Dária Fojtíková FehérováV Trnave žiješ pätnásť rokov. Venuješ sa kultúre odkedy si sem prišiel?
Od chvíle, čo som prišiel do Trnavy, som chcel robiť živú kultúru. Bolo to prirodzeným vyústením predošlých aktivít. V tom čase, v roku 2006, tu nebolo veľa podujatí pre mladých ľudí, tak sme sa toho postupne chopili.
Sídlite vo veľkorysých priestoroch, máte dve sály, miestnosť na administratívu aj rezidenčný pobyt. Ako ste sa dostali k takýmto priestorom v centre mesta?
O kultúrnom centre sme spočiatku ani nesnívali. V roku 2009 sme založili občianske združenie Publikum.sk, pod ktorým sme robili rôzne kultúrne podujatia. V roku 2013 nám bolo jasné, že potrebujeme vlastný priestor. Dovtedy sme naše podujatia a programy robili v iných priestoroch a bolo veľmi ťažké na to zohnať financie. Druhá motivácia bola tá, že sme toho chceli robiť viac a systematickejšie, čo tiež bez vlastného priestoru veľmi nejde. V rovnakom roku svoje zámery v meste ohlásila rodina Trnkovcov (Miroslav Trnka, spoluzakladateľ firmy ESET – pozn. DFF), ktorá už predtým kúpila dom na námestí, v ktorom sídli kaviareň Talhmeiner. Kupovali práve ďalšie budovy a vedeli sme, že majú záujem podporiť aj aktívnych ľudí v meste. Tak sme sa stretli a našli sme spoločnú reč. Potom sme niekoľko rokov čakali na rekonštrukciu budovy. Výhodou je, že náš dnešný priestor bol rekonštruovaný tak, aby vyhovoval potrebám kultúrneho centra. Je to národná kultúrna pamiatka, boli tu teda určité obmedzenia, ale mohli sme sa k tomu priebežne vyjadriť. Bola veľká výhoda byť v tomto procese od začiatku.
Ako vznikol názov Malý Berlín?
Kto je z Trnavy, vie, že toto mesto má prezývku Malý Rím, keďže bolo v minulosti dlhodobo sídlom rímskokatolíckej cirkvi a dodnes tu má cirkev silné zastúpenie. Pre nás je Malý Berlín hra s reputáciou miesta, lepšie povedané naša predstava toho, čím by v budúcnosti mesto mohlo byť – mestom kultúry a kreatívneho priemyslu, keďže práve Berlín je minimálne od druhej svetovej vojny centrom nezávislej kultúry pre kontinentálnu Európu. Je to hra s predstavami o meste.
Kto tvorí tím kultúrneho centra?
V centre sme ôsmi, plus externí spolupracovníci, či stážisti. Celkovú dramaturgiu programu mám na starosti ja. Veľká časť tímu sú produkční. Tým sa asi odlišujeme od iných kultúrnych centier, kde majú viac dramaturgov. Naši produkční majú na starosti nejakú časť programu, a čím dlhšie ju robia, tým o danom druhu umenia vedia viac, takže sú do istej miery dramaturgami, ale primárne je ich pracovná náplň produkcia.
Spolupracujete nejako s Divadlom Jána Palárika?
Máme podpísané memorandum o spolupráci. Najmä sme však s vedením divadla generačne spriaznení, takže si rozumieme. Časť spolupráce prebieha neverejne. Radíme a pomáhame si, niekedy aj priestorovo. Spoločne tvoríme aj projekt Tanečný plán pre Trnavu, ktorý má za úlohu rozvíjať priestor pre súčasný tanec. Konkrétne aktivity sa nám však pre pandémiu ešte nepodarilo zrealizovať. Podujatia, ktoré mali byť na jar, konečne prebehnú počas jesene. Máme pripravených veľa vecí, na ďalších pracujeme, ale nemôžeme ešte hovoriť o výstupoch.
Ste finančne sebestační?
To je pri kultúrnych centrách častá otázka – v čom je tá nezávislosť, keď potrebujeme dotácie. Snažíme sa o to, aby sme boli ekonomicky nezávislí v tom zmysle, že máme viac zdrojov financovania. Náš cieľ je, aby strata jedného zdroja organizáciu nepoložila. V tom vidím nezávislosť. Nebyť covidu, už to asi dosiahneme. Koronakríza mala na nás veľmi negatívne ekonomické dopady, aj keď sme to ustáli.
A ako ste finančne prežili posledný rok a pol?
Našťastie sme boli pred pandémiou finančne vo veľmi dobrej kondícii. Mali sme rezervy, vedeli sme tak urobiť úsporné opatrenia, ktoré sa ale nedotkli ľudí v centre, nemuseli sme nikoho prepúšťať. Podržali nás aj partneri. Máme však okresané vlastné príjmy zo vstupeniek a prenájmov sál, ktoré nám dovtedy vynikajúco rástli. Pandémia nás vrátila o dva roky späť. Prišli sme tak o zdroje, ktoré by sme použili na ďalší rozvoj. Pokles príjmov oproti roku 2019 nebol taký radikálny, aby sme mali nárok na podporu z Ministerstva kultúry SR. Vnímam to však pozitívne – potvrdilo nám to, že máme veci dobre nastavené a dúfam, že to pôjde takto aj po kríze.
