Michal BelejSND s výberom textu kráčalo v šľapajach Národného divadla v Prahe, ktoré uviedlo hru The New Century pod názvom Jsme v pohodě ešte v roku 2017 (réžia Braňo Holiček). V tom čase Daniela Špinar umelecky viedla Činohru pražského Národného divadla a teraz ako prvá trans režisérka v SND vzbudzovala vysoké očakávania. Mňa zaujala svojimi vyjadreniami v médiách, ktoré sú provokatívne pre konzervatívne a aj liberálne spektrum. Pre ultrakonzervatívcov je provokatívna svojou identitou, woke liberálov môže pobúriť jej úprimnosť o temných stránkach queer ľudí. V kontexte svojej tvorby skúmala Špinar napríklad aj promiskuitu gejov, ktorá sa vo woke optike považuje za neželaný stereotyp v zobrazovaní queer ľudí. Rovnako úprimne rozpráva o prepade na spoločenskom rebríčku, keďže ako žena režisérka má zrazu nižší status ako muž režisér. V prípade SND to znamená, že ako žena režisérka v Štúdiu dosiahla najvyššiu métu, keďže ženy tu na veľkej sále nerežírujú.
Aj keď v aktuálnej spoločenskej situácii menší rozmer inscenácie predstavoval výhodu pri nášľapných mínach, ktoré zanechali voľby. Na jednej strane tu stojí otvorene transfóbna ministerka kultúry, ktorá hlása ochranu konzervatívnych hodnôt na štýl Ruska. Na opačnej strane spektra sú strážcovia politickej korektnosti, ktorí vedia spustiť argumentačnú búrku na sociálnych sieťach. V amerických liberálnych médiách sa seriály ako Priatelia, Sex v meste a dokonca aj Will & Grace hodnotia ako necitlivé v narábaní s inakosťou. Cez tieto kritéria by v Amerike dnes neprešlo ani Sme v pohode, keďže židovská mama Helene sa posmieva svojím deťom za ich inakosť a Mr. Charles je stereotyp geja, ktorý sa v súčasnom queer umení už nezobrazuje. Je preto namieste otázka, či je text v SND v dnešnej dobe vôbec relevantný.
Hrozba autocenzúry zo všetkých strán
Martina Šimkovičová ako čerstvá ministerka kultúry vyjadrila rozhorčenie nad obrazom Andreja Dúbravského v priestoroch Galérie Slovenského rozhlasu, čím začala svoj hon na LGBTI+ čarodejnice. Kultúrne inštitúcie a aj nezávislé subjekty poberajúce príspevky z Fondu na podporu umenia zrazu pocítili tlak drobnohľadu a hrozby, že hociktoré dielo môže byť vytrhnuté z kontextu a prezentované ako škandál. SND mohlo nastúpiť na vlnu autocenzúry a preventívne stiahnuť plánovaný titul. Našťastie, nestalo sa tak. V inscenácii Sme v pohode navyše zaznie aj priama narážka na ministerku, čím divadelníci zaujali postoj a dali najavo, že sa jej neboja a je im skôr na smiech. Rovnako sú na smiech vystavené aj stereotypy – ako muž v latexovom kostýme, pred ktorým Martina Šimkovičová volala na poplach.
Chcel by som však otvoriť tému autocenzúry z druhej strany. Aj ja ako queer autor sa cenzurujem pri písaní textov, niekedy kvôli istej citlivosti voči menšinám. No zároveň by som rád skúmal atribút slobody slova. Kladiem si otázku, či môžem rozprávať o promiskuite v gay kluboch a o pohlavných chorobách, alebo či môžem vyjadriť zmätenie z pribúdajúcich písmen, čísloviek a špeciálnych znakov v názve LGBTQIA2S+ komunity. A prečo sa vôbec používa slovo komunita, keď nie sú naplnené jej znaky? Daniela Špinar je pre mňa zaujímavá rebéliou voči naratívu svojho kmeňa. A takto si interpretujem aj výber textu The New Century. Žijeme v časoch, keď sa prepisujú rozprávky Roalda Dahla, aby sa nedotkli obéznych ľudí. Akú perspektívu potom majú nekorektné hry od teplého boomera? Zrejú ako víno? Alebo sú po dátume spotreby?
