Mystifikácia osobnej (bez)významnosti

Ústredným motívom inscenácie vytvorenej na motívy rovnomennej poviedky Zdenka Svěráka z roku 1969 je dnes mimoriadne aktuálne motto: „Fake it till you make it.“ Úbohý posol hydrometeorologického ústavu Akadémie vied Ján Rúsek upadá do profesijnej a napokon aj existenciálnej krízy spôsobenej zbytočnosťou svojho povolania. Náplňou jeho práce je totiž osobné doručovanie zapečatených obálok s predpoveďami počasia na daný deň rôznym subjektom. A to v dobe internetu a extrémne rýchlej informovanosti, čo len zväčšuje pocit jeho absurdnosti. Rúsek spočiatku vníma svoju prácu a jej dôležitosť veľmi vážne a pristupuje k nej dôsledne, neskôr sa jeho optimizmus vytráca a sebaistota upadá. Aby pocit bezvýznamnosti prekryl a dodal si trochu sebavedomia a opodstatnenia vlastnej existencie, rozhodne sa predstierať, že je niekým iným ako v skutočnosti. A nie hocikým, ale na slovo vzatým odborníkom, respektíve odborníkmi z rôznych oblastí (mykológ, futbalový pamätník a zároveň ocenený básnik či známy šéfkuchár), v ktorých ale nemá ani základný prehľad. Vďaka rozhlasovému médiu, kde je hlavným rozpoznávacím znakom hlas a nie tvár, sa chopí šance. Staviac na mimikri či svoju rétorickú podkutosť, hoci tá v skutočnosti nie je jeho prednosťou, sa mu jeho plán podarí zrealizovať dokonca viackrát. Je to preňho príležitosť úniku, priestor na vypočutie a nájdenie aspoň dočasného zmyslu v nezmyselnosti.

Tvorcovia Feldbauer a Králik Svěrákovu poviedku trochu upravili – vybrali si dynamické a absurdne komické pasáže, detaily prispôsobili slovenským reáliám a obohatili o spoločensky známe vtipné narážky. Najväčším rozdielom je, že v predlohe Jan Rousek svoje zážitky rozpovedá zubárovi, no v inscenácii sú poslucháčmi diváci, ktorých tak oveľa viac vťahuje, až zakomponováva do deja. A to najmä v scénach, keď ich osloví, aby mu zahrali postavy redaktorov v rozhlase. Druhým významným rozdielom je vek hlavnej postavy. V predlohe je to dôchodca, v inscenácii muž v strednom veku, čím sa jeho pracovná aj osobná kríza ešte viac prehlbujú a stávajú sa opodstatnenejšími a hmatateľnejšími. Inscenácia venuje, najmä v úvode a závere, väčší priestor samotnému Rúskovi, jeho prežívaniu a monodramatickej akcii.

Aj napriek istému autorskému zásahu sa tvorcom podarilo nielen zachovať nadhľad a láskavý i trefný humor svěrákovskej poetiky, ale ich aj podporiť a zintenzívniť, a to najmä prostredníctvom špecifického autorského slovného humoru, asociácií, homoným, ako aj interných fórov, čím text získava punc ich osobnej i komickej výpovede.

Dramaturgicky je inscenácia vybudovaná dynamicky, každý ďalší obraz prevyšuje ten predošlý v jeho absurdnej povahe aj napätí. Keď si myslíme, že sa už ďalej ísť nedá, tvorcovia nás presvedčia o opaku. Vypointovane komentujú aktuálne problémy pracovnej pretvárky, amaterizmu, neschopnosti overovania faktov či konfrontácie s pravdou, ktoré sú tým horšie, čím vyššie v spoločenskej hierarchii sa pozrieme. Nechýbajú ani odkazy na nefungujúci byrokratický systém so zastaranými legislatívami v kontraste k upadajúcemu psychickému zdraviu, ako aj vyviňovanie sa pohlavárov a hádzanie viny na „neznámeho maniaka“ v prípade ich odbornej nedostatočnosti – veľmi trefný obraz žitej slovenskej reality. Zároveň je to ukážka aktuálnosti textu spred viac ako päťdesiatich rokov.

Výtvarne ide o čistý, minimalistický tvar s naznačením dvoch prostredí – akéhosi vestibulu s dvomi kreslami a rozhlasového štúdia s mikrofónmi. Rozhlasové médium tvorcovia sprítomňujú primárne cez tému a okolnosti, formálne ho dopĺňa niekoľko nahrávok rozhlasových relácií.

Herecký výkon Šimona Petra Králika je presvedčivý a kohézny, aj keď ide o jeho prvú monodrámu. Bez problémov sa popasoval s požiadavkami kladenými na improvizačné schopnosti a kontakt s divákom, s nepretržitým prúdom textu, strihmi medzi epizódnymi postavičkami, ako aj s koncentráciou pri slovnom aj situačnom humore. Odhaľovanie Rúskovho charakteru a „kataklizmy“ v rozhlase prerastá až do osobnej spovede so stupňujúcou sa Králikovou expresivitou v mimike i gestách. Aj keď sú sprostredkované postoje veľmi trefné a vtipné, dokážeme mať s Rúskom aj súcit. Hoci ho vyvoláva už samotná predloha, veľkú zásluhu má na tom práve Králik, vďaka ktorému sledujeme príbeh jedného nešťastného, ale komicky prevráteného Jozefa Maka. Jeho profesijná a osobná kríza má navyše oveľa väčší spoločenský presah a vypovedá o absurdnej podstate našej doby, ako aj o rozhodnutiach verejných činiteľov a úradníkov. Králikov prístup k postave je vecný, priamy, na komický výraz príliš netlačí, čím rýchle pointy vychádzajú o to lepšie. Jeho vykreslenie Rúska je veľmi autentické, šarmantné a divácky atraktívne, a to na širokej emocionálnej škále. Vďaka tomu divákov už od začiatku vťahuje do diania, respektíve do svojho prežívania, ako aj do nutkavej potreby odovzdať mu svoj príbeh.

Inteligentnosť humoru ústrednej tvorivej dvojice a prirodzenosť v hereckom (aj rozprávačskom) prejave, postupne hyperbolizovanom ad absurdum, majú pri zvolenej téme svoje významné miesto a sú okrem toho aj divácky veľmi vďačné a ocenené.

Potiahnutie konceptu „fake it till you make it“ sa pretavilo aj do posledného detailu, vrátane letáčiku k inscenácii. Môžete sa v ňom dozvedieť, ako ju „hodnotia napríklad Zuzana Čaputová či Jozef Vajda“. Otázka, čo je už príliš a čo ešte v rámci každodennej absurdnosti zvládneme, rezonuje ešte dlho po predstavení. Inscenácia totiž nie je len povrchovo či absurdne komická, ale aj trefne aktuálna.

Odborné korektúry: Lenka Dzadíková
Jazykové korektúry: Zuzana A. Ferusová