Lenka DzadíkováAký je príbeh vášho centra pre umenie, ktorého názov môže asociovať ženu, rastlinu i hudobný nástroj?
Príbeh VIOLY sa začal v roku 2016. Našou predstavou bolo vybudovať príjemné miesto pre stretnutia s umením – s hudbou, literatúrou, divadlom, výtvarnou tvorbou. Oslovili sme prešovské štúdio Architekti zerozero, ktoré vedie Irakli Eristavi, aby sa ujali rekonštrukcie priestoru na prízemí administratívnej budovy situovanej v centre Prešova, v bočnej uličke nadväzujúcej na pešiu zónu. Vznikla literárna kaviareň VIOLA, ktorej súčasťou bolo kníhkupectvo českého vydavateľstva Portál. Toto klubové miesto si začalo hľadať svojho diváka, organizovali sme koncerty, autorské čítania, výstavy, programy pre deti či národnostné menšiny. Postupne prichádzali nové témy a oblasti záujmu, ktoré v Prešove absentovali alebo ktorým sme chceli venovať sústredenejšiu pozornosť. Po dvoch rokoch práce sme začali uvažovať o možnostiach druhého priestoru. Zhodou okolností sa uvoľnilo prízemie budovy, v ktorej sme sídlili. K vypracovaniu návrhu na jeho prestavbu sme opäť oslovili tím Irakliho Eristaviho, a tak vznikla nová divadelná a koncertná sála. Prvé predstavenie sa tu uskutočnilo v decembri 2018. V súčasnosti máme v rámci jednej budovy k dispozícii aj umelecké ateliéry a skúšobňu, šatne, dva apartmány pre hosťujúcich umelcov a kancelárske priestory. Aktuálne pracujeme na príprave ďalšej – letnej – scény umeleckého centra.
Od začiatku sme dbali o to, aby sa naša činnosť nesústredila na manažovanie programov iných umeleckých spoločností a zoskupení, ale pripravovali sme vlastné programy, iniciovali vznik novej tvorby a zostavovali dramaturgicky premyslené cykly s perspektívou zmysluplného pokračovania. Vymedzujeme sa voči označeniu nezávislá kultúra, lebo pod takýmto pojmom funguje množstvo subjektov, ktoré poberajú dotácie, či už zo štátnych zdrojov alebo zo zdrojov miestnej správy. Nie sme ani členmi žiadnych záujmových združení umeleckých klubov alebo centier.
Ako teda financujete chod kultúrneho centra a jeho aktivity?
Primárne zo súkromných zdrojov, vďaka čomu máme slobodu byť apolitickí, nezávislí od kultúrnej politiky mestskej a regionálnej samosprávy či cirkví. Venujeme sa najmä humánnym témam, iniciujeme a podporujeme umeleckú tvorbu a zároveň zviditeľňujeme nezištné aktivity iných, napríklad dobročinnosť. Na časť nákladov na realizovanie umeleckých projektov však využívame aj dotačné schémy Fondu na podporu umenia, Fondu na podporu kultúry národnostných menšín či Hudobného centra. Spolupracujeme aj s Poľským inštitútom a Goetheho inštitútom. Umelecká tvorba a interpretácia, ktorá nie je masového charakteru a nepredstavuje len zábavu a rozptýlenie, nedokáže byť finančne samostatná. V dejinách umenia je možné nájsť množstvo príkladov na zmysluplné prepojenie sfér, čo vytvárajú finančný zisk, s tými, ktoré obohacujú život o duchovné a umelecké hodnoty.
Vy sama ste muzikologička, pohybujete sa v umeleckom prostredí a dlhý čas ste strávili na akademickej pôde. Kto okrem vás aktuálne tvorí tím VIOLY a ako prebieha príprava programu?
V súčasnej dobe má VIOLA šesť zamestnancov v trvalom pracovnom pomere. Samostatnú lektorskú, umeleckú a dramaturgickú činnosť vykonáva Soňa Pariláková, ktorá má bohaté skúsenosti s umeleckou literatúrou a prednesom, a tiež sú jej blízke témy týkajúce sa duchovného rastu, humanitnej výchovy, starostlivosti o zdravie človeka. Stálymi členmi divadelného súboru sú herci Miroslav Bodoki a Peter Biž. Marketingové a produkčné aktivity ako aj grantovú agendu má na starosti Dominika Kozáková a ekonomické záležitosti vedie Andrea Hirková. Okrem toho máme veľký okruh externých spolupracovníkov – hercov, režisérov, dramaturgov, technikov, pedagógov, kultúrnych a sociálnych pracovníkov, špecialistov na históriu a kultúru regiónu. Patria medzi nich aj Alžbeta Verešpejová, dlhoročná dramaturgička Divadla Jonáša Záborského, Viktória Janeková, zanietená pedagogička základnej školy, ďalej pedagogička a folkloristka Monika Kormaníková či sociálna pracovníčka Inge Doležalová a odborníčka na regionálnu históriu Andrea Sivaničová. Ja ako majiteľka centra prinášam idey, konzultujem témy, navrhujem stratégie, komunikujem možnosti riešení, vediem jednania s umelcami. Opieram sa o dlhoročnú prax v oblasti školstva a umeleckej pedagogiky, o skúsenosti z muzikologického výskumu a tiež o vieru, že umenie človeka zušľachťuje a obohacuje.