Robili ste nejaké online podujatia, ktoré boli platené?
Platené nie. Mnohí to skúšali, niekde to aj fungovalo, ale my sme si povedali, že nevieme dať ľuďom pri online prenose kvalitatívne rovnaký zážitok a nechali sme to bezplatné. Hlavne sme chceli udržať kontakt s návštevníkmi.
Čo je tvoja priorita v programe? Uprednostňuješ nejaký druh umenia?
Živú kultúru robíme už dlho, osobné ambície či chute sme si, myslím, už naplnili. Chceme priniesť kvalitu, hoci je náš program v niečom mainstreamovejší než inde. Naším cieľom je mať divákov a pritiahnuť ich ku kvalitnému programu. Napríklad v divadle sa venujeme primárne činohre. Niežeby sme nešli do alternatívnejších či experimentálnejších foriem, ale primárne sa venujeme pomerne klasickej činohre, i keď z oblasti nezávislej kultúry.
Ako vyberáte divadelný program? Má ohlas napriek tomu, že sídlite blízko divadla?
DJP je repertoárové divadlo, my prinášame program, ktorý sa neopakuje. V každom období spolupracujeme s určitým okruhom divadiel, ktoré sa snažíme do mesta priniesť viackrát a divákom tak predstaviť viacero ich inscenácií. Mám pocit, že je to cesta, ako im vybudovať v Trnave publikum, ktoré bude ich predstavenia rado navštevovať.
Ako ich vyhľadávate?
Je pre mňa ťažké zavolať divadlá, ktoré som nevidel, takže sa snažím navštíviť ich predstavenia, alebo mám voči nim z nejakého dôvodu dôveru. To, čo osobne hľadám v inscenáciách, je dobré rozprávačstvo. Snažíme sa pracovať aj s lokálnymi súbormi, či pravidelne uvádzať predstavenia pre deti. Priestor venujeme napríklad aj súčasnému tancu, ale experimentálnejšie inscenácie neuvádzame často. Pravidelne spolupracujeme s divadlami z východného Slovenska. Mám rád napríklad inscenácie Divadla Na Peróne, či mnohé veci od Divadla Kontra.
Nájdu tu niečo napríklad aj seniori?
Malý Berlín je jediné nezávislé kultúrne centrum v meste a v celom regióne, preto sa snažíme tvoriť program pre všetky vekové kategórie, aj keď nie úplne rovnocenne. Sme široko rozkročení. Pred koronou sme robili program špeciálne pre seniorov a snažili sme sa im ho komunikovať tak, aby sa to k nim dostalo – väčšina z nich asi nie je na Facebooku. Počas covidového obdobia sa nesnažíme robiť aktivity vyslovene pre seniorov, vnímame ich ako rizikovú skupinu, i keď veľká časť z nich už je zaočkovaná, takže to bude postupne ľahšie. Rovnako sme pribrzdili aj plány o rozširovaní programu pre deti – tiež je to v tejto dobe citlivejšie. Dúfam, že od budúceho roka opäť pôjdeme naplno aj týmto smerom.
Realizujete medzinárodné spolupráce?
Sme členom Trans Europe Halles, čo je paneurópska sieť nezávislých kultúrnych centier, a spolupracujeme s viacerými jej členmi. S partnermi z Ukrajiny sme navyše rozbehli v rámci nej podsieť s názvom EastHub, ktorá združuje nezávislé centrá a podobné organizácie v strednej a východnej Európe. Aj také, ktoré ešte nie sú v Trans Europe Halles.
V čom je pre trnavské centrum takáto spolupráca obohacujúca?
Mňa osobne láka robiť vonku, exportovať slovenské umenie do zahraničia. Je to tiež priestor naučiť sa niečo od skúsenejších ľudí. Mnohé centrá v západnej či severnej Európe fungujú viac ako päťdesiat rokov, takže majú veľa skúseností, ktoré sme my ešte nemali možnosť získať. Existuje aj obojstranná vôľa robiť spoločné projekty, získať financovanie z európskych zdrojov ako sú Kreatívna Európa a Erasmus+. Bez zahraničných partnerov to v tomto smere nejde.
V Malom Berlíne ponúkate miesto aj stážistom a dobrovoľníkom. Je o to záujem?
Je, najmä od dievčat či mladých žien. V stážach sa zameriavame na študentov odborov, ktoré majú niečo spoločné s našou prácou, ako napríklad kunsthistória, výtvarná pedagogika, či odbory okolo marketingu a masmédií. Títo ľudia potom pracujú s konkrétnym členom tímu. Jedna kolegyňa tu bola rok a pol na stáži a teraz už s nami pracuje interne. Naše stáže nie sú platené, berieme to tak, že študenti sa k nám idú učiť a získavať skúsenosti. Môže to však vyústiť do platenej spolupráce.
Ako vidíš svoju budúcnosť v Malom Berlíne? Je to niečo, čo si vytvoril ty, dokážeš sa od neho odpútať?
Nepredstavujem si, že tu budem do konca života. Osobne si myslím, že všeobecne v akejkoľvek inštitúcii by nemal byť riaditeľ dlhšie ako desať rokov. Potom to škodí inštitúcii aj jemu samému, i keď nájdu sa, samozrejme, výnimky. Neviem, čo bude po Malom Berlíne. Budúci rok tu budem len piatu sezónu.
