Nový vietor v Prešove

K spolupráci prizvala Zakuťanská umeleckú dvojicu Jozef Vlk (hudba a réžia) – Stanislava Vlčeková (choreografia). S tvorcami z Debris Company sa režisérka už v roku 2020 podieľala na tvorbe inscenácie Brave new life / Krásný nový život, ktorá vznikla v koprodukcii nezávislého kultúrneho centra Cooltour z Ostravy a Tabačky Kulturfabrik. V rámci projektu Medziscéna bola inscenácia dokonca uvedená aj na Malej scéne Štátneho divadla Košice.

Text Tí druhí je hyperbolizovaným metaforickým komentárom k súčasnej polarizovanej a (pandemickou) hystériou poznačenej spoločnosti, ktorá už dávno prestala rozlišovať hranice medzi virtuálnym a reálnym, medzi pravdou a dojmom, medzi faktom a falošne pokrútenou informáciou, medzi láskou a manipuláciou. Autorka so zmyslom pre absurdné zveličenie a iróniu formuluje výpoveď o svete, z ktorého DNA mizne schopnosť uvažovať triezvo a kriticky, milovať či byť človekom. Otvára množstvo tém, ktorými definuje zdeformované hodnoty a regresy ľudstva – radí medzi ne novodobé otroctvo práce, nátlak na výkon a produktivitu, manipuláciu mocou a informáciami, šírenie bludov a hoaxov, posadnutie a pohltenie mediálnym a virtuálnym svetom, stratu identity (duše) človeka, prirodzenej lásky a schopnosti komunikovať, žiť reálny život.

Nepriame i priame odkazy na jednotlivé témy vzájomne vrství a vytvára tak nové, originálne, ironicky vyznievajúce až absurdné kontexty. Napríklad – počas menštruácie budeš nosiť na ruke červenú pásku a v tvojom „milovanom“ korporáte ti dovolia ísť na záchod o jedenkrát viac ako zvyčajne. Aby sme unikli svetovej pandémii – kontaminácii špinou a potom, nesmieme sa spotiť. Najlepšie je preto menej sa hýbať, nič nerobiť alebo radšej všetko robiť na mobile a počítači. Zakuťanská zároveň hovorí o svete napĺňajúcom sa strachom a úzkosťou z klimatickej krízy, všadeprítomného násilia, vojen, o svete striktne rozdelenom na „my“ a „oni“, v ktorom ale človek neprestáva hľadať podstatu svojho bytia a v hĺbke jeho duše stále tlie túžba po zjednotení a poznaní prirodzenej ľudskej lásky.

Jozef Vlk v spolupráci s choreografkou Stanislavou Vlčekovou montážnym spôsobom komponujú obrazy, ktoré autorka textu stavia na rozhovoroch medzi postavou muža (Kamil Mikulčík) a ženy (Lenka Barilíková). Tie komentujú a dopĺňajú hlasy (hlas ženy, muža, moderátorky, suseda, lekárky a pod.), ktoré režisér necháva prehovárať k divákom v podobe audionahrávok nahovorených samotnými hercami, meniacimi tón i výraz svojho hlasu. Dialógy sú prerušované piesňami muža alebo ženy a jednotlivé repliky na seba len málo nadväzujú. Reagujúc na informačný balast, ktorým sa dennodenne živíme a v ktorého významoch sa strácame, prehovory postáv sú usporiadané nelogicky, ako tok vzájomne nesúvisiacich formulácií. V hudbe, ktorou režisér prelína jednotlivé obrazy, necháva aj odtlačok svojej poetiky. Elektronické beaty sa tu prepájajú s rôznymi šumami a ruchmi, napríklad zvukom pripomínajúcim pristávajúci vrtuľník.

