Barbora ForkovičováŠtudovala si na Katedre bábkarskej tvorby na Divadelnej fakulte VŠMU a bábkovému divadlu sa stále venuješ, hoci skôr okrajovo. Aký je tvoj vzťah k tomuto divadelnému druhu? Pramení tvoja inklinácia k autorskej tvorbe z tvojho štúdia?
Vyštudovala som KBT, no paradoxne som na škole nikdy neurobila čisto bábkarskú vec. Ako bakalársku inscenáciu som robila Hola, Madrid! a ako magisterskú budbabkar.2015 a rozhodne to neboli ani činohry. Vždy ma otravovalo vysvetľovať ľuďom, či robím bábkarinu alebo činohru. Dnes je divadlo mixom rôznych foriem a žánrov. Nič sa nedá poriadne oddeliť a myslím, že je to tak správne. Práve to podľa mňa môže prilákať aj mladšie generácie. Najmä v seriálovej tvorbe je v súčasnosti najväčším trendom tzv. emocionálny kolotoč (emotional roller coaster). Nie je to žáner, je to pomenovanie toho mixu – pri výslednom tvare si človek prejde všetkými emóciami. Aj sa zasmeje, aj sa dojme, na konci pocíti katarziu, no medzi tým sa ešte aj naštve. Ja sa o to snažím v divadle a rokmi sa mi potvrdzuje, že to funguje. Rozdelenie foriem a žánrov je pre mňa úplne bezpredmetné.
Počas rokov si vytvorila niekoľko inscenácií v slovenských i českých divadlách, no z domácej scény si sa pozvoľna vytratila. Bolo to tým, že si sa stala umeleckou šéfkou olomouckého Divadla na cucky?
Umeleckou šéfkou Divadla na cucky som sa stala v roku 2017. Pôvodne som pre divadlo pripravila každý rok jednu inscenáciu, pričom za celú sezónu sme dokopy uviedli tri až štyri premiéry. Vo výnimočných prípadoch, napríklad po pandémii, keď sa projekty nahromadili, sme mali aj päť či šesť premiér. Aj preto som tam túto ani minulú sezónu réžiu vôbec nemala. Tým chcem povedať, že nerežírujem neustále v Divadle na cucky, a ani by to, samozrejme, nebolo správne. Prečo nerežírujem na Slovensku – to je skôr o ponukách. Keď ľudia vidia, že ste aktívni v Česku, majú pocit, že tam žijete. Pritom som sa neodsťahovala, stále bývam v Bratislave, a ani z Olomouca to vlastne nie je ďaleko. Ďalšia vec je, ako sa hovorí – zíde z očí, zíde z mysle. Takže ponuky ani pozvánky neprichádzajú. Do toho prišli šialené covidové roky. Napriek tomu som minulú sezónu režírovala v Bábkovom divadle v Košiciach a túto v Novom divadle v Nitre, takže raz za sezónu sa nakoniec ocitnem aj na Slovensku.
Pochádzaš z Nitry, študovala si v Bratislave. Ako si sa vlastne dostala do Olomouca?
Ešte počas starej prevádzky Divadla na cucky som tam naskúšala tri inscenácie. V roku 2017 divadlo prechádzalo veľkou reformou. Presťahovalo sa do užšieho centra, do vlastného priestoru na Dolnom námestí, ktorý je asi trikrát väčší než ten, ktorý malo divadlo na Wurmovej ulici. Formálne, zvonku, sa teda sprofesionalizovalo. No s tým prišla aj zmena vnútri – riaditeľ Jan Žůrek už nechcel a ani nestíhal robiť všetko sám a tak rozšíril tím.
Olomouc má aj zriaďované Moravské divadlo, v ktorom je okrem činohernej scény aj opera a balet, no nie je to metropola. Aké pre teba bolo prísť to tohto prostredia? Musela si sa s regiónom zžívať, zvykať si – aj smerom k rôznym špecifickým aktivitám, ktoré Divadlo na cucky vyvíja?