Exkurzia do pivničnej minulosti
V inscenácii SND už samotná scénografia ponúka interpretačný kľúč. Keď som vošiel do Štúdia, pri pohľade na scénu som si spomenul na pražský Piano bar – old school gay klub v pivnici, ktorého hlavným dekoračným prvkom je párty záves cez celú stenu. Po presťahovaní do nových priestorov ho prišla otvoriť Ilona Csáková, čo tiež hovorí o celkovom vkuse miesta i jeho návštevníkov. Podniky v tomto duchu by sa dali považovať za teplé skanzeny. Vystupujú tu muži prezlečení za ženy, ktorí odmietajú pomenovanie drag queens a držia sa názvu travesty show. Rovnako tu postarší páni spomínajú na časy bez internetu, keď sa stretávali v uličkách lásky. Čo je krásne romantizovanie tmavej ulice za smetiakmi bez pouličného osvetlenia. Daniela Špinar tak v SND oživuje starý queer svet, ktorý v našich končinách prežíval skrytý v podzemí.
Isté významy v sebe nesie aj výber hudby, ktorá vychádza z pionierov queer umenia. Mr. Charles má nástup na Vogue od Madonny. Na instagrame na mňa niekedy vyskočia rozhovory s Madonnou z 90. rokov, v ktorých prízvukuje dôležitosť práv lesieb a gejov. V tých časoch znamenali podobné názory reálnu hrozbu pre kariéru, a to aj v západnej spoločnosti. No Madonna bola i tak nekompromisne otvorená a predstavovala víchor v pop kultúre. (SND v tomto kontexte vyznieva ako plachetnička, ktorá sa konečne dala do pohybu po vážnych spoločenských zmenách.) Podobne sa dá čítať aj záverečná pieseň I Am What I Am z muzikálu La Cage aux Folles z roku 1983. Muzikál o teplom nočnom klube uviedlo v roku 2002 aj naše divadlo Nová scéna pod názvom Klietka bláznov. Réžie sa ujal obľúbený muzikálový režisér Jozef Bednárik a PR aktivity divadla avizovali citlivé odkrývanie tabuizovaných tém. V dnešnej atmosfére vyznieva kontrastne vyjadrenie z výročnej správy divadla za daný rok: „Nová scéna touto premiérou naštrbila tabu týkajúce sa života homosexuálov a prispela tak k otvorenému dialógu a tolerancii svojho publika na Slovensku. Splnením tohto kontraktu vydalo aj Ministerstvo kultúry SR jednoznačný signál verejnosti, že sa neskrýva pred otázkami dnešných dní a je pripravené tieto témy a projekty konfrontovať prostredníctvom ich realizácie.“
Queer titul ako prevádzková komédia
Klietka bláznov bola pre divadlo napokon nielen najdrahší, ale i najúspešnejší titul. Preto po štyroch rokoch hrania namiesto derniéry predĺžilo divadlo práva. V konečnom dôsledku je Sme v pohode prevádzkovou komédiou, ktorá by zabavila ľudí aj v iných slovenských mestách. S frajerom sme sa ocitli na abonentskej repríze, kde väčšinu publika tvorili staršie heterosexuálne páry. A až na jednu pohoršenú diváčku, ktorá zahriakla svoju dcéru, aby sa nesmiala, sa všetci ostatní zabávali. Na vtipoch o lesbách, transrodových ženách, fetišistoch v latexe, vytočených buzerantoch. Každý z troch stand-up výstupov kládol dôraz na iné aspekty. Ľuboš Kostelný ako Mr. Charles s umelými mihalnicami pracoval výrazne s mimikou a Zuzana Fialová postupne dávkovala afekty židovskej matky Helene. Pre mňa bol vrchol humoru výstup Gabriely Dzuríkovej v úlohe insitnej umelkyne Barbary Ellen. Nielenže mala jej postava najvďačnejšiu dejovú linku prechádzajúcu od komickosti k citlivosti, navyše jej stand-up nebol iba o prednese do mikrofónu. Niekoľkokrát od mikrofónu nemotorne odstúpila, čím vznikali „hluché miesta“, ktoré ešte umocňovali komiku jej charakteru.
V kontexte doby a všetkých udalostí sa však môže predsa len naskytať otázka: A nie je to málo? Z môjho pohľadu SND uviedlo komédiu, ktorá spoločnosť nerozdeľuje, ale snaží sa ju spojiť. Čím vytvára miesto pre skutočnú diverzitu. Zabavia sa konzervatívci, ak dokážu zahodiť predsudky, a zabavia sa aj liberáli, pokiaľ sa nebudú brať smrteľne vážne. Ja som sa zabavil, lebo z inscenácie išla ľahkosť. A tú považujem za účinnú zbraň proti súčasnému marazmu.
Odborné korektúry: Katarína K. Cvečková
Jazykové korektúry: Anna Zajacová
