Viac ako jukeboxový muzikál plný hitov

Režisér Marián Amsler do Divadla Aréna v základných obrysoch „len“ preniesol svoju koncepciu z Mestských divadiel pražských, kde sa hráva Lazarus od októbra 2019 s úspechom u diváckej aj kritickej obce. Amslera by sa teda dalo obviniť z kopírovania seba samého, no na druhej strane aj veľké komerčné produkcie po domácom úspechu putujú v licencovaných verziách do iných miest a krajov. Samozrejme, Lazarus nie je výpravným opusom ako Bedári, Wicked či Kinky Boots, ktoré sú zviazané s originálnou produkciou do takej miery, že je takmer nemožné ju nahradiť inou, nebodaj lepšou verziou.

Komorný muzikál zložený na Bowieho námete a s použitím jeho piesní môžeme zaradiť k jukeboxovým muzikálom typu Mamma Mia!, Jersey Boys či Viva Forever. Ale bez pozlátky komercie a bombastickosti. Lazarus je voľným pokračovaním kultového sci-fi filmu natočeného podľa románu Waltera Tevisa Muž, ktorý spadol na zem, kde hlavnú postavu mimozemšťana Newtona fascinujúco stvárnil práve Bowie. Tam, kde film končí, divadelný príbeh začína. Stretávame sa so stroskotancom utápajúcim svoj žiaľ a vyhorenie vo fľaškách alkoholu a v obsesívnom sledovaní televízie. Už len rezignovane čaká na smrť, či lepšie povedané, na odchod na rodnú planétu.

Asi len zopakujem najčastejšie výhrady zahraničných kritikov, keď skonštatujem, že libreto dramatika Endu Walsha má svoje limity a v kolážovitom texte iba ťažko hľadať príbehovú kauzálnosť i logické nadväznosti. Obsahom experimentujúci Lazarus, ktorý problematizuje tému osamelosti človeka a formálne predstavuje priamy kontrast k nablýskaným broadwayským muzikálom, naráža na strop autorových možností. Preto sa Amsler pri svojej koncepcii nesústredil na hľadanie dejových súvislostí, čo by bolo vzhľadom na predlohu kontraproduktívne, ale koncentruje sa na univerzálne otázky osihotenosti a pominuteľnosti ľudskej existencie. Newton je v jeho režijnom pohľade individualitou uviaznutou medzi životom a smrťou. V medzičase, ktorý ho deptá aj irituje. Nemôže sa pohnúť z miesta a svoje okolie za pozornosť, ktorú mu venuje, trestá podráždenosťou a opovrhnutím. V inscenácii sa tak ocitáme akoby v Newtonovej agonickej mysli. Amsler tu navodzuje pocit úzkostnej atmosféry, esenciálneho strachu opantávajúceho zmysly všetkých postáv – čo je v rámci jeho režijného rukopisu už príznačné. Práve duševná tieseň, stihomam, človek vrhnutý do psychického delíria z nezadržateľného pocitu vykorenenosti a mentálnej ochabnutosti sú ústrednými motívmi inscenácie. To logicky úzko súvisí s Bowieho skladbami, ktoré sú plné najtemnejších stránok ľudského sebapoznávania.

K vybudovaniu mysteriózne temnej náladovosti pomohla aj scénografia Juraja Kucháreka. Tá predstavuje akýsi časom aj ľudstvom zabudnutý industriálny priestor, dnes už betónovú stoku s výhľadom na krásny les plný zelene a určite aj čerstvého vzduchu, kam však postavy nikdy nedosiahnu (zároveň je to priestor pre šesťčlennú kapelu). V centre čelnej steny je vtesnaný kockovitý výrez predstavujúci Newtonov byt. Je to sterilné väzenie jeho posledných chvíľ (priama citácia Bowieho videoklipu Lazarus), z ktorého neskôr uniká do rozsiahleho, ale nehostinného prostredia svojho podvedomia. Na veľkom prázdnom javisku Amsler v mizanscénach podčiarkuje najmä tému, že aj v ľudskom dave môžeme pociťovať nezadržateľný pocit opustenosti a izolácie. K tomu mu dopomáha pohyb na scéne (pohybová spolupráca Stanislava Vlčeková), vďaka ktorému neverbalita naberá viac než len ilustratívnu funkciu. Jej koncentrované a myšlienkotvorné pohybové vedenie účinkujúcich dotvára citové podtexty postáv, konkretizuje ich vzťahy i nalaďuje panoptikálnosť atmosféry. V nej svojou fantasknosťou vynikajú kostýmy Evy Jiřikovskej, ktoré by si pre mnohožánrové a intertextuálne spektrum zaslúžili samostatnú štúdiu.