V rámci vašich aktivít venujete značnú pozornosť deťom. Inscenácie už u vás naštudovali predstavitelia domácej scény Júlia Rázusová či Kamil Žiška, ale aj český režisér Jiří Jelínek. Druhou programovou líniou sú umelecké vzdelávacie programy pre školy. Tam dbáte na kvalitu a chcete bojovať proti pochybným ponukám, ktoré školy dostávajú v oblasti „výchovných koncertov“.
Možnože by som túto našu snahu ani nenazývala bojovaním, skôr hľadaním schodnej cesty. Na radikálnejšiu zmenu by sme potrebovali mať iné zbrane, napríklad záujem ministerstiev školstva a kultúry riešiť problematiku výchovy umením s koncepčnou stratégiou. Keďže poznám problematiku umeleckých programov pre školy, pripravila som návrh, ako by bolo možné postupovať, aby sa sfunkčnili mechanizmy adresnosti kvalitnej umeleckej tvorby pre túto cieľovú skupinu. Je to rozsiahla téma a vyžaduje si široký diskurz.
Je osvietené, že Fond na podporu umenia vytvára priestor aj pre vzdelávacie a popularizačné projekty vo všetkých druhoch umenia. To, že sú financované len tie projekty, ktoré prešli hodnotením odbornej komisie, už dáva istú záruku ich odbornej a umeleckej kvality. Nie je tu však žiaden záväzok či odporúčanie pre školy, aby o takého projekty prejavili záujem. A tak sa veľmi ľahko môže stať, že efektivita vynaložených štátnych prostriedkov bude len čiastočná. Iniciátor schváleného projektu totiž musí venovať energiu nielen na jeho prípravu a organizačné zabezpečenie, ale predovšetkým na to, aby školy vôbec presvedčil, že jeho program je pre žiakov vhodný. Ocitá sa tak na otvorenom trhu plnom „kšeftárov“ s programami, ktoré ani zďaleka nespĺňajú kritériá umeleckosti či výchovnej a vzdelávacej funkčnosti. A pritom by stačilo usmernenie ministerstva školstva, že pridelené kultúrne poukazy majú byť primárne využívané na programy, ktoré majú „certifikát kvality“.
Je pre nás však potešujúce a motivujúce, že k nám školské kolektívy prichádzajú opakovane a že sa stále rozširuje aj okruh pedagógov a rodičov, ktorí chápu zmysel toho, prečo majú byť deti konfrontované s krásou a kultivovanosťou, prečo majú zažívať radosť zo spoločnej tvorby i vlastného umeleckého prejavu.
Vzdelávací rozmer majú aj viaceré vaše hudobné programy, ktoré sú venované primárne dospelým divákom.
Prešov je síce počtom obyvateľov tretie najväčšie mesto na Slovensku, nemá však žiadnu profesionálnu hudobnú inštitúciu (napríklad filharmóniu, komorný orchester, operu), ktorá by organizovala pravidelnú koncertnú činnosť v oblasti vážnej hudby. Od začiatku našej činnosti sa usilujeme tento nedostatok kompenzovať a rozvíjame niekoľko dramaturgických línií v rámci ponuky hudobného programu. Kvalitu môžeme ponúkať aj vďaka skutočnosti, že máme koncertné klavírne krídlo. Náš cyklus s názvom Cesty k hudbe tvoria koncerty klasickej hudby, spomienkové večery venované významným hudobným skladateľom, popularizačné prednášky hudobných interpretov a tvorcov. Ojedinelou je naša séria večerov so súčasnými hudobnými skladateľmi – návštevníci majú možnosť vypočuť si nielen ich hudbu, ale aj osobnú výpoveď o ich životnej ceste, umeleckých predstavách, inšpiráciách pre tvorbu. Organizujeme aj komornú prehliadku súčasnej artificiálnej hudby Sólo-duo-trio, v rámci ktorej iniciujeme novú skladateľskú tvorbu. A založili sme tradíciu prehliadky žánrovo rôznorodej hudby s názvom Poetika v ženskom šate. Hrdí sme na sériu koncertov Bardi československého folku, ktorá oslovila záujemcov z celého regiónu. Dokonca sme mali fanúšika, emigranta, ktorý na koncerty prilietal z Kanady.
Zrealizovali ste dva ročníky konferencie Divadlo pre deti – východiská, podoby, perspektívy a tri workshopy Tvary a tváre, ktoré viedli režisérka Júlia Rázusová, dramaturgička Alžbeta Verešpejová a režisér Kamil Žiška. Kam smerujú vaše ambície v tejto oblasti?
