Lenka DzadíkováAsi by sme na úvod mali povedať, že sa poznáme od čias, keď sme spoločne navštevovali literárno-dramatický odbor na prešovskej ZUŠ-ke. Bolo to niekedy po roku 2000. Ale pamätám si, že si chodila aj na veľa iných krúžkov a už ako stredoškoláčka si účinkovala v Divadle Jonáša Záborského v muzikáli Starci na chmeli.
Mala som množstvo krúžkov – dramák, tanečná, spev, výtvarná, skauting, každé dvakrát do týždňa. Ale všetko ma neskutočne bavilo, takže som sa nevnímala ako preťažené dieťa. V Starcoch som mala síce len rolu v zbore, ale pristupovala som k nej poctivo a s entuziazmom, ako keby som hrala Annu Kareninu. V prvom ročníku na VŠMU som to ešte chodievala dohrávať do Prešova. Často si pripomínam tento môj vášnivý zápal a radosť z bytia na javisku. Povedala by som, že je to taký základný kameň môjho mindsetu – vďačnosť za privilégium robiť prácu, ktorá ma baví a napĺňa, aj keď niekedy unavuje a bolí. Keď príde kríza, vždy si poviem: „Nefrfli! Teš sa, že môžeš byť súčasťou, a buď vďačná za príležitosť!“
Ako študentka si sa v Bratislave od začiatku aktívne snažila hľadať príležitosti a nadväzovať spolupráce v oblasti divadla aj spevu – mala si rolu v muzikáli Highlife, účinkovala si v Divadle a.ha aj v Radošinskom naivnom divadle. Prečo si sa napriek možnostiam, ktoré (by) si v Bratislave mala, okamžite po skončení štúdia vrátila žiť do Prešova?
Po štyroch veľmi intenzívnych rokoch štúdia a ešte intenzívnejšieho hrania som potrebovala výdych. Milujem byť na javisku, ale zároveň milujem svojich blízkych, ktorých prítomnosť si tiež chcem vychutnávať. Nájsť v tomto balans je úloha, s ktorou sa borím do dnešných dní. V poslednom ročníku ma Martin, teraz už sedemnásť rokov môj manžel, požiadal o ruku. Po štátniciach mi jedna profesorka povedala, aby som nemala deti hneď, ale ja som práve po tom veľmi túžila. Keď sa ohliadnem späť, som rada, že som sa rozhodla založiť si rodinu v mladom veku a vychovávať deti v prostredí, ktoré ma definovalo, v kruhu celej mojej rodiny, v Prešove.
V roku 2011 si sa stala členkou súboru Divadla Jonáša Záborského. Už krátko po nástupe si hrala Ninu Zariečnu v Čechovovej Čajke v réžii umeleckého šéfa Michala Náhlíka a spomínam si, že si ťažko niesla nelichotivú recenziu. Aké boli začiatky?
Okamžite po nástupe som robila záskok v dvoch veľkých postavách. Preskúšať Elizu v Lakomcovi Mariána Pecka na základe záznamu bol pre mňa náklad, ale doteraz patrí k mojim najobľúbenejším inscenáciám.
Čo sa týka Čajky – bol to môj prvý rok v kamennom divadle, mala som veľmi nízku hereckú aj osobnú sebadôveru. Bol to začiatok dlhoročného režijno-hereckého nesúznenia. S recenziou s odstupom času v podstate súhlasím, ale vtedy to zabolelo. My herci sme prirodzene citlivé bytosti, ktoré každým svojím vstupom na javisko neustále nanovo obhajujú svoje právo na existenciu v tomto priestore. Je to neuveriteľne vyčerpávajúca, ale zároveň absolútne naplňujúca a magneticky príťažlivá disciplína. S vekom prišla do môjho života schopnosť vyrovnávania sa s faktom, že sa moja práca naozaj nemusí páčiť každému. Ak som presvedčená, že som v danej chvíli urobila všetko najlepšie, ako som schopná, dokážem sa postaviť za svoju prácu a rešpektujem názor každého recenzenta.
Myslím, že na tvoj herecký rast mala vplyv spolupráca s režisérmi Mariánom Peckom a Marekom Zákosteleckým, s ktorých divadelným videním si súznela. No v DJZ si účinkovala aj v muzikáloch, čo bol tvoj srdcový žáner. Tvoje roly vytvárajú pekný oblúk – od zboristky v Starci na chmeli (2003), kde si hosťovala ešte ako gymnazistka, až po tvoju vysnenú rolu Márie Magdalény v Jesus Christ Superstar (2020). Je dlhodobé členstvo v súbore jedného divadla priestorom na rast v stabilných podmienkach alebo práve naopak?
