Rozkvety a pády v podzemí

Režisér a autor konceptu Anton Korenči sa tentokrát zahĺbil do rozsiahleho diela Zánik Západu. Obrysy morfológie svetových dejín od nemeckého mysliteľa začiatku 20. storočia, filozofa dejín Oswalda Spenglera. Spolu s ďalšími umelcami vytvorili v podzemnom kryte civilnej obrany Divadla P. O. Hviezdoslava interdisciplinárne dielo na pomedzí performancie, fyzického divadla a audiovizuálnej inštalácie pod názvom Zánik Západu.

Spenglerov pohľad na dejiny a mechanizmus sveta je značne fatalistický a skeptický. Odmieta princíp kauzality, dejinné cykly podľa neho riadi akýsi osud. Tvrdí, že dejiny nemajú lineárny priebeh, naopak predstavujú neustály kolobeh vznikania a zanikania kultúr ako izolovaných lokálnych cyklov, jedinečných, v čase a priestore uzavretých jednotiek. Prirovnáva ich k živým organizmom, ktorých tempo, podoba a trvanie života sú prirodzene určené vlastnosťami druhu. Každá jedna kultúra počas svojho života prechádza istými vývinovými štádiami – zrod, detstvo, mladosť, staroba a smrť. Zánik je nevyhnutným koncom všetkých kultúr a nevyhne sa mu ani tá západná. Spenglerovo opulentné dielo však divák nemusí poznať, a tak tvorcovia v bulletine aspoň v metaforách načrtávajú istý interpretačný kľúč: „Miesto nudného obrazu do jednej priamky formovaných svetových dejín uvidíte rozkvitať divadlo veľkého počtu nádherných kultúr; uvidíte kultúry, z ktorých každá má svoju vlastnú ideu, svoje vlastné vášne, svoj vlastný život, chcenie, cítenie, svoju vlastnú smrť.“

Bohatosť „kultúr“ a rozmanitosť foriem, ktoré tvorcovia sľubujú, môže divák nachádzať v jednotlivých tanečno-pohybových a fyzických akciách štyroch performeriek (Silvia Sviteková, Hana Gallinová, Alexandra Lukáčová, Sára Polyaková) pod choreografickým vedením Stanislavy Vlčekovej. Performerky sú kostýmovo aj výrazovo nápadne štylizované a pripomínajú zvláštne rôznorodé zvieracie bytosti či rastliny. Napríklad performerka v provizórnych šatách vyrobených z priesvitného igelitu, oblečených na nahom tele, vstáva spod vrstvy bieleho nylonu a jemnými pomalými pohybmi, takmer až baletným tancom, pripomína rozkvitajúci kvet. Účinkujúce pri práci s telom kladú dôraz na každý detail pohybu a bezprostredná telesná blízkosť s nimi umožňuje divákom zachytiť aj drobnú zmenu mimiky či gesta. Možnosti materiálnosti tela podrobujú skúškam vo viacerých vypätejších fyzických úkonoch a neobvyklých pozíciách. Performerka zaodetá v čiernom, s čiapkou na hlave a koženými popruhmi na trupe, predvádza až takmer akrobatické kúsky a divák spolu s ňou preciťuje jej stojky na hlave a gymnastické premety na tvrdej zemi. Keď sa ďalšia, tiež oblečená v čiernom, sediac na zemi s hlavou položenou medzi nohami a občasne šklbkajúc v kolenách začína pohybovať v priestore, vytvára dojem veľkého chrobáka, ktorý sa snaží vyslobodiť z pozície vlastného tela. Holými kolenami sa prediera po chladnej betónovej dlážke v úzkom kanáli CO krytu. Kráča ďalej v drepe, s rukami vloženým pomedzi nohy, celým telom zohnutá, až sa jej hlava dotýka zeme. Šúchajúc sa o stenu sa postupne vystiera, prudko myká hlavou a podozrievavo si obzerá publikum. Vysoko dvíhajúc nohy ako lúčna kobylka a vystierajúc ruky, akoby sama sebe ukazovala smer cesty, si vykračuje pomedzi divákov.

Vychádzajúc zo Spenglerovej teórie sú jednotlivé akcie performeriek metaforickým zobrazením svojbytných životných cyklov kultúr. Performerky z pokojných pozícií (opretá o múr, stojaca s rukami rozprestretými ako v meditačnej polohe, schúlená na zemi pod hustou pokrývkou bieleho nylonu) v rôznych časových sekvenciách prechádzajú do dynamickej tanečnej a telesnej akcie. Následne sa opäť vracajú do statickej fázy, alebo do akejsi slučky monotónneho opakovaného pohybu (performerka pripomínajúca chrobáka a lúčnu kobylku sa obalí do priehľadnej látky a ostáva chvíľu stáť na jednom mieste, iná napríklad mechanicky kráča v jednej priamke vpred a vzad). Slovami samotného Spenglera, divák sa stáva svedkom prebúdzania „duší“ a rodiacich sa „kultúr“, priamym účastníkom miesta ich zrodu, rozkvetu aj zániku.