Pri jukeboxových muzikáloch je priam hamletovskou otázkou, či texty piesní, ktoré sú pre časť publika notoricky známe, a často sú i dôvodom návštevy divadla, prekladať alebo nie. Našťastie, Lazarus sa v pražskej i bratislavskej inscenácii spieva v anglickom znení – a je to tak dobre. Aj v scénických súvislostiach ostáva zachovaný pôvodný esprit a myšlienkový rozmer skladieb. To by však bolo zbytočné bez kvalitného speváckeho pretlmočenia. V pražskom naštudovaní stvárňujú Newtona herci ideálnych atletických figúr a mladistvého zjavu Igor Orozovič a Ondřej Ruml, obaja blízki Bowieho vizuálu zo spomínaného filmu. V Bratislave Robert Roth už na prvý pohľad vzbudzuje dojem frustrovaného, sklamaného a cynizmom nešetriaceho vydedenca. Jeho Newton je maximalista, ktorý miluje za hranice vesmíru, a preto už stratil vôľu žiť. Svojím rockovo neupraveným až drsným zjavom i verbálnym prejavom dokáže odrážať akékoľvek snahy o filantropické sklony svojho okolia. V jeho slovách, nech sú vyjadrené ironickým zveličením či expresívne škrabľavými reakciami, sa však zrkadlí hĺbka prameniaca z poznania životného dna – podobne to môžeme povedať aj o Rothovom speváckom prejave. A tam, kde náročnosť partov presahuje jeho rozsah, technickú dokonalosť nahradí sugestivitou hereckého podania.

Kontrast k nihilistickému Rothovmu Newtonovi tvorí Dievča Lenky Libjakovej. Kým on je nekompromisný pesimista, ona je nezlomná optimistka s až nadpozemsky tenkým hláskom a s prejavom plným nehranej vitality a detskej spontaneity, ktoré nás nútia so zámermi tejto indiferentnej persóny výhradne sympatizovať. No a potom začne Libjaková spievať a pochopíme, čo znamená muzikálové herectvo. Prejav intonačne i emočne presný a s výbornou dynamikou speváckeho výrazu, kde i komplikované party zvláda s jasným prehľadom.

Herecky a vokálne nedominujú len predstavitelia ústredných hrdinov. Možno až na intonačne i spevácky nepresvedčivý výkon Erika Žibeka v dvojúlohe Michaela/Bena. Dávid Uzsák v asi najnejasnejšie napísanej Walshovej postave – v maniakálnom vrahovi Valentínovi, si doslova hedonisticky užíva manipulátorskú hru so svojimi obeťami. S afektovaným pôžitkom aj v jednej vete štyrikrát prepne intonáciu, aby teatrálne deklaroval výsmech z bazálnej ľudskej naivity i strachu. A túto pútavú hereckú štylizáciu Uzsák účinne prenáša aj do pôsobivého speváckeho výrazu. Edita Koprivčević Borsová ako Newtonova asistentka Elly spočiatku hovorí potichu, akoby na pol ústa (pritom rozumieť každé slovo, čo dnes už na javiskách nie je zvykom), všetko v jednej tónine, ktorá napovedá, že ide o ženu nevýbojnú a utiahnutú. Pri songu Changes však v nej prepukne vzdor a herečka ukazuje, ako sa v jej Elly prebúdza dovtedy potláčané sebavedomie. Postupne – v hereckých prostriedkoch bez väčšej nútenosti – sa mení na provokatívnu dominu, no nebadanými prvkami naznačuje, že všetko je to aj tak len pretvárka jej skutočného ja.

Muzikál Lazarus nespĺňa kritéria mnohých svojich komerčných bratrancov a sesterníc, ktorí chcú divákov najmä zabaviť a vytrhnúť z rutiny každodennosti. Ide o artový muzikál, ktorý aj v slovenskom naštudovaní ponúka nielen hity erbovej hudobnej osobnosti 20. a 21. storočia, ale kladie i nástojčivé otázky existencie, bytia a prežitia vo svete, kde pozemšťan často nadobúda pocity inoplanetárneho cudzinca.