Je priam neuveriteľné, s akou citlivosťou dokázal švédsky filmár Ingmar Bergman nahliadnuť do zákutí ženskej duše. Rovnako mi vŕta v hlave, prečo je to práve muž-režisér, ktorý do Loftu divadla Aréna prináša možnosť nazrieť do najtemnejších sfér ženskej mysle. Odhaľuje blúdenie vlastnou psyché, zhubné vzťahy, v ktorých každý očakáva od toho druhého príliš veľa. V neposlednom rade ponúka možnosť pochopiť priam medeovskú túžbu zabiť dieťa, nie však ako akt pomsty, ale ako prekonanie neznesiteľnej ťažkosti bytia či vymanenie sa z predpísaných spoločenských rolí herečky, manželky, milenky, matky.
Tomáš Procházka už počas štúdia na VŠMU inscenoval Strindbergovu Slečnu Júliu, ktorá bola jednou z jeho prvých štúdií polarizovanej ženskosti. V spolupráci s dramaturgičkou Sašou Sarvašovou vytvorili intímny a bolestný koncept monodrámy, ktorá ukazuje i tie menej lichotivé stránky „nežnejšej“ polovičky ľudstva: áno, aj ženy dokážu byť bezcitné, sebecké, vlčie.
Ústrednou dvojicou filmového spracovania Persony sú slávna herečka Elisabeth Voglerová (Liv Ullmann) a jej ošetrovateľka Alma (Bibi Andersson). Elisabeth už nenachádza pravdu v hraní divadelných rolí, desia ju lži, pretvárka a faloš. Hoci všetko napovedá tomu, že je zdravá, zaťato odmieta komunikovať s okolitým svetom a utieka sa do pohodlia mlčania. Jej náhle stíchnutie je vedomým rozhodnutím, je to apatické znehybnenie a ústup od života. Elisabeth mučí prázdnota a nezmyselnosť bytia, neschopnosť povzniesť sa nad viny a hriechy celého ľudstva, rovnako ako i tie privátne. Ubíja ju násilie vo svete, ako i to, ktorého sa dopustila sama na vlastnom nechcenom synovi. Kým vo filme sa mihne záber mnícha, ktorý sa na protest proti vojne vo Vietname upáli, a objaví sa i fotka malého chlapca v koncentračnom tábore v Poľsku (tieto udalosti sú zrejme jednou z príčin Elisabethinej traumy), Tomáš Procházka do svojej koncepcie spoločensko-politické narážky nezahrnul. Hrôza vyviera skôr z osobných tém, ktoré zožierajú vnútro oboch „hrdiniek“.
Rozdiel medzi Procházkovou inscenáciou a príbehom Persony na filmovom plátne spočíva najmä vo fyzickej neprítomnosti druhej postavy. Keď v Bergmanovom filme Elisabeth odmieta odpovedať, vidíme jej tvár i emócie, cítime napätie a agresivitu ukrytú pod povrchom, ktorá prepukne v skutočné násilie. Naopak, absencia hereckej partnerky a z nej vyplývajúca schizofrenická pozícia núti Petru Vajdovú myslieť i cítiť raz ako Elisabeth, inokedy ako Alma. S bytostnou zainteresovanosťou sa ponára do rozorvanej duše raz jednej, raz druhej ženy. Režisér akoby posilňoval introspektívnu líniu ich vnútorného hlasu.
Dve stránky jednej duše
Výseky ich duševných pochodov a zábleskov života Elisabeth a Almy bežia paralelne vedľa seba, dopĺňajú a prelínajú sa, až je niekedy zložité nájsť jednoznačnú odpoveď na to, či zobrazovaný psychický stav je obrazom jednej alebo druhej. Elisabeth a Alma by mohli byť i dve stránky jednej osoby, dve polovice duše, ktoré sa striedavo derú na povrch. Alma využíva ponúknutý priestor, ktorý zapĺňa spoveďou z vlastných nesplnených snov a túžob. Keď sa jedna uchýli do úzadia, druhá sa dostáva do svetla reflektorov a jej príbeh je konečne vypočutý. Postupne však Alma začne až príliš nezdravo obdivovať herečkinu masku, lipne na jej silnej aure a rozporuplnej predstave dokonalosti a skazenosti zároveň. Najprv si želá sa do nej prevteliť, neskôr však zisťuje, čo všetko sa pod vonkajšou pozlátkou ukrýva a jej city prechádzajú až k opovrhnutiu. Chce sa jej striasť, odvrhnúť ju a vzbúriť sa. Nie, Alma už nechce byť ako Elisabeth. Túži sa vzoprieť osudu, chce bojovať. Nielen proti Elisabeth, ale chce zahnať aj svojich vlastných démonov. Vajdová v tej chvíli rozbíja sklenený pohár, črepiny nebezpečne zviera v ruke a prikladá si ich na žily. Balansujúc na hrane smrti koketuje s ohrozením vlastného života.
