Tam, kde vonia kadidlo a v telke ide Esmeralda

Podlasie je kraj na východnej hranici Poľska, kde sú husté lesy, hmla, z ktorej občas vychádzajú mŕtvi, a najmä, sídlia tam šeptuchy – ľudové liečiteľky. Ľudia tam stále dodržiavajú tradície a rovnako ako veria v Boha, veria aj v mágiu. Práve tu vyrastá Alina a jej najlepšia kamarátka Dorota, hrobárova dcéra, ktorá akoby žila na pomedzí sveta živých a mŕtvych, ktorých vidí a dokáže s nimi komunikovať. Nehovorí však o tom, občas niečo povie iba Aline. Alina a Dorota sú inak bežné tínedžerky – nechce sa im učiť angličtinu, každý mesiac si kupujú Bravo a nosia tričká z Kenvela.

Rozprávačka (ktorú Mihálová v dramatizácii nazvala Alinou, no v románe jej meno nikdy nezaznie) v knihe okrem zážitkov kamarátky Doroty opisuje aj Podlasie so všetkými bizarnými postavičkami, ktoré v ňom žijú. Sabuchová tak zaujímavým spôsobom prepája svet dediny „na konci sveta“ s výdobytkami modernej spoločnosti. Aj preto môže byť situácia Aliny a Doroty blízka každému, kto vyrastal na dedine v čase, keď v rádiách hral Nickelback.

Hoci Mihálová niektoré udalosti preskupila, iné vynechala či funkčne navzájom prepojila, v súlade s knihou dosahuje efekt prekvapenia na záver. A rovnako ako Sabuchovej, aj jej sa darí dávať divákovi od začiatku inscenácie náznaky, že sa niečo stane. Až v závere, keď Dorota umrie, si poskladáme tieto scény a zisťujeme, že príbeh, na ktorý sa dívame, je nedávnou minulosťou, na ktorú spomína už staršia (aj keď stále pomerne zúfalá) Alina.

Režisérka Mariana Luteránová k textu pristupuje s nadhľadom a hravosťou. V inscenácii sa striedajú predovšetkým kolektívne výstupy, v ktorých sa obyvatelia Podlasia stretávajú najmä v kostole, s výstupmi Aliny a Doroty. Scény s dedinčanmi výstižne vyjadrujú charakter malej obce, kde každý o každom všetko vie. Keď sa stretávajú na omšiach či pohreboch, ich konanie sprevádza spoločný spev. Ten výborne funguje aj ako prostriedok stmelenia a automaticky zároveň ilustruje sakrálny priestor. Herecký súbor Spišského divadla je v týchto scénach súdržný, zároveň si však herečky a herci dokážu udržiavať svoje typy, vytvárajú rôznorodé dedinské panoptikum. Túto skupinku, sprevádza nový báťuška, pravoslávny kňaz, ktorý by kadidlom najradšej vyčistil Podlasie od mágie. Jeho postava charakterizuje stret cirkvi s ľudovým liečiteľstvom.

Luteránová výborne prepája tradičné s moderným, tak ako to dodnes môžeme s jemnými obmenami vidieť v menších slovenských mestách či dedinách – počas sviatku Ivana Kupalu najprv v lyrickej scéne dievčatá hádžu kvetové vence do jazera, vzápätí sa však posunieme o pár hodín v čase, kedy sviatok získava jarmočnú podobu s héliovými balónmi, cukrovou vatou a diskotékou s popovými hitmi z minulých dekád. Do inscenácie vnáša vtip aj „malými“ režijnými nápadmi, ako napríklad párom svetiel, ktoré zastupujú auto a ich blikanie predstavuje šoférovo svetácke žmurknutie na Alinu. Pobaví aj autonehoda, pri ktorej šofér narazil do záchoda postaveného v strede cesty (na odporúčanie šeptuchy) – malé autíčko na ovládanie prejde scénou a spustí sa priamo do záchodovej misy. Týmito prvkami Luteránová podčiarkuje absurdnosť života na Podlasí, ktorá je však v istom zmysle úplne prirodzená.