Tvorcovia plne využívajú aj členitosť priestoru a v duchu Spenglerovho odmietania histórie ako sledu priamočiarych procesov, narúšajú lineárnosť scénických akcií. Čiastkové performancie sa dejú paralelne na viacerých miestach – v zákutiach celého priestoru. Kým prebieha alebo doznieva pohybovo-fyzická akcia jednej performerky, iná už začína svoj tanec „prebúdzania sa“ a divák tak nevie byť súčasťou všetkých akcií v ich plnom čase trvania. Sústrediac svoju pozornosť na jednu, uniká mu iná súbežne prebiehajúca akcia. Neustále putuje priestorom, prekutráva ho a sám si vyberá, na ktorý úsek scénického diania upriami svoju pozornosť.

Sprievodkyňou priestorom je piata účinkujúca, Táňa Pauhofová. Na rozdiel od nápaditých kostýmov ostatných účastníčok má na sebe jednoduché dlhé tmavé šaty a čierne topánky. V tichosti a maximálne sústredeným pohľadom sleduje akcie ostatných performeriek. Po zhliadnutí jednej sa pomaly presúva na miesto diania tej ďalšej a divákovi tak dáva aspoň približný návod kedy a kam sa pozerať. Väčšia skupina publika sa totiž zhromažďuje práve okolo nej a pri každom jej presune ju poctivo nasleduje.

V rámci Spenglerovej teórie o duchovných typoch ako formotvorných činiteľoch jednotlivých kultúr, rozlišujeme tri typy duše – apolónsku, magickú a faustovskú. Faustovská je podľa neho vyjadrením podstaty západnej kultúry. Je to človek neustále hľadajúci, nepokojný, túžiaci po moci, kráse a poznaní. Práve Pauhofová sa v performancii javí ako reprezentantka tejto významovej konotácie. Nie je len tichým pozorovateľom čiastkových scénických akcií, s ich nositeľkami vstupuje do konfrontácie. Berie si kusy voľne položených látok z ich blízkosti alebo priamo z ich kostýmov. Časti odevov si privlastňuje a dozdobuje sa nimi. Keď sa jej napríklad podarí uchmatnúť diel veľkej sivej látky, obväzuje si ho okolo pása ako vlečku šiat, usmieva sa a dvíha hlavu dohora, akoby nadobúdala stále viac sebavedomia. Samoobdarená kúskami cudzieho materiálu, potom, čo zhliadla akcie všetkých performeriek, si v závere ako vládkyňa sadá do tmavého koženého kresla. Sedí vzpriamene, jednu ruku má vystretú a opiera si ju o operadlo kresla. Postupne necháva veľmi precíznou pomalosťou telo klesať v kresle a ruku z vystretia sťahuje, akoby ona sama umierala. Celý čas pritom takmer bez mihnutia oka uprene pozerá na jeden bod do zeme. Pauhofovej konanie možno v kontexte Spenglerovej filozofie čítať aj ako expanzívne (imperialistické) tendencie jednotlivca žijúceho vo veku civilizácie ako záverečnej (úpadkovej) fázy jednej kultúry. Spengler významovo rozlišuje medzi pojmom kultúra a civilizácia a tvrdí, že keď kultúra vyčerpá všetky svoje tvorivé možnosti, prechádza do konečného štádia – štádia civilizácie, predpokladajúceho neodvolateľnú smrť kultúry. Táto fáza je podľa neho charakteristická démonickou, až desivou túžbou človeka dobývať.

Prirodzene surový podzemný priestor, oživovaný svetelnou inštaláciou (napríklad malými bodkami svetielok na stenách múru), dopĺňa scénograf Ondrej Zachar rôznorodým materiálom, ladeným prevažne do šedých a čiernych farieb (kusy látky, čierne pásy, dosky potiahnuté zrkadlovou fóliou). Pri vstupe do krytu si divák ako prvé všimne veľký kus čiernej, zo stropu visiacej látky, spôsobom previazania vytvárajúcej abstraktný predmet. Jedna z performeriek sa do neho neskôr zavesí a predvádza akýsi „šálový tanec“. Pod ňou sú na zemi rozložené veľké „zrkadlové“ dosky, ktoré účastník putovaním po zákutiach krytu nachádza náhodne rozmiestnené (napríklad opreté o múry) aj na ďalších miestach. Podstatnou významotvornou zložkou celého scénického diela ako aj jednotlivých akcií performeriek je hudba. Široká škála melódie, s ktorou Jozef Vlk pracuje, evokuje zvuky vzlietajúceho lietadla, húkacej sirény či jemné klavírne a gitarové tóny.

Oswald Spengler sám svoju prácu považuje za odvážny pokus určiť vopred chod dejín. Medzidruhové a interaktívne divadelné dielo Zánik Západu je v prepájaní Spenglerovej filozofie, jeho provokatívnych úvah o fungovaní sveta a performatívneho tvaru jednoznačne rovnako odvážnym činom. Je však otázne, do akej miery očakávajú tvorcovia od diváka poznanie filozofického kontextu scénického diela a istú intelektuálnu úroveň. Zánik Západu môže byť pre návštevníka zaujímavým zážitkovým predstavením, vizuálne aj akusticky atraktívnym dielom. Stačí, ak tvorcovia nechajú dielo na diváka voľne emočne pôsobiť, nechajú ho fascinovať sa telesnými a tanečnými akciami performeriek a vytvárať si vlastné významové asociácie.