) preto skôr vyzerá tak, že žúrom, na ktorom sa polonahí nechávajú maľovať na plátno, chcú len zahnať nudu, prázdnotu svojich životov a nájsť rozptýlenie. Vytvárajú rozličné pózy, v ktorých sa podnapití pevne objímajú, pričom ich telá zvečňuje hosťujúca neherečka a skutočná profesionálna maliarka Natália Okolicsányiová. Odetá v čiernom, s okuliarmi s ružovými sklami, vyčesanými vlasmi a vo vysokých čižmách stvárňuje na prvý pohľad extravagantnú ženu. Jej postava ale nie je pevne uchopená ani v samotnom texte, ktorý vznikol z improvizácií a metódou kolektívnej tvorby, a Okolicsányiová túto naoko elegantnú dámu kreuje skôr pozérskými gestami a mimikou než autentickými výrazovými prostriedkami.

Záver inscenácie nie je na rozdiel od celého predchádzajúceho javiskového konania vyslovene realistický a odohráva sa skôr v rovine sna, myšlienok či úvah. Celý kaleidoskop postáv sa v prítmí prechádza po scéne, pričom zaznieva nahrávka, v ktorej sú kladené otázky a odpovede na tému prežitého života: hodnotenia, spytovanie si svedomia, prenasledovanie výčitkami. Zdá sa však, že postavy nič neľutujú a nič by nemenili – prinajmenšom si to odmietajú priznať. Tvorcovia tým dávajú neradostnú a pesimistickú bodku za ich osudmi a konaním. Tvorcovia pravdepodobne chceli zvoleným prístupom povedať, že nič také ako šľachta – v zmysle niečoho výnimočného a zaujímavého, čo si zaslúži obdiv iných – už vlastne vôbec neexistuje. Ak by použili trochu dôraznejšie inscenačné prvky, mohli priniesť i krutú spoločenskú satiru. Rysy kritiky aktuálneho diania či náznaky zosmiešňovania vrstvy ľudí vydávajúcej sa za „niečo viac“ sú totiž v inscenácii prítomné, no sú ukryté príliš hlboko na to, aby boli zreteľne čitateľné. Navonok sa manifestujú skôr z pohľadu členov „smotánky“, ktorá smúti za stratenými majetkami či príležitosťami a upína sa na to, čo im zostalo.