Sú to v podstate dve podoby jedného zámeru – a to venovať sústredenú pozornosť divadelnej tvorbe pre deti. Ide nám o vytvorenie platformy pre pomenovanie univerzálií danej témy, jej histórie i súčasných podôb. A tiež pre vytvorenie príležitosti na zdieľanie skúseností režisérov, dramaturgov, hercov, pedagógov. Momentálne pripravujeme už tretí ročník konferencie o divadle pre deti, ktorý bude venovaný podobám divadla, ktoré lieči. Náš druhý paralelne prebiehajúci zámer je výchova budúcich tvorcov v tejto oblasti. V hre je totižto predsudok, že tvorbe pre deti (vo všeobecnosti, nie iba tej v divadle), sa venujú hlavne tí, ktorí v „skutočnej“ tvorbe neuspeli a že táto činnosť kladie menšie nároky na umelca, veď predsa deti sú menej skúsení, a teda aj menej nároční diváci. Je to banálne a nepravdivé konštatovanie, ale v praxi, žiaľ, funguje neustále. Prejavuje sa celým radom agentúrnych divadiel a spoločností pochybnej kvality či pragmatickými rozhodovaniami riaditeľov škôl, ktorí uprednostnia pred návštevou divadelného priestoru, ktorý má aj svoju estetickú hodnotu, radšej predstavenie na chodbe ich školy či v telocvični. Aktuálne máme autorsky spracované a v praxi overené aj ďalšie vzdelávacie projekty, ktoré sme nazvali Ako chutí divadlo a Beťárčiny. Ide o spoluprácu so základnými školami, v rámci ktorej každý zúčastnený školský kolektív prichádza k nám, do divadla, kde je vtiahnutý do spoločnej hry s hercami. Deti tak spoznávajú elementárne znaky javiskovej reči a princípy tvorby divadelnej inscenácie a zároveň dostávajú príležitosť tvorivo sa zapojiť. Motivačným je pre nich aj záverečné vystúpenie v divadle.
Považujeme za dôležité, aby stretnutia s umením boli pre mladú generáciu pravidelné a intenzívne a obracali pozornosť mladých na pozitívne, zmysluplné a ozdravné stránky života. Učíme deti dôverovať umeniu, ktoré načúva problémom súčasnosti, nerobí z nich atrakciu, nevysmieva sa z nich a nebanalizuje ich. A ktoré odpútava pozornosť od jednostranných trendov dominujúcich v našej spoločnosti i v školstve samotnom – tlak na výkon, smerovanie k úspechu, orientácia na virtuálnu realitu, citová nezrelosť, ochabnutosť, bezohľadnosť.
Ako VIOLU zasiahla a zasahuje pandemická situácia? Čo plánujete po uvoľnení opatrení?
Čo sa týka materiálneho zabezpečenia chodu centra, v tomto smere sme, zatiaľ, stabilizovaní. Nevieme však, ako dlho tento výnimočný stav potrvá a aké následky so sebou prinesie. Krátkodobejšie plány činnosti VIOLY sú závislé od vývoja pandemickej situácie. Počítame s tým, že aj keď sa nariadenia postupne začnú uvoľňovať, v psychike ľudí bude ešte dlho rezonovať strach zo združovania sa. Predpokladáme, že budeme ako prvé štartovať programy pre deti. Máme za sebou inšpiratívnu spoluprácu s českým režisérom Jiřím Jelínkom, na verejné uvedenie čakajú tri jeho inscenácie. V apríli by sme mali naštudovať ďalšie dielo s ostravským režisérom Pavlom Gejgušom. Druhá dramaturgická línia, ktorej príprave sa venujeme, sú inscenácie pre dospelého diváka. Na jeseň by sme chceli inscenovať dve hry, ktoré pre divadlo VIOLA napísali dvaja slovenskí režiséri. Stihli sme k nim už aj nahrať hudbu od skladateľa Lukáša Borzíka. Záleží nám na inovatívnej dramaturgii, a tak pripravujeme aj hosťovanie ďalších českých a poľských umelcov. V štádiu rozpracovania máme novú scénickú kompozíciu Kódy prítomna, venovanú téme autizmu. Radi by sme prehĺbili aj našu spoluprácu so znevýhodnenými skupinami. Plánujeme zároveň pokračovať v cykle umelecko-vzdelávacích programov Osobnosti prešovského divadla, v rámci ktorého sme v minulosti pripravili tri spomienkové portréty venované hercovi Divadla Alexandra Duchnoviča Sergejovi Hudákovi, riaditeľovi Divadla Jonáša Záborského Jánovi Šilanovi a režisérovi Petrovi Scherhauferovi.
V „roku covidovom“ sme uskutočnili prvý ročník multižánrového festivalu PADÁK. Plánovali sme ho ešte v čase, kedy nikto nepredpokladal spoločenské ohrozenie takého rozsiahleho charakteru, napriek tomu mnohé témy „viseli vo vzduchu“ už dlhšie. Festival sme zasvätili myšlienkami rozvíjania tolerancie medzi ľuďmi a pestovania znášanlivosti. Dnes si myslím, že toto by mala byť jedna z centrálnych tém, ktorú by umenie, kultúra a vzdelávanie mali otvárať a napĺňať konkrétnymi obsahmi.
