Spoločne nie je spolu

Či už za osamelosť môže povaha, životný štýl, popretŕhané vzťahy (a nielen medzi ľuďmi), je to choroba moderného človeka, ktorá môže, citujúc anotáciu, „zastihnúť kohokoľvek a kedykoľvek“. Paradoxne, aj v preľudnenom svete – a možno ešte viac ako kedykoľvek v minulosti. Tvorcovia zo zoskupenia Asfd divadlo ašttnnkorazd fildj sa s fenoménom vyrovnávajú obšírne a ako bonus mimovoľne otvárajú aj úvahy o osihotených mimoľudských bytostiach.       

Juraj Mydla, Magdaléna Žiaková, Tatiana Takáčová, Viktória Revická, Matúš Gavorník, Erik Pánči a ďalší, ktorí sa podieľali na tvorbe, začínajú málo známou a prekvapivou informáciou, podľa ktorej dostala inscenácia aj meno. V otváracom monológu herečka cituje práve z prejavu britskej ministerky pre osamelosť. Vo Veľkej Británii tento orgán zriadili v roku 2018 a má približne takú politickú moc, ako naši ombudsmani. Takýto úvod má zmysel, ale osobne to za dobré rozhodnutie nepovažujem. Pokúsim sa osvetliť prečo.

Samota späť na zem

Dielo sa odohráva v ošarpanej hale bývalého obchodného domu Dunaj v Bratislave. Pomerne rozľahlá plocha s nosnými stĺpmi je plná rastlín, okrem toho sa tu nachádza technický pult a pár kusov rôzneho mobiliáru. Hala je svetlami rozčlenená na menšie ostrovy, nie je celkom jasné, kde malé javiská začínajú a kde končia. Informácia, že sa tu môžeme slobodne pohybovať, umocňuje pocit z toho, že ide o akýsi punkový galerijný priestor. Počas predstavenia sa po celej ploche odohrávajú krátke skeče, situácie a rôznorodé akcie. Súčasťou mozaiky obrazov je napríklad monológ Juraja Mydlu o tom, ako rád opravuje všetko, čo by niekto iný už vyhodil, či choreografia dvoch perfomeriek, ktoré vnímajú lásku ako skvelý nástroj proti osamelosti. Zaznie aj ľahko naivný, no clivý dialóg o detskom ruksaku, ponosa Petra Tilajčíka na to, že všetci jeho niekdajší priatelia už riešia iba deti a mnohé, mnohé ďalšie. Inscenácia skrátka naznačuje, že osamelosť nie je len prehnaná samota a túžba po kontakte, ale má nekonečno odtieňov. V Ministry of Loneliness sú najcennejšie práve tieto momenty. Situácie, keď tvorcovia sťahujú osamelosť z výšin spoločenskej témy späť na zem. Tie sú najuveriteľnejšie a aj najpozerateľnejšie. Celý tvar rezonuje vtedy, keď sme účastníkmi stretnutí s osamelosťou, ktorá vychádza zo skúsenosti tvorcov, účinkujúcich a respondentov a dobre „naštudovanú“ realitu (tvorcovia využívajú ešte viacero ďalších zdrojov, napríklad vedecké štúdie) obohacuje odraz vlastného zážitku. A tiež vtedy, keď performeri mlčia. To sa deje v sekvenciách presunov či v momentoch, keď v prítmí a s príslušným elektronickým „podmazom“ láskajú rastliny. Práve z toho dôvodu úvodný „výkop“, hoci dáva dramaturgický zmysel, pôsobí ako nekoncepčný prílepok. Navyše, monológ je umelý, neautentický, plochý aj pre papierom šuštiaci preklad a slabý výkon jeho predstaviteľky (Tatiana Takáčová), ktorá sa vo výraznom priestore doslova stráca.

15 osamelých performerov a 150 osamelých rastlín

Scénické riešenia sú zväčša jednoduché a sú tým pôsobivejšie, čím menej sa v nich špekulovalo. Monológ Juraja Mydlu, v ktorom na konkrétnych príkladoch, nadšene, zľahka premotivovane opisuje lásku k svojim „vecičkám“, je nedramatický, nedivadelný, no veľmi realisticky odzrkadľuje menej známe prejavy osamelosti. Naopak, to, ako trampoty so samotou vnímajú seniori a ako ich vnímali za minulého režimu, má síce súčasný, no silno divadelný charakter. Monológy pamätníkov znejú, performeri vchádzajú a vychádzajú zo skríň a skriniek za využitia prvkov pohybového divadla i súčasného tanca. Takáto metafora vyberania zabudnutých kostlivcov zo skríň je inscenačné klišé. Aj iné scénické nápady majú kolísavú kvalitu. Že existovať spoločne neznamená aj spolu, zobrazuje „ošúchaná“ choreografia. Performeri sa húfne presúvajú z miesta na miesto, kráčajú ako stádo, ale bez spoločného kontaktu či kontaktu s divákmi. Dômyselnejšia je metafora, ktorá je zároveň istým odkazom presahujúcim tému smerom k ekologickým vzťahom. Naznačená je už v podtitule inscenácie. Ministry of Loneliness nie je iba dielom pre 15 performerov, no i 150 rastlín. Izbové kvety sú nepochybne jedným z dnešných symbolov osamelosti. Sadenie, polievanie, utieranie zaprášených listov, ktoré sa deje počas celej inscenácie, má viacero rovín. Predstavuje snahu zmieriť sa so samotou či potlačiť pocity úzkosti, mať niečo, čo človeka spája s inými. Môže byť metaforou osamelého človeka, ktorý sa potrebuje obklopovať aspoň náznakom iného života. Ale nakoniec, tá záľaha vegetácie je – rovnako ako človek – odsúdená na izolované jestvovanie. Rastlina v kvetináči, bez možnosti koreňového kontaktu s inou flórou, pravdepodobne tiež prežíva čosi ako pocit osamelosti. Ministry of Loneliness ponúka výdatný náhľad do temnoty osamenia a popri tom aj niektoré menej sprofanované perspektívy. Z individuálnych príbehov a rôznych tém súvisiacich s vedeckou podstatou, etikou, politikou a filozofiou samoty a jej prežívaním však za hodinu trvania predstavenia dostávame iba ochutnávku. Šírka tu je, no chýbajú hĺbky. Stretnutie s molochom samoty ukazuje, že by sa minister (alebo aspoň ombudsman) pre osamelosť uživil aj u nás, no zároveň zanecháva pocit, akoby sme sa dívali na pilotný diel seriálu, ktorý by mohol – a aj mal – pokračovať ešte dlho.