Scéna Juraja Poliaka pozostáva z jednoduchej drevenej konštrukcie so šikminami. Môže predstavovať kostol s oltárom, mlyn aj svätú horu Garbarku. Kostýmy Alžbety Kutliakovej idú v súlade s režijným uchopením – obyvatelia majú oblečenie, aké by sme bežne videli v menších mestách a dedinách pred 10 – 15 rokmi. Pršiplášťami a gumákmi Aliny a Doroty odkazuje Kutliaková na chladné a vlhké podnebie Podlasia a pomáha tak dotvárať obraz drsnej krajiny.

Neoddeliteľnou súčasťou tohto spoločenstva sú aj ženy na Lavičke žialiacich, ktoré režisérka interpretuje ako „tetky klebetnice“ – len miesto na priedomí sedia na cintoríne. Viac než o hroby svojich manželov sa zaujímajú o novinky z osobných životov obyvateľov obce, prípadne o osud Esmeraldy z telenovely, ktorú sa im niekedy horšie, niekedy lepšie darí chytiť na anténu. Jednoduchou štylizáciou z nich režisérka robí vtipný prinavracajúci sa motív inscenácie. Zároveň slúžia ako akási odrádzajúca vízia pre Alinu a Dorotu – ak by celý život ostali na Podlasí, mohli by tam v budúcnosti sedieť práve ony a život si vypĺňať klebetami a žubrovkou.

Pri výstupoch Aliny a Doroty zaujme dvojica herečiek Petra Dzuriková a Kristína Kotarbová. Kotarbová ako Dorota, ktorá vie a vidí viac než ostatní, si dokáže udržať zdržanlivý, vážny výraz pri všetkom, čo robí, bez toho, aby bola jednotvárna. Alina je jej vernou spoločníčkou, o čosi neistejšou, má trochu viac z typického obrazu otrávenej tínedžerky – no Dzuriková ju dokáže zahrať bez prehnanej štylizácie a pôsobí prirodzene. V scénach zo súčasnosti, kedy sa staršia Alina trápi a vyrovnáva s anonymným mestským životom v Krakove (veľmi zaujímavý motív, o ktorom možno premýšľať po konci inscenácie) síce vo svojom zúfalstve ukazuje menší emočný rozptyl, no jej smútku rozumieme.

Oproti knihe je v inscenácii oveľa viac akcentovaná pofidérnosť šeptúch – v divadle sú to smiešne karikatúry, čo vám za pár korún nasľubujú čokoľvek (pri pohľade na nich sa ako prvá asociácia vynárajú „šmejdi“). Táto interpretácia je nakoniec posilnená Dorotinou smrťou – ani svätá voda či posvätený ovos nedokážu vyliečiť jej zdravotné problémy. Inscenácia tak varuje pred slepou vierou v nadprirodzené schopnosti, obzvlášť v dobe, kedy máme k dispozícii modernú medicínu. V širšom význame však aj pred spiatočníckym myslením, ktoré je legitimizované tvrdeniami, že je tradičné.

Na nebezpečenstvo nedostatočnej osvety veľmi aktuálne poukazuje inscenácia aj pri otázkach sexu – to, čo dievčatá videli v telenovelách alebo čítali v Brave, ich nepripravilo na reálny život. Dorota sa prvýkrát zaľúbi, no jej stretnutia s Andrzejom končia, keď sa ju pokúsi znásilniť. Inscenácia teda nad mágiu a vieru stavia osvetu a vedomosti.

Šeptuchy sú veľmi príjemným prekvapením. Aj keď možno inscenácia nedokázala v plnej miere zachytiť atmosféru Podlasia tak, ako sa to podarilo Sabuchovej v knihe, ide o jeho zrozumiteľné scénické pretlmočenie. V repertoári Spišského divadla tak pribudol titul, ktorý láka na papieri a nesklame ani na javisku.

Odborné korektúry: Katarína K. Cvečková
Jazykové korektúry: Anna Zajacová