Divadlo na cucky sa postupne vyprofilovalo a dnes je súčasným divadlom olomouckého regiónu s angažovanou dramaturgiou. Témy, ktoré si vyberáme, súvisia nielen so spomínaným občianskym aktivizmom, ale s rôznymi spoločenskými otázkami. Týkajú sa aj feminizmu, nacionalizmu, polarizácie spoločnosti, vplyvu sociálnych sietí, národnej identity a environmentálneho žiaľu. Sme však v regióne a od toho sa odpichuje aj jedna z línií našej dramaturgie. Či už sú to miestne kauzy alebo napríklad inscenácia Štěpána Gajdoša Otisky, ktorá je priamo o Olomouci a miestach s ním spätých. Našou najnovšou inscenáciou je Tanec dervišů v réžii Barbary Herz. Barbara sa venuje dokumentárnemu divadlu a u nás spracovala príbeh známeho olomouckého adiktológa, ktorý je vo väzení za pestovanie liečebného konope, čo po zmene legislatívy v Česku už nie je ani priestupok. Je to šialený príbeh. Túto sezónu sme premiérovali aj inscenáciu Vstup zakázán v réžii Tomáša Loužného, ktorá sa venuje téme vojenského újezdu Libavá neďaleko Olomouca. Takisto ide o zaujímavú a tabuizovanú tému z regiónu.
Zo svojej pozície sa teda snažím pracovať s olomouckým regiónom a zároveň aj s regionálnym publikom. Ak by sme dramaturgiu zúžili len na všeobecnejšie témy, ktoré rezonujú v spoločnosti a ktorým sa síce tiež venujeme, no nie výhradne, tak by sme mohli byť kdekoľvek inde, v Prahe aj v Plzni. Ale sme v Olomouci a sme tam pre olomouckého diváka – to je pre mňa priorita.
Keď ste pripravovali otvorenie nového priestoru na Dolnom námestí, zorganizovali ste crowdfundingovú kampaň, v ktorej sa vám podarilo vyzbierať dosť veľa peňazí, čo je dobrý signál. Okrem toho, že ponúkate divadelné predstavenia, fungujete aj ako kultúrne centrum so širšou ponukou. Akú máte spätnú väzbu od olomouckého publika?
Crowdfundingová kampaň štartovala pred šiestimi rokmi, ešte predtým, než sme sa sťahovali. Vtedy sa nám od verejnosti podarilo vyzbierať plnú sumu. Vnímame to ako zodpovednosť voči olomouckému publiku – chceli sme im dokázať, že stojíme za to, aby nás podporili a aby nám fandili. Verím, že sa nám to podarilo a že sa nám to darí naďalej.
V tomto priestore sídlia tri subjekty, ktoré sú navzájom poprepájané – Divadlo na cucky, Café na cucky a Galerie XY. Divadlo tam má divadelnú sálu, skúšobňu a priestory Ateliéru. S tým, že Ateliér je samostatne činný projekt, ktorý sa zaoberá umeleckým vzdelávaním, organizujeme v ňom rôzne celoročné, ale aj krátkodobé kurzy. S divadlom sa Ateliér najviac prepája prostredníctvom dramatického kurzu Senior, ktorý plynie už asi sedem rokov. Celoročne ho navštevujú seniori a z jeho absolventov sa vytvoril samostatný súbor – ktorý je akýmsi podsúborom Divadla na cucky, volá sa Studio SEN. Každú sezónu so Studiom SEN naskúša inscenáciu profesionálny režisér alebo režisérka. Naposledy to boli Petr Erbes a Boris Jedinák z Divadla Na zábradlí a premiéru mali na konci júna.
Okrem toho, že si v Divadle na cucky umeleckou šéfkou, zvykneš tam aj režírovať. Ak sa na to pozrieš z tej druhej strany – ako režisérka, tvorkyňa, v čom vnímaš výhody tohto divadla?
Nie som si istá, či to viem pomenovať. Vždy robíme všetko pre to, aby režisérky a režiséri, ktorí k nám prídu, mali komfort, ktorý potrebujú, aby boli spokojní a aby sa k nám chceli vrátiť. Aj keď sa vyskytnú technické či prevádzkové problémy, vždy sa usilujem, aby šlo všetko hladko a snažím sa o všetkých starať. Niekedy sa potom stane, že pozabudnem na seba. Aj to je jeden z dôvodov, prečo som už dve sezóny u nás nemala žiadnu réžiu, no idem to napraviť. Preto sme s kolegami a kolegyňami z divadla absolvovali tvorivú rezidenciu v New Yorku. Chystám novú réžiu, ktorá by mala mať premiéru na jeseň.