Úvodné pozvanie tvorcov, aby diváci vstúpili do hry, do akéhosi virtuálneho sveta, je prológom k priam mytologickému príbehu. Na počiatku bolo „jedno“: „Androgýn – dve polovice jedného celku, tretie pohlavie rozdelené bohom Zeusom pre svoju mohutnosť, silu, odvahu protirečiť Bohom, márne hľadajúce svoju druhú polovicu, jednotu.“ Lenka Barilíková a Kamil Mikulčík, obaja symbolicky oblečení v čiernych nohaviciach a bielych košeliach ako dva princípy celistvosti – jin a jang, sa k sebe najprv kŕčovito tisnú hruďou na hruď a potom sa pomaly, natriasajúc telami, od seba fyzicky vzďaľujú a odpájajú, až kým sa úplne neoddelia a nepostavia na dve rôzne strany, každý k svojmu mikrofónu. V obraze, v ktorom Lenka Barilíková prezentuje mužovi „ideálnu“ prácu v korporátnej spoločnosti, ostáva stále v kŕčovitej polohe a prsty na rukách skladá, akoby jej ostali zaseknuté od neustáleho klikania na počítačovej myške. On sa v reakciách na jej nezastaviteľný motivačný „speech“ o význame práce v korporáte zmôže len na neurčité habkanie. V duchu nadhľadu a hereckej a pohybovej štylizácie Lenka Barilíková s mimikou tváre pracuje tak, aby pôsobila čo najmenej prirodzene. Herečka vie nahodiť dokonale šialený pohľad, falošný strojený úsmev či hlasno sa pomätene zasmiať, keď muž na jej inštrukcie k práci odpovedá, že je básnik.

Jozef Vlk podstatnú časť javiskovej akcie situuje do vane napustenej vodou, umiestnenej v strede scény (Ján Ptačin), ktorá sa v žiare svetla stáva jej dominantou a zároveň jediným scénografickým objektom v minimalisticky uchopenom priestore. Režisér tu vychádza z motívu, ktorý Zakuťanská vo svojom texte rozvíja ako paralelu k pandémii. V jej rozprávaní sa totiž svetom šíri kontaminácia špinou, keď sa ľudia kúpu nahí. Hygienické nariadenia preto kážu kúpať sa len v oblečení a s čiapkou na hlave. Jozef Vlk tento absurdný moment na scéne zdoslovňuje; žena lúskaním prstov hypnotizuje muža, ktorý si oblečený a s kúpacou čiapkou natiahnutou cez celú tvár líha do vane. Žena, spokojne sa usmievajúc, že muž vykonáva jej rozkazy, sa k nemu neskôr sama, tiež oblečená, pridáva. Obaja sa spoločne „utápajú“ vo vlastnej „špine“, ponárajú si hlavy a opíjajú sa ako dvaja zúfalci plávajúci vo svete plnom lží, nenávisti a nepochopenia. Keď k nim hlas prehovára o bájnej existencii tretieho pohlavia androgýna, ktorý mal „štyri ruky, štyri nohy a dve tváre na okrúhlom krku“, herci ležiaci vo vani ako akvabely dvíhajú nohy do výšky a spájajú ich sebe, prepletajú si prsty na rukách, akoby mali znova splynúť do jedného celku. Keď vyjdú z vane a diváka pri pohľade na kvapky stekajúce z ich mokrých tiel a odevov priam striasa od zimy, napájajú sa na „energetické vlákno“ (laserové lúče ťahajúce sa z hľadiska smerom k nim), ktoré sa má stať cestou k nájdeniu ich stratenej duchovnej polovičky. Vlniac sa ako dvaja tanečníci na diskotéke skúšajú nadviazať rozhovor, aby opätovne našli jednotu v láske.

Keď sa Michaela Zakuťanská rozhodla nechať Jozefa Vlka a Stanislavu Vlčekovú inscenovať jej text, dobre urobila. S touto spoluprácou zavial do Prešova čerstvý vietor, závan poetiky, v ktorej sa irónia slova napĺňa v štylizovanom inscenačnom výraze. Ten vystihuje absurditu ľudského bytia zmietajúceho sa medzi totálnou skepsou a priam romantickou nádejou. Žiaľ, umelecky podnetný čin tu naráža na pragmatický či skôr existenčný problém; tvorcovia nemajú zatiaľ peniaze na reprízy. Ostáva nám veriť, že s vyhliadkou blížiaceho sa nového roka sa im podarí financie získať a reprízy diela Tí druhí prekročia aj hranice mesta Prešov. Pretože túto inscenáciu by jednoznačne mali vidieť aj „tí druhí“.

Odborné korektúry: Martina Mašlárová
Jazykové korektúry: Zuzana A. Ferusová