Lucia ŠmatlákováSúčasťou dramaturgie festivalu Divadelní Flora je už tradične profil jednej z popredných českých divadelných scén. Tento rok sa pozície zhostilo pražské Studio Hrdinů, ktoré najmä prostredníctvom autorských projektov kriticky reflektuje znepokojujúce dianie v dnešnej spoločnosti. Vybrané inscenácie vypovedali o obavách tvorcov z desivého stavu (nielen) domácej politiky, o otázke národnej identity či o sústavne narastajúcej závislosti človeka na konzumnom spôsobe existencie. Viaceré z nich tak tematicky zapadali aj do tohtoročného leitmotívu festivalu: Tekutá Európa.
Duševná sonda v avantgardnom duchu
Inscenácia Mimo zápis vznikla na motívy denníkových záznamov švajčiarskeho maliara Paula Kleeho. Dôsledným prepojením jednotlivých fragmentov vytvorili autori Ivana Uhlířová a Vojtěch Mašek kolážový obraz chaotickej a vrtkavej mysle umelca. V texte akcentovali najmä tému vzniku umeleckého diela a procesu, ktorý mu predchádza. Zobrazili potrebu človeka čo najdôkladnejšie uchopiť okolitú realitu, ktorá však kvôli svojej efemérnosti či neustálej premenlivosti nedokáže byť dokonalo zhmotnená slovom. Úryvky z denníkov reprezentujú umelcovo subjektívne vnímanie okolitého diania, nie sú založené na racionálnom základe, ale pozostávajú z nepredvídateľných, náhodne komponovaných asociácií. Ponor do abstraktného vnútorného sveta človeka a voľné zoskupenie jednotlivých myšlienok nadväzovali na tvorbu umelcov surrealistickej avantgardy, ktorí sa písaním metódou psychickej automatizácie rovnako snažili pochopiť a charakterizovať skrytú duševnú sféru ľudskej existencie. Prepájanie divadelného umenia s výtvarným sa však okrem textových inšpirácií premietlo aj do formálnych aspektov inscenácie. Minimalistickosť scény a práca so svetlom, ktoré dodržiavali presne určené geometrické línie, vytvárali paralelu k umeniu kubizmu. Vnímanie a zmýšľanie umelca rozdelili tvorcovia do dvoch postáv, medzi ktorými prebiehal neustály boj o dominantné postavenie. Ivana Uhlířová a Michal Kern na javisku stelesnili priam schizofrenické stavy mysle, ktorá vo svojom fungovaní nedokáže byť jednoznačná a dôkladne zrozumiteľná. Cez dve postavy sa tak tvorivému tímu podarilo dotiahnuť mozaikovitosť zobrazovaných situácií do extrému a vypovedať o fascinujúco rozmanitom a mnohokrát nezrozumiteľnom svete ľudského podvedomia.
Pekelne transformujúci teambulding
Hra Dílo rakúskej spisovateľky Elfriede Jelinek čerpá námet z udalostí, ktoré sprevádzali výstavbu vodnej elektrárne v rakúskom meste Kaprun. Autorka do kontrastu kladie neľudské pracovné podmienky spojené s množstvom obetí a dnešnú popularitu turizmu či všeobecne rozšírený rekreačný imidž mesta. Nesnaží sa dokumentárne vypovedať o spomínanej tragédii, ale konkrétnu historickú udalosť aplikuje na neustále platnú otázku vzťahu človeka k prírode a na tému narastajúcej konzumnosti ľudskej spoločnosti, ktorá sa postupne odtrháva od svojej prirodzenej podstaty. Do mesta prichádza štvorica mladých ľudí, jednoducho pomenovaných ako Peter, Peter a Heidy a Heidy, ktorí vystupujú ako univerzálny symbol celého ľudstva. Ich sny o relaxe a nespútanej zábave však postupne prekazí démonická dvojica, čert Bohouš a lucifer Luboš, ktorí hlavných aktérov podrobia bohatému teambuildingovému programu. Ten sa však výrazne odlišuje od ich prvotných predstáv a štvorica sa postupne stáva súčasťou nemilosrdného výcviku, ktorý ich ako jediný dokáže dohnať k prehodnoteniu súčasného konzumného a plytkého spôsobu vlastnej existencie. Režisér Miroslav Bambušek spomínané situácie metaforicky prepája s krutou drezúrou, ktorá vládla v koncentračných táboroch. Robí tak najmä umiestnením hromady šatstva na javisko alebo prostredníctvom posledného obrazu, v ktorom štvorica hlavných predstaviteľov umiera vo vreciach na odpadky a splýva s neidentifikovateľnou masou obetí. Bambušek však tému konzumnej spoločnosti a dnešného nefunkčného vzťahu človeka s prírodou dopĺňa tiež množstvom nejednoznačných metafor a asociácií, len povrchne načrtnutých tém či miestami priam zbytočných javiskových akcií, ktoré odpútavajú pozornosť diváka od ústrednej problematiky. Jednotlivé motívy režisér nedokázal dôkladne myšlienkovo prepojiť a po funkčnom a dynamickom začiatku tak inscenácia postupne upadá do zdĺhavosti a zbytočnej textovej aj formálnej preplnenosti.
