Miroslav ZwiefelhoferNa svojom webe uvádzaš, že tvoja cesta k tanečnej profesii začala už v roku 1992, keď si navštevovala literárno-dramatický odbor na nitrianskej Základnej umeleckej škole a spoznala si Kamilu Ševellovú, ktorá ho vtedy viedla. V čom bolo pre teba toto obdobie a prostredie zásadné?
U Kamily som sa cítila naozaj slobodne a veľmi ma priťahovala aj jej osobnosť. Nie je len „učiteľka divadla“, ale aj divadelníčka. Cítila som z nej, že je to niečo, čo prežíva celým telom. Z dnešného pohľadu vnímam ako dôležité, že sme dosť času venovali rozvoju pohybu a telesnosti, práci s mimikou či pantomimickým cvičeniam, napríklad aj vďaka špeciálnym hodinám s Mirom Kasprzykom. Uvedomovala som si, že presne tento rozmer divadla ma v ničom fascinuje. Navyše v tom čase v Nitre nebolo príliš veľa príležitostí vidieť podobne zameraný spôsob práce.
Predtým než si sa zamerala na umeleckú tvorbu, venovala si sa psychológii a psychoterapii. Pričom dnes sa zaoberáš aj terapeutickými formami umenia. Ako k tomuto prepojeniu prišlo?
K tejto otázke sa pre mňa skrýva veľa rôznych odpovedí. Terapeutický aspekt tvorby je súčasťou akejkoľvek umeleckej činnosti človeka, či už sa nachádza na scéne alebo mimo nej. Zároveň však psychoterapeutickú a tvorivú časť svojej práce odlišujem. Psychoterapia sa deje v rámci bezpečného a intímneho kontextu, ktorý vytváram pre daný terapeutický proces. Tvorba je primárne určená pre scénickú prezentáciu, komunikáciu s divákom.
Moje štúdium psychológie na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre bolo kompromisom z rozumu. Myslím si, že v tom čase ešte nebol vo mne priestor na systematickú umeleckú tvorbu. Počas bakalárskeho stupňa som však prostredníctvom programu Erasmus odišla do Španielska. Vo Valencii som začala chodiť na hodiny súčasného tanca a opäť som narazila na úžasnú pedagogičku. Melanie Venino ma uchvátila a pocítila som, že je to akési pokračovanie práve spomínanej práce s telom a telesnosťou. Magisterský stupeň som nakoniec ukončila v Brne, no to už som sa pravidelne vracala do Španielska. Navštevovala som tam jeden pomerne intenzívny tanečný program s názvom Eleven, ktorý bol zameraný na priame prepájanie tréningu s tvorbou. Okrem ďalšej spolupráce s Melanie som tak spolupracovala aj s Davidom Finellim. Výsledkom bol projekt Ese murmullo en mí s tanečnicami Palmira Roca a Nuray Immakulieva, kde som už bola nielen performerka, ale zároveň jedna z choreografov.
V období medzi rokmi 2009 a 2011 som pocítila, že sa zo svojej podstaty potrebujem venovať tancu, a že ak sa chcem zaoberať psychoterapiou, musím do procesu tiež zapojiť telo, nielen verbálne vyjadrovanie. Melanie a David neskôr z Valencie odišli a ja som si povedala, že potrebujem byť ešte viac ukotvená v prepojení terapie a telesnosti, preto som odišla študovať tanečno-pohybovú terapiu do Holandska. Tam som sa pohybovala hlavne v Rotterdame a Amsterdame a popri štúdiu na CODARTS som sa učila od osobností ako Lily Kiara, Sandra Reeve, Julyen Hamilton či David Zambrano.
Z tvojej predchádzajúcej odpovede je evidentné, že si napojená na niekoľko kultúrnych kontextov. Zároveň si ako tvorkyňa v istej miere odkázaná na vytváranie kontaktov a spoluprác. Ako vnímaš svoje ukotvenie v jednotlivých krajinách?
Vo veľkej miere je to pre mňa o „osudových“ stretnutiach. Nikdy som nemala pocit, že by som urputne hľadala ľudí, s ktorými by som mohla spolupracovať. Skôr je to také postupné nadväzovanie kontaktov. Pozorujem ľudí a ak zistím, že ma na nich niečo priťahuje, dovolím si ich osloviť. Napríklad s nórskym hudobníkom Amundom Røem spolupracujem od roku 2014, pričom sme sa v Rotterdame stretli úplnou náhodou pri jednej debate na škole. Najskôr ma zaujal osobnostne, neskôr som sa začala zaujímať o jeho tvorbu. Pokiaľ však spomínaš ukotvenie, je to pre mňa špecifické. Mám slovenské korene, a keď prichádzam domov, niečo sa vo mne rozvibruje. Zároveň však mám korene aj na Morave, žijem v Brne a často sa vraciam do Holandska. Skôr sa asi nepotrebujem vyložene viazať na jedno miesto, prúdim na mnohých.
Jedným z prvkov, ktoré sa v tvojej práci objavujú, je uchopenie tela v danom okamihu. Ako vnímaš tvorivý dialóg medzi pozíciou choreografky – keď nastavuješ pre interpretov základný rámec, v ktorom sa majú pohybovať – a interpretkou, ktorá so svojím telom pracuje v danom čase na danom mieste?
