Mediálna výchova na javisku

Inscenácia cieli predovšetkým na mladých divákov (aj ich rodičov) a už od samotného začiatku nastoľuje neformálny a otvorený spôsob komunikácie. Miloš Kusenda a Henrieta Virágová prichádzajú na javisko jednotne oblečení v rifliach, bielych tričkách a tmavomodrých sakách. Pripomínajú moderátorov zábavnej šou, prehovárajú k publiku jemne žoviálnym tónom a tanečne sa pritom pohybujú do rytmu hudby evokujúcej soundtrack počítačovej hry. Vyzývajú divákov, aby si vytiahli mobilné telefóny, prihlásili na sa sociálne siete a napísali svojim kamarátom, že sa práve nachádzajú v divadle.

Autor hry a režisér Ján Šimko opäť pracuje s princípmi dokumentárneho divadla a vychádza z rôznorodého materiálu. Inšpiruje sa televíznymi reportážami, konkrétnymi historickými i súčasnými tragickými udalosťami, faktami o algoritmoch sociálnych sietí, formách a dosahu súčasnej i minulej propagandy, komentármi z diskusií na sociálnych sieťach či archívnymi spismi a svedectvami. Text v snahe kompaktne poukázať na viaceré riziká sociálnych sietí (propaganda, šírenie hoaxov, dezinformácií a nenávisti, trolling, zneužívanie dát, manipulácia a radikalizácia) však ostáva predovšetkým v rovine vecného a stručného pomenovania týchto negatívnych fenoménov bez toho, aby daný problém hlbšie tematizoval. Šimko (v dramaturgickej spolupráci so Zuzanou Palenčíkovou) pracuje len so všeobecnými poučkami a z toho plynúcimi základnými otázkami, ktoré v javiskovej realizácii ilustruje prostredníctvom koláže živých hereckých výstupov, videodokrútok (kamera a strih Peter Kotrha) a videoartu (Boris Vitázek).

Zábavnejšie, s humorom uchopené obrazy (žena oznamuje dvom kamarátom, že sa rozišla s partnerom, pričom oni neodtrhnú pohľad od svojich mobilných telefónov a takmer vôbec ju nepočúvajú; babka preruší rozhovor o probléme neoverovania si zdrojov pôvodu informácie, ponúka buchty a potom vysloví hoax) sa prelínajú a dopĺňajú s tými vážnejšie ladenými. Režisér napríklad tému ľudáckej propagandy využíva ako historickú paralelu k dnešným internetovým formám tohto javu. Herci na javisku prezlečení do gardistických uniforiem rozprávajú o tom, čo všetko spáchali a čo sa dialo (v prvej osobe z pozície samotných členov Hlinkovej gardy) počas masového vraždenia Židov v Kremničke, Krupine a Nemeckej. Spomínajú dobový časopis Kocúr, vydávaný v období Slovenského štátu, ktorý prostredníctvom karikatúrnych vtipov podnecoval nenávisť voči Židom a na projekcii sa súbežne premietajú ukážky z tohto ľudáckeho periodika a tiež z rôznych archívnych spisov a dokumentov potvrdzujúcich svedectvá prezentované hercami.

Henrieta Virágová, Miloš Kusenda a Michal Rosík hrajú v slede obrazov viaceré postavy, v prejave pracujú s istou mierou nadhľadu, jemnej štylizácie a odstupu od danej roly. Vystupujú skôr ako prezentátori témy, ktorou diváka sprevádzajú. Túto úlohu potvrdzujú aj civilné kostýmy, s ktorými ich autorka Veronika Vartíková pri zmene postavy pracuje náznakovo (parochňa, okuliare, zástera a pod.). Diana Strauzsová zrecyklovala predovšetkým funkčný a pomerne minimalistický scénografický koncept z inscenácie Spleť a na javisko opäť šikmo stavia dve veľké projekčné plátna. Oproti sebe stoja aj dva podstavce s mikrofónmi (odkiaľ herci komentujú virtuálne animované postavy) a pracuje aj s do seba zapadajúcimi štvorcovými konštrukciami, ktoré sú využívané napríklad ako stôl a stolička.