Dvojjedinosť Elisabeth a Almy sa odzrkadľuje aj v kostýmoch Zuzany Hudákovej. Vajdová ako Alma má na sebe voľné nohavice a tričko v svetlých odtieňoch, dievčenská sponka vo vlasoch jej dodáva väčšiu nehu a zdanlivú nevinnosť. Poetická scéna, keď sa jemne a potichučky schúli na tvrdých belasých kameňoch pri fľaši vína, evokuje prostredie tesne na kraji útesu rovno nad otvoreným morom z Bergmanovho filmu. Ako každá žena, i Alma ukrýva tajomstvo – bláznivý telesný pôžitok s neznámym cudzincom – dobrodružstvo, ktoré spôsobilo nechcené tehotenstvo, následný potrat a výčitky. Rozhodnutia, ktoré sa nedajú vziať späť, sú čiernou stopou pamäte. Sily, ktoré Almu tak prudko ťahajú k Elisabeth, sú možno zárodkom toho, čo obe ženy spája: kde začína a končí nespútaná slasť, zábava a voľnosť a kedy prichádza na rad všednosť, zodpovednosť a utrpenie?
Extravagantná Elisabeth je odetá v luxusnom negližé. Jej bosé nohy ale vypovedajú o jej zraniteľnosti. V úvodnej scéne chodí hore-dolu s nemým, strateným výrazom, akoby jej všetko vôkol bolo cudzie a stratilo svoj význam. Ako duchom nepríčetná s pootvorenými ústami obsedantnými, repetitívnymi pohybmi premiestňuje líčidlá (rúž, zrkadlo, hrebeň, lak na vlasy) – svoje ženské zbrane – z miesta na miesto. Maľuje sa, až kým nedosiahne dokonalosť, no časom sa z nej stáva len kreatúra topiaca sa vo vlastných slzách, ktorá si svoju masku následne nepokojne a zúrivo zmýva z tváre. V jungovskej terminológii predstavuje persona archetyp kolektívneho nevedomia, akýsi most medzi naším bytostným Ja a svetom. Elisabeth už ale nechce nosiť svoju verejnú masku, nechce byť personou. Chce byť sama sebou, existovať len sama pre seba. Vajdová načrtáva Elisabethinu cestu k sebaoslobodeniu. Tá však vedie cez úplné sebazničenie a ohlušujúcu bolesť.
Záverečný monológ je priznaním otupenej, malátnej a pomätenej Elisabeth, ktorá nedokáže milovať vlastné dieťa, ale namiesto toho si želá jeho smrť. Krásna, ale zúfalá v čiernom čipkovanom overale potichu prisahá, že napriek vynaloženej snahe je jej úsilie zbytočné. Z jej pier plynú naturalisticky hrozivé a kruté slová plné násilia. Nedostatok materinského citu je výčitka, pôrod je trest a dieťa – kliatba. Nemôže uniesť lásku vlastného plodu a tak na rad prichádzajú pudy ničenia a smrti. To sú čierni diabli, ktorí mátajú dušu ženy a vyvracajú rolu matky, ktorá nemusí byť taká samozrejmá, ako by sa mohlo zdať. Hlas, ktorý opakovane šepká: „Videli ste ju? Ako pochudla. Je to zvláštna osoba, nikomu sa nezdraví. Myslíte si, že je nešťastná? Kto to je? Uštvala sa, nevníma, nie je…“ – pripravuje ortieľ, až osudovú kliatbu a spolu s úvodným dramatickým tikaním hodín a premietanými projekciami (Marek Moučka) podporuje neznesiteľne ťaživú atmosféru. Samota, šialenstvo, choroba, krutosť, úzkosť, sklamanie a nesplnené túžby sa plazivo zakrádajú k obom ženám a ničia im život.