Pošlite svoje zmysly na dovolenku. Potrebujú to

Už pred predstavením privítajú divákov vo foyeri divadla PONEC autorky diela a súčasne jeho peformerky – tanečnica a choreografka Barbora Látalová, tanečnica a pedagogička Anna Línová, dramaturgička a režisérka Marika Smreková, scénografka Lenka Jabůrková a hudobníčka a pedagogička Anna Romanovská. Každá prichádza s inou zmyslovou rekvizitou, ktorú ponúka deťom na preskúmanie. Posadia sa medzi divákov a vysvetlia im (predovšetkým však rodičom) jednoduché pravidlá: všetci sa môžu voľne pohybovať po javisku, čokoľvek chytať a robiť si s tým, takpovediac, čo chcú. (Uff, odľahlo všetkým rodičom, ktorí už vedia, že udržať počas predstavenia batoľatá v hľadisku je nadľudská úloha). Performerky ešte požiadajú divákov o mlčanie počas celého predstavenia. S ohľadom na vek divákov – a na zámer inscenácie oprostiť sa od racionálnych vnemov – sa jedná o celkom pochopiteľnú požiadavku.

V hlavnej úlohe sa teda predstavia samotní diváci, obzvlášť deti, ktoré sa v priestore zdieľanom s performerkami pohybujú omnoho spontánnejšie než dospelí. Performerky ich počínanie na javisku nijak nekoordinujú ani do neho nezasahujú, ale reagujú na nich a svojou interakciou deti vťahujú do procesu tvorby. Pritom však maximálne rešpektujú prirodzené správanie batoliat: niektoré len sledujú dianie na javisku, iné sa osmelia a preskúmajú všetko, čo im príde pod ruku. Performerky sú pripravené na všetky temperamenty a vítajú ich pestrosť a spontaneitu ako základný predpoklad dynamiky tohto typu spoločného divadelného zážitku. Svojím pohybom na javisku iniciujú nonverbálnu komunikáciu medzi všetkými zúčastnenými. Predstavenie tak maximálne ťaží zo samotnej esencie divadla a divadelnosti – zdieľania tu a teraz.

Tým, že je priestor zdieľaný performerkami, detskými i dospelými divákmi, sa zároveň prirodzene narušuje hierarchia klasickej divadelnej produkcie, ktorá často vytvára zbytočné bariéry a zväzuje divákov konvenciami. Všetci sme tak maximálne pohltení priestorom a atmosférou, ktorú spoločne vytvárame. 

A čo teda účastníci predstavenia na javisku nájdu a čo môžu preskúmať? Rozhodne toho nie je málo. Scénografia i všetky rekvizity sú ladené v štýle exotickej dovolenky. Nájdeme tu plážové ležadlá, bubny, závesné látkové kreslo, mušle, bublinky, lopty, plyšové repliky palmových listov a mnohé ďalšie, abstraktné i konkrétne prvky. Okrem toho sa deti na javisku môžu hrať s modelínou, rôznymi korálkami, hrkálkami, motúzikmi, retiazkami. Všetko môžu skúmať hmatom, zrakom, ale aj počúvať zvuky, ktoré jednotlivé predmety pri manipulácii vydávajú.

Zo stropu visia dlhé kusy svetlej ľahkej látky, ktorá pripomína nebesá záhradnej postele a dodáva priestoru vzdušnosť i intimitu, nakoľko v nich deti môžu nájsť akýsi tajný úkryt. Na horizonte nechýba svetelný kužeľ, ktorý evokuje romantický západ slnka, s obrysmi tieňov bielizne zavesenej na šnúre. Farebná paleta jednotlivých prvkov scénografie sa pohybuje od bielej po jemné pastelové odtiene teplých farieb. Priestor jednoducho dýcha uvoľnenou, pomalou a rešpektujúcou atmosférou, ktorá sama osebe hladí dušu.

Dianie (i nedianie) na javisku sprevádza Anna Romanovská hrou na violu. Nejde však o obyčajné hudobné podfarbenie, ale o zvuky, tóny a melódie, ktoré sofistikovane doplňujú spontánne chovanie detí. Hra na violu tak reflektuje dynamiku i poetiku detského počínania, podľa toho, aká nálada akurát na javisku panuje.   

Jediné, s čím predstavenie nepracuje, je slovo. A keďže ide o zmyslovú inscenáciu, autorky samozrejme nezabudli ani na najstarší zo zmyslov – čuch. Už vo vstupnej chodbe do divadelnej sály na divákov zavanie podmanivá vôňa osviežujúcich citrusov, ktorá podčiarkuje pocit, že práve vstupujeme z unavenej a pochmúrnej decembrovej Prahy do exotického raja.

Atmosféra celkovo nabáda k uvoľneniu sa, spomaleniu a otvorenému a vnímavému prijímaniu všetkých zmyslových podnetov, ktoré rozhodne nemusia končiť racionálnymi úsudkami. Skrátka ponúka i nám, dospelým, možnosť zažiť ešte raz svet tak, ako sme ho zažívali ako malé deti – bez predsudkov, zmyslovo, tu a teraz, bez myšlienok na budúcnosť a minulosť, bez ukotvenia v časopriestore. Inscenácia nám optikou tých najmenších pripomína dôležitosť duševnej hygieny, odpočinku, skutočného prežívania radosti a spoločného bytia.

Po predstavení zo sály odchádzajú deti plné nových zmyslových podnetov, ktoré iste bohato zúročia pri ďalšom skúmaní života a sveta. A dospelí, ktorí si v duchu pripomínajú nástrahy racionálneho sveta a hlavne to, že nejde len o floskuly a prázdne frázy. Že sa naozaj musíme naučiť spomaliť, vypnúť a občas len byť. Tu a teraz, a pokiaľ ste rodičia, tak ideálne so svojimi deťmi, ktoré sú zrkadlom nielen nás samotných, ale predovšetkým toho, čím by sme mohli byť.

PS: A čo vlastne znamená Neényi – názov predstavenia? Ako autorka recenzie som sprvu cítila povinnosť to zistiť, ale keďže rozprávať bolo zakázané, veľmi rada som túto myšlienku vypustila z hlavy. Hádam mi čitatelia odpustia.

Odborná redakcia: Katarína K. Cvečková
Jazyková redakcia: Anna Zajacová