Lucia GaldíkováNovovzniknuté Divadlo DPM sa prvou inscenáciou prihlásilo k takému typu autorského divadla, aké poznáme napríklad z tvorby divadiel Stoka či SkRAT. Režisér Lukáš Brutovský a dramaturg Miro Dacho spolu s absolventmi herectva z bratislavskej VŠMU metódou kolektívnych improvizácií zobrazili príčiny a dôsledky mnohých celospoločenských, ako aj súkromných problémov. Svoj názor včlenili do mikropríbehov, z ktorých niektoré (najmä trojica Zástupca, Tolerancia a Rasový problém) vynikajú slovnou ekvilibristikou a majú potenciál stať sa základom pre samostatnú hru, nielen jedinú scénu.
Na Slovensku sa už dávno nestalo, že by sa na nejakého verejného činiteľa či politika v divadle ukazovalo prstom. DPM-áci to robia odvážnym a zároveň vtipným spôsobom. Prvá scéna Marián vychádza zo známej kauzy, ktorá sa nedávno odohrala v banskobystrickom kraji. Jeho predseda tu odmietol podpísať odbornou komisiou riadne pridelené dotácie Bábkovému divadlu na Rázcestí a divadlu Štúdio tanca. Tvorcovia však k problému nepristupujú cez filozofovanie či moralizovanie alebo priamočiare odsudzovanie rasistických názorov Mariana K. Naopak, vytvárajú modelovú situáciu, ktorá zaujímavým spôsobom tematizuje ľudský sklon prehliadať neznášanlivosť a nenávisť, ak to vyhovuje vlastným ekonomickým záujmom. Členovia chlapčenskej kapely (Tomáš Grega, Braňo Mosný, Tomáš Pokorný), ktorých láka vidina dobrého zárobku, neváhajú presviedčať svojho štvrtého kamaráta, čiernu ovcu kapely – róma (Tomáš Turek), aby sa obetoval a na jednom z koncertov nevystúpil, a keď už, tak zahalený v maske. Prítomný je tu motív nebezpečenstva „menšieho zla“ a tiež nevšímavosti ako postoja. Tie sú živnou pôdou pre rozkvet rasizmu medzi bežnými ľuďmi, ktorí sa k nemu síce otvorene nehlásia, ale ani proti nemu nijako nezakročia.
Tragikomická scéna Druhá liga nadväzuje na predošlú snáď hlásaním tolerancie voči inakosti. Jaroslav Kyseľ, ktorý hrá „teplého“ hokejistu a Jana Kovalčíková, stvárňujúca jeho priateľku, usilujúcu sa ho „usvedčiť“ z homosexuality, kreujú svoje postavy prostredníctvom emocionálnych výbuchov či plačlivých vzlykov. Scéna preto pôsobí zvláštnym sentimentálnym a melodramatickým dojmom.
Časť Tolerancia pomenovaním opäť prináša tému vzájomného rešpektu. Braňo Mosný a Michaela Halcinová predstavujú manželskú dvojicu, ktorá medzi sebou nedokáže komunikovať, nieto ešte riešiť problémy. Dialógy na hrane absurdity znásobuje metafora pokazeného umývadla, z ktorého tečie voda, demonštrujúca nikdy nekončiace starosti a tiež neochotu sa nimi zaoberať. Ženské úpenlivé prosby narážajú na ľahostajnosť a pohodlnosť muža. Mosný dokáže v jednom okamihu zmeniť konanie i mimiku z usmievavého manžela na výbušného agresora. Facku milovanej Martičke strelí ľahko, akoby z ničoho nič. Po nej nasleduje znovu sladký bozk. Takéto vyvrcholenie zaváňa fassbinderovskou poetikou. Tak ako v mnohých jeho filmoch, aj tu vychádzajú v určitom okamihu na povrch nahromadené napätie a agresivita, ktoré sa najčastejšie zrkadlia v rodinných vzťahoch.
Základom Rasového problému je rýdzo absurdná situácia. Nemecký pes Jürgen (Tomáš Grega), omylom nazývaný Šaňo, pohŕda svojou židovskou majiteľkou (Katarína Andrejcová) a požaduje konečné riešenie. Tento mikropríbeh predstavuje akúsi variantu kafkovskej premeny. Jürgen sa na človeka síce nepremení, ale napriek tomu dôjde k výmene rolí. Je to práve pes, ktorý si cestou od psychológa na vôdzke odvádza svoju majiteľku. Grega v jednoduchom a dôvtipnom kostýme v podobe huňatého psieho pyžama detailnou prácou s mimikou (chvením spodnej pery či zlostným zvrašťovaním obočia) vytvoril antisemitsky naladené psisko, ktoré po skrotení si príslušníčky podradnej rasy dáva svoje víťazstvo najavo úlisným úsmevom či opovržlivým pohľadom.
Vtipné, oplzlé, vulgárne, ale najmä zábavné a autentické je interlúdium Bratská láska vo forme stand-up comedy playboya a kráľa „Unique-ovských“ diskoték v podaní Tomáša Pokorného, ktorému sekunduje hanblivý a zakríknutý brat stvárnený Mosným.
V nasledujúcom výstupe Preventívka Kristína Svarinská ventiluje svoj hnev a nespokojnosť nielen so stavom zdravotníctva, ale i s celkovou nefunkčnosťou nášho právneho štátu a s neperspektívnym prostredím pre mladých ľudí. Živelná Svarinská sediac na „koze“ u gynekológa v polohe rozkročmo hrdelne vykrikuje a nadáva. Má ďaleko od elegantnej dámy, naopak, je uvedomelou „nasratou“ ženou a občiankou, ktorú všetko nahromadené svinstvo škrie aj v tých najintímnejších partiách.
Vo výstupe Zástupca dvojica Šimon Ferstl a Tomáš Grega niekoľkonásobnou bleskovou výmenou miest a rolí reprezentujú na ruby obrátený súdny systém a jeho mašinériu. Grega stvárňuje neistého farára, ktorý prišiel zažalovať Boha a tým pádom samého seba za „postupné odcudzovanie viery, zmyslu práce a teda života ako takého.“ Ferstl rýchlym chrlením slov a naučenými zautomatizovanými formulkami prezentuje právnika, ktorý sa dokáže vykrútiť z každej, i na prvý pohľad neriešiteľnej situácie. Cez všetky peripetie kríz dnešnej doby sa na záver inscenácie dostávame až ku viere, ktorá v spoločnosti chýba a vytratila sa i zo života toho, ktorý by mal mať k Bohu najbližšie. Takáto pointa je bodkou za skeptickým náhľadom na svet. Vtedy, keď zlyhá všetko ostatné, nezachráni ho už ani samotná viera.
Inscenácia September 2015 reflektuje krízový stav našej spoločnosti takmer vo všetkých oblastiach života, od rodinných a partnerských vzťahov, cez nastavenie systému zdravotníctva, súdnictva a odráža dokonca i pochybnosti vo viere. Ďalším zjednocujúcim aspektom jednotlivých scén je aj absencia tolerancie medzi ľuďmi. Do septembra 2016 ostáva ešte dosť času. Ktovie, či by hypotetický druhý diel inscenácie reflektoval rovnaké problémy, alebo či sa s príchodom nového roku dočkáme pozitívnych zmien v nastavení štátneho systému či v myslení ľudí.