V tomto kontexte mi napadá môj posledný projekt Bod spojenia. Práve v ňom som túto pulzáciu medzi dvoma polohami vnímala veľmi intenzívne. Dosť som rozmýšľala o tom, ako sa dá fungovať paralelne v oboch rovinách. Uvedomila som si, že z pozície tanečníčky kladiem veľký dôraz na prácu tu a teraz – na improvizáciu a instantnú kompozíciu choreografie. Práve to je pre mňa podstata tanečnej tvorby. V Bode spojenia som cítila, že potrebujem tanečníkov, ktorí nemusia mať dopredu pevne stanovenú choreografiu. Práve preto som si na túto spoluprácu vybrala Lukáša Lepolda a Tomáša Janypku. Lukáš je zhodou okolností vynikajúci interpret vopred napísanej choreografie, ale zároveň výborne zvláda aj improvizáciu. Pre mňa bolo veľmi dôležité to, že hoci budeme prechádzať istou štruktúrou diela, ktorú som ako choreografka i režisérka ponúkla, zakaždým pôjde o unikátne prevedenie, ktoré bude vznikať v danom momente.
Podstatnú úlohu v inscenácii Bod spojenia má aj priestor. Premiéru si uvádzala v bývalom železničnom sklade v Nitre. Ako by si teda definovala svoj vzťah k priestorovej dramaturgii, resp. k práci naviazanej na konkrétne miesto?
Téma priestoru je so mnou nejakým spôsobom spojená už veľmi dlho. Uvedomujem si, že túto fascináciu mám do istej miery v génoch, keďže moja mama je architektka. Veľmi mi imponujú nedivadelné miesta, baví ma spracovávať ich architektúru. Napríklad pre Bod spojenia sme využili spomínaný sklad, čo je budova zo začiatku 19. storočia a možno ešte skôr. Má v sebe úžasnú poéziu, ale hlavne potenciál. Veľmi sa preto hodil k mojej ambícii vytvoriť niečo ako novodobý chrám. To bola pri tvorbe konceptu tohto projektu pre mňa veľmi silná línia. Aj v iných projektoch ma však veľmi baví vytvárať divadlo a tanec v priestore, ktorý na to nie je primárne určený, ale má v sebe istý scénografický potenciál, ktorý môžem spracovať. Je pre mňa dôležité tvoriť v spolupráci s daným priestorom, nielen klasicky cestovať s choreografiou a konceptom po rôznych miestach. To platí aj pre riešenie svetelného dizajnu.
Aktuálne pôsobíš ako odborná asistentka v Ateliéri fyzického divadla na JAMU v Brne. Ako vyzerá vzdelávací proces v čase pandémie pri takomto špecifickom študijnom programe?
Je to režim takzvaného pyžamového bojovníka, ktorý sa snaží nadobudnúť vedomosti z intimity a pohodlia svojho domova, a zároveň disciplinovane. Úprimne obdivujem všetkých študentov aj pedagógov za to, ako sa dnes snažia zachovať vzdelávací proces. Obzvlášť pri praktických predmetoch je to naozaj ťažké, avšak je v tom aj niečo veľmi silné. Hľadať a testovať hranice toho, kde má ešte workshop tanca prostredníctvom obrazovky zmysel, či ako mu ho dať. Verím, že nás to môže dostať na nejakú inú úroveň vnímania seba, než keby sme sa nachádzali spoločne v jednej tanečnej sále. I táto kríza samoty má tvorivý potenciál. Podľa mňa je to veľmi dobrý stav na nastolenie sebadisciplíny, ktorú vidím špeciálne u prvákov.
Čo to dáva tebe – byť v pozícii pedagogičky na vysokej škole a v programe špeciálne zameranom na fyzické divadlo?
Hlavne je úžasná tá možnosť byť členom kolektívu pedagógov, ktorí tam pôsobia. Spolupracovať napríklad s vedúcim ateliéru Pierrom Nadaudom, ktorý je veľmi otvorený a inšpirujúci. Skvelou motiváciou je pre mňa aj dramaturg Šimon Peták. Jeho prehľad v literatúre, ale aj v javiskovej tvorbe, je neskutočný. A navyše je to zaujímavá zmena, niekam zrazu patriť. Veľmi ma to poháňa ďalej sa vzdelávať a rásť.
Prežívame obdobie, v ktorom sa nedá nič plánovať ani na týždeň dopredu. Máš napriek tomu aspoň nejaké základné vízie pre rok 2021 v pracovnej rovine?
Momentálne sa vo mne rozvíja projekt Zóna volavky. Bude to výsostne ženská spolupráca, ktorá je pre mňa veľmi cenná. V tvorivom tíme sú kontrabasistka Romana Uhlíková, maliarka, šperkárka a vizuálna umelkyňa Dana Tomečková a módna návrhárka Klára Židková. Jenou z tém je opäť priestor, tentokrát jeho kontinuita. Veľmi rada by som však kládla dôraz aj na reprízy projektov, ktoré vznikli v minulom roku. Či už je to tanečné sólo Loperohunt alebo Bod spojenia, ktorý ocenila aj dramaturgická rada Slovenskej tanečnej platformy. Snáď som naivná, ale chcela by som ho v máji zahrať ešte aspoň raz, keď už sa všetci zídeme na jednom mieste. K tomu by som rada pridala v Nitre aj tanečný workshop. Zároveň postupne rozvíjam projekt Inner Spaces, na ktorom spolupracujem s už spomínanou Melanie Venino a kde vstupujeme do nového vzťahu autoriek.