Práca v kamennom divadle dokáže byť nesmierne rozmanitá, takže sa tam herec naozaj dobre „vyhrá“. Mala som šťastie na hosťujúcich režisérov a som nesmierne vďačná za možnosti, ktoré ma formovali nielen ako herečku, ale aj ako človeka. Najdôležitejšie je však dostávať príležitosti, lebo byť herečkou „na lavičke“, ktorá naskúša jednu inscenáciu za sezónu, určite nikomu neprospeje. Za ideálnych podmienok je to dokonalé miesto pre umelecký rast. Stabilná práca v kamennom divadle, ktorá ponúka nejakú formu istoty, však dokáže nebadane skĺznuť do rutiny či vyhorenia, keď sa znenazdania vytratí vášeň, radosť, isté „nebezpečenstvo“ a ostane len „robota“. Nechcem to generalizovať, hovorím to len zo svojej skúsenosti herečky, ktorá bola dvanásť rokov zamestnaná v divadle, ktoré bezo zmeny vedie viac ako dvadsať rokov jeden riaditeľ a osemnásť rokov jeden umelecký šéf.
Pracovala si s rôznymi režisérmi, no tvorila si aj pod vedením Mariany Luteránovej, Aleny Lelkovej, Adriany Totikovej, Júlie Rázusovej a najnovšie Alžbety Vrzgula. Vždy ma zaujímalo, či režiséri na hercov kričia, alebo im nebodaj nadávajú a či to robia aj ženy. Ako sa líši atmosféra v skúšobnom období v závislosti od osobnosti režiséra či režisérky?
Eskalované emócie jednoznačne patria k našej práci, ale myslím, že bezdôvodné urážanie je len dôsledok nepripravenosti a bezradnosti daného tvorcu, a zároveň ľudská neúcta voči kolegom. Tým nechcem povedať, že s nami majú režiséri a režisérky zaobchádzať v rukavičkách. Myslím, že je zdravé si radšej vášnivo vymeniť konštruktívne názory a kritiku ako neviesť dialóg a dusiť v sebe nevypovedané. To nikomu neprospeje a nikam to neposúva.
V tvorivom zápale sa stane, že sa škála emócií rozšíri, ale nie je krik ako krik a nie je nadávka ako nadávka. Je veľký rozdiel, keď režisér či režisérka vo vyhrotenej situácii potrebuje zvýšiť hlas, aby ho/ju herci počuli a energicky reagovali, alebo vrieska, lebo sa nevie kontrolovať. Žena však vie dosiahnuť svoje oveľa rafinovanejšími metódami. Všetky spomenuté dámy sú nesmierne talentované, múdre, vždy excelentne pripravené a inšpirujúce ženy. Veľmi si cením, keď mám príležitosť pracovať v ich spoločnosti, lebo ma posúvajú nielen herecky, ale aj ľudsky.
Účinkuješ a účinkovala si aj v inscenáciách s poctivo pripravenou interpretáciou a jasným postojom k spoločenským udalostiam. V zriaďovaných divadlách však myšlienkovo náročnejšie inscenácie zväčša nemajú veľký počet repríz…
Myslím, že finančné a priestorové možnosti kamenných divadiel sú neporovnateľne lepšie oproti nezriaďovaným divadlám a mohli by si dovoliť ponúkať medzi svojimi overenými „kasaštukmi“ viac odvážnejších titulov náročnejšieho charakteru. Klásť intenzívnejší dôraz na aktívnu vnímavosť diváka a nie len na pasívnu oddychovú kratochvíľu wellnesového charakteru, čo ale, samozrejme, tiež nevylučujem. Všehochuť a možnosť vybrať si musí byť pre diváka stále prítomná. Problematickým sa stáva, keď si divák ani len neprečíta synopsu k inscenácii a netuší, na čo vôbec ide. Potom je prekvapený, keď sa na neho zosype ťaživosť života, hoci mal práve chuť na ľahkú komédiu. Aj v tejto úvodnej rešerši spočíva prvý aktívny divácky vklad, aby sme sa vyhli nedorozumeniam a sťažnostiam. Potom sa prevádzky divadiel prispôsobujú istej forme diváckeho mainstreamu namiesto toho, aby ho samy udávali. Divadlo má veľmi dôležitý vplyv na to, ako bude vyzerať spoločnosť v danej krajine, a vychovávať kriticky mysliacich divákov by malo byť jeho zásadným poslaním.
Z Divadla Jonáša Záborského si na konci sezóny 2022/2023 odišla. Aký je život herečky a speváčky na voľnej nohe?
Slobodný. A to preváži všetky negatíva. Je len na mojom rozhodnutí, ktorého projektu chcem alebo nechcem byť súčasťou. Ak sa rozhodnem zle, je to iba moja vina a môžem si za to sama, ale mala som možnosť výberu. Nemusím sa podriadiť nástenke v divadle, ktorou sa bez možnosti akejkoľvek komunikácie bude riadiť celý môj život.
Okrem toho som mala možnosť venovať sa seriálovej, filmovej aj hudobnej práci na rôznych zaujímavých projektoch. Teraz mám také open-minded nastavenie. Nemám prečo povedať nie, keď šípim, že by daná ponuka alebo zostava ľudí mohla byť prínosná v rámci umeleckého rastu a radosti z práce, v ideálnych podmienkach v oboch zároveň.
