Barbora ForkovičováVýrok filozofa René Descartesa „Cogito ergo sum. – Myslím teda som.“ pozná hádam aj ten, kto o Descartesa nikdy nezavadil. Už menej ľudí však pozná úplné znenie tohto výroku : Dubito, ergo cogito, ergo sum. – Pochybujem, teda myslím, teda som.
Ešte pred myslením teda stálo pochybovanie. Ako správny filozof, pre ktorého svet ako taký predstavuje problém, Descartes spochybňoval všetko vôkol seba, až dospel k veci, ktorú poprieť nemohol: vlastné myslenie.
Z Descartovej filozofie, ktorá obsiahne oveľa viac, než som načrtla v úvode, vychádzal Peter Lomnický pri písaní textu k inscenácii Clear.
Clear ako jasnosť – to je hádam paradoxný názov pre inscenáciu zahalenú v pare nejasností, kde efektné parné kúdele vytvárajú takmer permanentnú clonu nad troma postavami prehovárajúcimi jednými ústami.
Strata pevného zázemia a neistota spájajú Descartesovu filozofiu 17. storočia s roztriešteným svetom dneška, v ktorom často pochybujeme aj o možnosti mať jasnú myseľ. Pochybnosti o vlastnej existencii a nedôvera v seba samého sú pojmami aj v tejto dobe veľmi aktuálnymi.
V inscenácii sa René (Marián Prevendarčík) na scéne pohybuje iba po presne vyznačenej osi, vpred a vzad, popri čom akoby automaticky prednášal svoje úvahy o čase, bytí, pravde, bohu a podobných ťažko uchopiteľných a definovateľných pojmoch. Prevendarčík výborne strieda polohy – od racionálne definujúceho sa nechá popri objasňovaní vlastných myšlienok strhnúť ku chaoticky úsečnému prejavu. Pomedzi jednotlivé časti svojich výpovedí si odpíja z maličkej fľašky. Je to alkohol, ktorý ho núti premýšľať nad bytím?
Niekedy až humorne nastolené filozofické výpovede, či fakty vyplývajúce z nich, nám dávajú neodbytný pocit, že Lomnický spoločne s dramaturgičkou D. Čiripovou a režisérom J. Vlkom sa s nastolenými témami skôr pohrávajú, čím napríklad aj v ideách o čase a jeho cyklickosti odhaľujú absurditu vyplývajúcu z faktu, že človek je voči nim absolútne nemohúci.
René od univerzálnych pojmov prechádza ku konkrétnym veciam v živote obyčajného človeka, keď komentuje (vnútorný) svet osoby (ženy), rozpolenej vo dve. Prevendarčík pomocou jemnej paródie napodobňuje ženu, jej vnútorné monológy, resp. dialógy s jej alter egom. Na pozadí tohto všetkého vidíme ženskú dvojicu odetú v bielom, ktorá svojou zrkadliacou sa tanečnou choreografiou komentuje a dotvára Reného slová.
Zdá sa, akoby ženy boli uväznené – každá vo svojej polovici javiskového „sveta“, obidve však spojené v Reného mysli. Na pozadí úvah o pravde a čase ony sa zaoberajú kávou a psom, čím sa opäť descartovské témy v inscenácii odľahčujú. Z tanečných prejavov žien (S. Vlčeková a N. Rafaelisová) však plynie nepokoj a pocit odcudzenia. Aj z nich cítiť pochybnosti a nedôveru.
V závere sa ženy rozplynú a pre Reného nastáva čas odísť. Odchádza však, alebo ostane naveky blúdiť v kruhu pochybností.