Manipulácia v internetovom priestore je v inscenácii vykreslená pomerne hravo i vo významovo bohatšom kontexte. Vitázek vytvoril animované postavičky, ktoré prefíkane kujú zákerné plány a podsúvajú falošné a zavádzajúce informácie. Modrý kocúr (odkaz aj na ľudácky časopis Kocúr) s červenou šiltovkou s nadpisom „Make Slovakia great again“ je alúziou na manipulatívnu komunikačnú kampaň Donalda Trumpa, ktorej vizuálnym symbolom sa stala merchandisová červená baseballová čiapka s textom „Make America great again“. Ženská postava v štýle japonského anime je referenciou na spôsob komunikácie neonacistických skupín, ktoré často zneužívajú kresby z japonských máng a anime a vytrhávajú ich z pôvodného kontextu. Nálepka ruskej vlajky na saku tejto postavičky je zároveň symbolom proruskej propagandy a trollingu.

V snahe demonštrovať bezvýchodiskovosť situácie, v ktorej sa človek „zamotaný do pavučiny lží“ ocitá, inscenáciou sa vo fragmentoch vinie aj príbeh mladého zradikalizovaného muža (Miloš Kusenda), ktorého nenávisť prekročila hranice virtuálneho sveta. Animácie kocúra a anime postavy ho podpichovačne nabádajú, aby konečne konal. Režisér tu priamo odkazuje na vraždu na Zámockej ulici v Bratislave pred podnikom Tepláreň, v ktorom sa často stretávali queer ľudia a kde tínedžer Juraj K. zastrelil Juraja Vankuliča a Matúša Horvátha. Postava vraha sa nám odhaľuje postupne, i keď prostredníctvom dosť ľahko dešifrovateľných narážok. Keď vo videonahrávke zobrazujúcej rozhovor vnuka so starými rodičmi babka nadhodí, že tento mladý muž píše akýsi manifest, tušíme, kam tvorcovia mieria. Neskôr herec znázorňujúci písanie manifestu symbolicky sedí v strede javiska za stolom a počítačom. Divák súbežne sleduje video, v ktorom chlapec prosí mamu, aby sa s ním zahrala, zatiaľ čo ona ho pre zaneprázdnenosť odmieta a posiela hrať sa s telefónom. Tvorcovia tým v téme nástrah internetu otvárajú aj otázku nedostatku pozornosti, ktorú rodičia venujú deťom. Dospievajúci si môžu potrebu komunikácie nahrádzať nebezpečným spôsobom vo virtuálnom svete. V tomto kontexte priam alarmujúco vyznieva štatistika, ktorú počas diskusie po predstavení spomenula Zuzana Juráneková, psychologička z organizácie IPčko. Rodičia sa so svojimi potomkami rozprávajú v priemere len sedem minút denne, pričom konverzácia je zameraná na otázky výkonu (aké známky dostali v škole a pod.), nie na ich emočné prežívanie.

Šimko k inscenovaniu samotného aktu streľby pristúpil s režijným nadhľadom. V momente, keď sa Miloš Kusenda oblečený v čiernej mikine s kapucňou na hlave pripravuje na útok a zbraňou mieri na kolegov stvárňujúcich obete vraždy na Zámockej ulici (na videu bežia kamerové záznamy zachytávajúce útočníka oného večera), odľahčuje situáciu tým, že herec vystupuje zo svojej roly so slovami, že nechce byť tým, ktorý vraždí a vymieňa si svoju úlohu s Michalom Rosíkom. Zastrelení (Miloš Kusenda a Henrieta Virágová) sa potom zahaľujú do masiek spidermana a náznakovým gestom ako superhrdinovia doby „odlietajú“ z javiska, aby mohli medzi mladými šíriť posolstvá o vzájomnom rešpekte, láske a tolerancii. Moralizujúcimi odkazmi a tiež doslovnosťou vo výtvarnej i mediálnej rovine (v priestore sú po streľbe natiahnuté policajné pásky, na zemi ležia čierne igelity prekrývajúce domnelé telá a na videu bežia zábery pietneho miesta pred Teplárňou zaplneného sviečkami a kvetmi) tak tento záverečný moment inscenácie zbytočne upadá do nechceného pátosu. Inscenácia môže byť dobrým príspevkom do oblasti vzdelávania divadlom, obzvlášť k téme internetovej propagandy a manipulácie. Edukačná rovina však prevyšuje tú umeleckú a dielo divadelne nedosahuje kvality súčasnej tvorby pre tínedžerov.

Odborné korektúry: Lenka Dzadíková
Jazykové korektúry: Anna Zajacová