Alarmujúce pomery v domovinách
Je to skutočne v domovine na nevydržanie? Prečo by mala byť naša rodná zem podradná v porovnaní s inými domovinami? A čo robiť s hipsterskými, všetko české neznášajúcimi a apriórne sa proti väčšine vymedzujúcimi umelcami, ktorí neustále „pošilhávají po zahraničí“? David Zábranský sa vo svojom texte Herec a truhlář Majer mluví o stavu své domoviny vyjadruje nielen k spoločensko-politickej situácii v Čechách, ale rovnako ironicky pomenúva aj aktuálne kontexty umeleckej komunity, ktorej súčasťou sú tiež tvorcovia samotnej inscenácie – režisérka a scénografka Kamila Polívková a herec Stanislav Majer. Rozoberá otázku národnej identity a uštipačne kritizuje ostré vymedzovanie ľavicového a pravicového zmýšľania. Pod satirickú paľbu sa však dostáva aj „divadelné hipsterstvo“, ktoré podľa jeho slov ovládlo svojimi čistými líniami a germanofilnými názormi oblasť pražskej divadelnej society. Zábranský sa tak snaží o vytvorenie napätia medzi hľadiskom a javiskom. Neprichádza s textom, ktorý by bol poplatný divákovej existenčnej filozofii a politickým presvedčeniam, ale sám sa stavia do pozície hlasu „väčšinového ľudu“, ktorý sympatizuje s (ne)aktivitami prezidenta Miloša Zemana a popritom ironicky degraduje opozitné názory dekadentných umelcov. Témy, ktoré v texte vyzdvihuje, však nie sú príznačné len pre Českú republiku. Aj keď sa na prvý pohľad môže zdať, že sú jasne ohraničené geografickým vymedzením či spoločenským kontextom, dokázali by v dnešnej búrlivej dobe pôsobiť aktuálne v atmosfére viacerých krajín. Režisérka Polívková v inscenácii otvorenú ironickosť textu ešte znásobuje. Zábranského kritika výtvarného riešenia, ktorá využíva čisté a jednoduché línie sa tak paradoxne objavuje priamo na javisku. Minimalistická sivá scénografia je narušená len tradičnými gajdami a malým kufrom, z ktorého Majer postupne vyberá kroj z južných Čiech. Rovnako aj on sám zobrazuje postavu prostredníctvom otvorene priznanej a dôkladne využívanej nadsádzky. Práve posmešnosť jeho prejavu je podporovaná tým, že sa počas svojho monológu postupne prezlieka do spomínaného kroja, aby v závere (značne falošne) zahral na gajdách českú hymnu. Tá sa vo finálnom obraze prelína s parodickou záplavou symbolov nemeckého sveta, ktorý nás všetkých pohltí, ak sa necháme ovplyvňovať skazenými kozmopolitnými názormi ľudí typu Majer a Polívková.
Guláš pre divadelných labužníkov
Inscenácia Kauza Schwejk v réžii Dušana D. Pařízka vznikla v koprodukcii Studia Hrdinů, divadla Theater Bremen a festivalu Wiener Festwochen. Svojou poetikou ako aj akcentovanými témami sa výrazne odlišuje od doterajších populárnych spracovaní románu o naivnom dobrákovi vojakovi Švejkovi. Humoristické epizódky v nej boli nahradené pálčivými spoločenskými otázkami. Pařízek sa zameral najmä na témy vlastenectva a národnostnej neznášanlivosti. Rovnako tiež vyzdvihol problematiku vplyvu spoločenských konfliktov na životy jednotlivcov, ktorí sa v celej nehumánnej vojnovej mašinérii stávajú zanedbateľným elementom. Režisér pracuje s témou, ktorá je časovo ukotvená v období rakúsko-uhorskej monarchie, no intenzívne prízvukuje tvrdenie, že stvárňovaná problematika dokáže byť aktuálna aj v dnešnej dobe. Napätia medzi jednotlivými národmi, xenofóbia či rasová neznášanlivosť a permanentne prítomné predsudky len dokladujú fakt, že ani v období otvorenejšej spoločnosti nedokážu národy medzi sebou kooperovať bez problémov. Konfrontáciu rozdielnych národov, nielen v Rakúsko-Uhorsku, ale prenesene aj v súčasnom svete, zdôrazňuje Pařízek najmä cez využitie medzinárodnej koprodukcie. V inscenácii sa tak vyskytujú herci nemeckej, českej aj maďarskej národnosti. Miešanie jednotlivých jazykov, rôznorodých prízvukov či kontinuálne opravovanie výslovnosti sa stávajú hlavným inscenačným kľúčom, cez ktorý režisér komunikuje tému večných sporov medzi jednotlivými národmi. Zvrat však nastáva počas prestávky, keď na javisku dochádza nielen k premiešaniu divákov a hercov, ale aj (ako to už na festivaloch býva) k spojeniu viacerých národov. Pivo, guláš a živá hudba sa stávajú podnetom na popretie prezentovaných národnostných svárov. Jediný, kto sa nedostavil, je samotný Švejk. Absenciou ústrednej postavy Haškovho románu tvorcovia zvýrazňujú tému jednotlivca, o ktorého osude sa rozhoduje aj počas jeho neprítomnosti. V boji o svoju budúcnosť je proti mechanizmom spoločnosti absolútne bezradný. O ďalšom vývoji Švejkovej „kauzy“ sa (možno) dozvieme až v potenciálnom pokračovaní inscenovania románovej trilógie.
Divákovi, ktorý nie je dôkladne zasvätený do tvorby Studia Hrdinů, ponúkla práve táto dramaturgická línia festivalu súhrnný pohľad na divadelnú poetiku a svetonázor tvorcov či na aktuálne témy, ktoré v súčasnosti intenzívne ovplyvňujú chod spoločnosti aj života človeka. Na základe zobrazovaných tém môžeme konštatovať, že naše krajiny sú si neustále blízke. Aj keď v tomto prípade je to bohužiaľ skôr negatívna a bezútešná skutočnosť.