Keď som odišla z DJZ, dúfala som, že sa mi popri hudobných spoluprácach podarí aspoň jedna inscenácia za rok. Mala som veľké šťastie na skvelých ľudí a krásne spolupráce, vďaka čomu som v sezóne 2023/2024 nakoniec pracovala na troch divadelných projektoch. Začalo sa to Uhlom_92, kde sme v réžii Alžbety Vrzgula naskúšali inscenáciu Happy End. Nasledoval site specific projekt Slováci ožijú, ktorý pod značkou Uhla_92 pripravili traja režiséri Adam Dragun, Silvia Vollmann a Júlia Rázusová. A na záver hra Jakuba Nvotu v jeho réžii Michal a Veronika vol. 2024, ktorú sme naskúšali v „alternatívnom“ priestore CO krytu – sídle prešovského Divadla na sídlisku. Tento čas na voľnej nohe ma len utvrdil v tom, čo som si už dávno myslela. Divadlo nie je budova, divadlo sú ľudia.
Tvoj manžel Martin Husovský je hudobník a skladateľ. Ako funguje kariéra a rodinný život dvoch ľudí pracujúcich v umeleckom prostredí, ktoré je špecifické neistými podmienkami a neštandardným časovým plánom?
Náš život je jeden veľký, ale takmer usporiadaný punk. Teraz spolu trávime oveľa viac času, keďže spolu hrávame koncerty. Spevom alebo inak mu „asistujem“ aj pri skladaní hudby do divadiel a v rámci rôznorodých hudobno-scénických konceptov. Napríklad som mu pomáhala pri použití midi nahrávky playtronica touch, založenej na princípe zmeny vodivosti tela pri dotyku, či pri pátraní v obchodoch, keď sme hľadali zvonček ladený v G-dur a mnohé iné podivnosti.
Musela som do svojho života zapojiť logisticko-manažérsku rovinu, čo nie je moja silná stránka, ale vďaka tejto nevyhnutnej výzve sa učím. Napriek tomu, že sú naše deti už veľké, majú šestnásť a desať rokov, snažíme sa s Martinom plánovať kalendár tak, aby bol aspoň jeden z nás vždy doma prítomný. Najhoršie je, keď sa „bijeme“ o auto. Prešov – Bratislava je síce nekonečné, ale veľmi jednoduché spojenie. Problém nastáva pri ostatných destináciách našej malebnej krajiny, lebo človek by aj chcel využiť verejnú dopravu, ale buď je to na päť prestupov, alebo tam ani cesta nevedie.
Musíš bojovať s predsudkami či nálepkami? Napríklad „východniarka“.
Robiť umenie na periférii je nesmierne náročné, príležitostí je nepomerne menej. Viackrát sa mi stalo, že som bola „diskriminovaná“ za moje trvalé bydlisko na východe a prácu mi zrušili. Čo je škoda, pretože keď už sa niekam „trepem“ za prácou päť hodín cez celú republiku, tak si dám naozaj záležať na tom, aby som sa stopercentne pripravila a odviedla ju kvalitne. V hudobníckom svete je toto cestovanie absolútne bežná súčasť života, ja v tom nevidím žiaden problém. Keď prídem na skúšku, predstavenie alebo natáčanie, nikoho nemusí trápiť, či som došla električkou z Karlovky alebo rýchlikom z Kysaku.
„Sestra Superstar“?
Áno, som sestra Superstar, to je holý fakt. Mojej sestre veľmi fandím a teším sa z každého jej úspechu takisto ako ona z môjho. Nikdy som nepociťovala rivalitu a závidela som jej (v dobrom) iba raz, keď spievala namiesto Zuzany Navarovej s kapelou Neřez.
„Bábkoherečka“?
Nájdu sa aj takí, ktorí s dešpektom vnímajú bábkoherectvo, poprípade sa boja, že ma urazia, keď ma tak titulujú. Ale ja som veľmi hrdá na to, že som bábkarka, a keď si zrekapitulujem najlepšie inscenácie, ktoré som vo svojom živote mohla vidieť alebo robiť, tak určite nadpolovičná väčšina by patrila do kolónky „alternatívne a bábkové divadlo“. Tento odbor rozširuje herecký diapazón o schopnosť vnímať situáciu výtvarne a seba ako dôležitú súčasť celkového obrazu. V rámci inscenačných postupov súčasného divadla sú možnosti vyjadrovacích prostriedkov a javiskovej interpretácie bezhraničné, čiže aj adaptabilitu bábkoherca, ktorý sa pravdepodobne stretával s rôznorodými poetikami, beriem ako vzácny prínos. Všetko je však o citlivosti a vnímavosti jednotlivého herca, respektíve performera.
Odborné korektúry: Diana Pavlačková
Jazykové korektúry: Zuzana A. Ferusová
