MLOKi

Viac gramov Etogramov

Bratislave chýbajú výtvarné performancie. Keď som v Galérii Umelka hľadel na Dášu Krištofovičovú, Silviu Vollmannovú a Jozefa Štupáka, vôbec ma nevyrušovalo, že neviem, čo sú etogramy (zmeškal som začiatok, kde to bolo všetko vysvetlené). Nie preto, že by samotné dielo nemalo kvalitu (práve naopak), skôr ma stále prenasledovala myšlienka, ako veľmi mi táto forma vyjadrovania v Bratislave chýba.

Polhodinová performancia, ktorá spojila Krištofovičovej rodinný príbeh z minulosti s jej výtvarnou invenciou a nenúteným prejavom ostatných performerov, pôsobila preto kozmicky. Tvorkyne a tvorca nešli po veľkom umení. Stačil im naoko banálny príbeh lásky prarodičov. V obrazoch osudových stretnutí sa Vollmannová a Štupák stretávali v strede javiska, ktoré pokrýval veľký kus papiera. Štupák kreslil na zem spomínaný etogram (schválne kto tuší, čo to vlastne je?), a ten sa nakoniec spojil s etogramom, ktorý meotarom premietala Krištofovičová. Etogram však nebol sériou tabuľkových faktov (už tuším, že viete čo to je), objavil sa tu v tvare akejsi vločky, tak ako si ho výtvarníčka dekódovala. 

A práve magický meotar a prítomnosť výtvarníčky, ktorá cez neho húževnato zasahovala do deja, boli hybnou silou atmosféry. Krištofovičová chvíľu písala denník, inokedy len premietala starú čiernobielu fotografiu, aby ju náhle nechala zmiznúť pod nánosom prášku, do ktorého potom robila stopy ako do snehu. Bola tu neustále prítomná, stále viditeľná a všetkého sa tak zúčastňovala aj ako výtvarníčka, ale aj ako performerka. 

Jednoduchosť stvárnenia, výtvarná duchaplnosť, skvelá hudobná dramaturgia a k tomu zapojenie retro techniky s množstvom možností. To je stručné zdôvodnenie, prečo sa Etogramy javili nasýtené. Vďaka  jednotnej, trochu naivnej poetike, nevadila ani kostrbatosť niektorých akcií a fakt, že Vollmanová nie je profesionálna herečka.

Znie to ako óda? Možno. Škoda len, že nie je úplne založená na realite. Nedostatok podobných foriem, robí sviatok z každej odrobinky a to možno znižuje aj moje nároky. Dvojica Vollmannová a Krištofovičová vykročili po Hola, Madrid! svojským smerom. Dúfajme, že prinesie aj viac ako len Etogramy, ktoré, aj keď nakoniec neboli tak úplne výtvarnou performanciou, ponúkli krátší, no nečakane hutný zážitok. 

No items found

Milo Juráni

Milo Juráni

Absolvoval Environmentalistiku na UK v Bratislave a Teóriu a kritiku divadelného umenia na DF VŠMU. Je zakladajúcim členom platformy MLOKi. Okrem kritickej reflexie súčasného divadla či rekonštrukcií historických inscenácií sa zaoberá výskumom vplyvov environmentálneho myslenia na súčasné scénické umenia a ich dosahu na prírodné prostredie. Pravidelne moderuje rôzne zamerané diskusie – v spolupráci s Miestom M, združením Uhol_92 či v rámci cyklu Štúdia 12 Veda v divadle. Od roku 2015 pracuje v Divadelnom ústave Bratislava, aktuálne ako člen Centra výskumu divadla. Posledné roky sa dramaturgicky podieľa aj na výbere inscenácií pre festival Dotyky a spojenia.