Ísť na rezidenciu do New Yorku sa nepodarí hocikomu…
Prišli sme sem predovšetkým zbierať dokumentárny materiál. Hlavnou témou inscenácie, ktorú chystám, je životný príbeh Charlotty Garrigue Masarykovej, prvej dámy Československa. V New Yorku sme sa stretli so Charlottou Kotík, ktorá žije v Brooklyne a je jedinou žijúcou pravnučkou Charlotty Garrigue Masarykovej a Tomáša Garrigue Masaryka. V inscenácii sa chcem zamerať aj na jej osobnosť – okrem toho, že nesie meno tohto významného rodu, je uznávaná kunsthistorička, má veľkú kariéru vo sfére výtvarného umenia. Podarilo sa nám s ňou urobiť rozhovor, popritom zbierame ďalšie materiály a uvidíme, kam sa posunieme.
V nitrianskom Novom divadle si v tejto sezóne naštudovala inscenáciu pre divákov od štrnásť rokov O nič nejde. Zábavnou a prístupnou formou hovorí o dôležitosti občianskeho aktivizmu. Prečo si zvolila práve túto tému? Máš pocit, že je v divadle alebo aj v spoločnosti málo reflektovaná?
Od Nového divadla som dostala zadanie na inscenáciu pre násťročného diváka a na tému občianskeho aktivizmu sme pri počiatočných rozhovoroch prišli spolu s dramaturgičkou Veronikou Gabčíkovou. Vybrali sme ju práve kvôli cieľovej skupine – myslím, že je dôležité naviesť mladých ľudí na uvažovanie o občianskom aktivizme a rôznych spoločensko-kritických témach. Osobne si však myslím, že je to dôležité pre každého, nielen pre mladú generáciu. Preto sa venujem istému typu angažovaného divadla nielen vo svojej tvorbe, ale aj v pozícii umeleckej šéfky Divadla na cucky.
Je to téma, ktorá ťa zaujíma aj osobne?
Myslím si, že by to malo zaujímať úplne každého. Samozrejme, často ma prepadá pocit, že ja ako jedinec toho pre lepšiu spoločnosť veľa spraviť nemôžem a už vôbec nie divadlom. No zdá sa mi, že ľudia všeobecne majú tento pocit. Práve to by som chcela vyvrátiť. Spoločenské a najmä kultúrno-etické otázky sa jednoducho týkajú nás všetkých a keď sa nebudeme ozývať, naozaj sa nič nezmení. Ja síce nemôžem ponúknuť sociologický či iný vedecký názor, ale dokážem sa k téme vyjadriť prostredníctvom umeleckého komentára.
Nielen Nové divadlo, ale aj ty sa už dlhodobo venuješ tvorbe pre násťročného diváka. Čo ťa na tom láka a v čom je podľa teba táto cieľová skupina špecifická?
Otázku, prečo tvorím pre mladých, dostávam často – ale ja vždy hovorím, že robím tie veci aj pre seba, stále sa cítim mladá! Samozrejme, nie je to už úplne pre moju generáciu, no priveľmi to nerozlišujem. Násťročný divák, alebo všeobecnejšie, divák generácie Z, nech je akýkoľvek, nechce byť podceňovaný. Preto sa snažím tvoriť univerzálne a komunikovať s ním na rovnakej úrovni ako s kýmkoľvek z mojej generácie, no s nástrojmi tej jeho.
Je pri tom aj veľa prekážok, mladí ľudia nechodia do divadla často, ak náhodou aj áno, tak so školou, lebo je to povinné. Ďalšia vec je, a to už zasahuje aj našu generáciu, že majú o divadle skreslenú, typizovanú predstavu. Myslia si, že keď pôjdu do divadla, tak to bude veľká dráma, povedzme štvorhodinová ruská klasika, prípadne nejaká „bábkarina“ pre deti, kde bude hrať Gašparko. Tieto predsudky ešte stále vládnu a ja sa ich snažím vyvrátiť. Aj preto sa vždy snažím v divadle využívať interaktívne metódy.
Máš v pláne nejakú inscenáciu na Slovensku aj v budúcej sezóne?
Budúcu sezónu by som mala pripraviť inscenáciu spolu s Alžbetou Vrzgula a Katy Quisovou pre Divadlo Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene, kam sa veľmi teším. Umelecký šéf divadla Peter Palik, ktorý ma oslovil, bol tiež prekvapený, že som na Slovensku. Stále tu žijem a chcem pracovať rovnako na Slovensku aj v Čechách. Nevnímam medzi tým rozdiel.
Odborné korektúry: Lenka Dzadíková, Katarína K. Cvečková
Jazykové korektúry: Anna Zajacová
