Katarína K. CvečkováTento rok nezávislému divadlu celkom prial. Okrem toho, že vzniklo niekoľko zaujímavých tvorivých tímov, súborov a dokonca i nejaké to divadlo, do nezávislej tvorby sa celkom nenápadne vplazila príjemná „alternatíva“ spolu s esenciou nových foriem (aspoň teda v kontexte slovenskej scény). Dalo by sa argumentovať viacerými príkladmi, najvýraznejšie to však odpálili mladí herci z DPM. Neboja sa experimentovať – nie však len účelovo, majú čo povedať a v neposlednom rade vedia hrať. Dokázali to v lete narušenými Vianocami v Stalkville (a napokon aj božský DJ určite stojí za zmienku). Prenikanie imerzívneho a site specific divadla na našu scénu tým však neskončilo. Na sklonku roka priletela čajka a priniesla so sebou Ľudí.Levy.Orly.Jarabice. Inak povedané, Čechov sa ocitol na riadnej techno žúrke v Účku. A ocitol sa veru dobre!
Režisér (lomeno performer) Tomáš Procházka je známy svojím príklonom k formálnemu experimentovaniu a snahou o objavovanie nových, resp. iných inscenačných prostriedkov. V poslednom období je preňho podľa všetkého dôležitým inšpiračným zdrojom aj samotný scénický priestor. Fyzickú performanciu KAFKA.DREAMING. vždy uvádzali na inom (a až na pár výnimiek nedivadelnom) mieste. Tanečné dielo Pocitové RozUmenie, na ktorom sa podieľal režijne, malo zasa ambíciu priniesť súčasný tanec do netradičného priestoru – do kaviarne, a tým osloviť nové spektrum divákov. V projekte Ľudia.Levy.Orly.Jarabice. je na priestore dokonca postavená celá koncepcia. Čechovove postavy Procházka nemilosrdne vhadzuje do povestného bratislavského klubu Subclub. To, čo sa v pôvodnej Čajke odohrá v priebehu niekoľkých mesiacov, sa tu udeje počas jednej techno party. Napokon, v dnešnej zrýchlenej dobe, v ktorej nikto nič nestíha a pojem času naberá celkom nové konotácie, je táto časovo-priestorová zmena adekvátna.
Rovnako tak je ale pre súčasnosť príznačný aj individualizmus. Žijeme si naše viac-menej spokojné životy, pričom stále trpíme pocitom, že nám niečo chýba. Že by sme chceli niečo inak. Sebaľútostne si bahníme vo svojom zdanlivo depresívnom pocite akéhosi nedostatku, ale neurobíme zhola nič. Nie je čas, priestor, možnosti… A potom ideme na žúrku a po opojení alkoholom a techno hudbou to z nás všetko vypláva na povrch, a ako tsunami pohltí aj všetkých „okoloidúcich“. A presne to sa deje aj postavám Procházkovej inscenácie Čechovovej Čajky. Svoje frustrácie nedokážu vysloviť nahlas – dozvedáme sa ich len prostredníctvom videoprojekcie, zatiaľ čo herci sedia mlčky a takmer bez akýchkoľvek reakcií pri stole. Po nečakanom impulze sa však spúšťa spomínaná tsunami a nič nezostáva také ako predtým. Divák sa voľne pohybuje medzi týmito vyplavenými emóciami. Všade to len tak kypí – pri bare, na parkete, v chodbe a samozrejme najzaujímavejšie je to (ako inak) na záchode. Momenty vzplanutia vášní, agresívne výbuchy, vyznania lásky či predhadzovania výčitiek a životných krívd diváka doslova obklopia – reálne, ale aj prostredníctvom projekcií na špinavé steny bratislavského klubu. Keď sa už zdá, že niet cesty späť, že karty sú definitívne pomiešané, party sa končí, zasvietia svetlá a nastáva pomalé vytriezvenie. Tento techno svet zdanlivej slobody sa skončil a postavy sa vracajú späť ku svojim životom, svojim partnerom aj svojim životným frustráciám. Vo chvíli, keď DJ definitívne dohrá svoj set a barman odmietne naliať posledný drink, chce každý jediné – ísť domov. Pocit prázdna a nekonečnej túžby sa však nerozplynie tak ľahko ako alkoholický opar. Postavy znova končia mlčky pri tom istom stole. Zdá sa, že sú ešte oveľa rozorvanejšie, ale pritom naďalej stiahnuté do svojho vnútra, do vlastného individuálneho sveta.
Dalo by sa povedať, že Ľudia.Levy.Orly.Jarabice. je koncepčne zaujímavá a formálne atraktívna inscenácia. V tomto prípade je však koncept naplnený i výpoveďou – a to absolútne jasnou a aktuálnou. Nuž, je zrejmé, že Tomáš Procházka sa v tvorbe posunul tým správnym smerom alebo sa obklopil tým správnym tvorivým tímom (výborný herecký kolektív nevynímajúc). Napokon, jedno nevylučuje druhé. Už len dúfať, že Subclub nezmizne z mapy alternatívnych divadelných priestorov tak rýchlo ako budova na Laurinskej. Techno party s Čechovovymi postavami by som si totiž pokojne ešte párkrát dala!
