Lenka DzadíkováOkrem absolvovania základnej umeleckej školy si po gymnáziu dva roky študoval skladbu a hru na klavíri na Cirkevnom konzervatóriu v Bratislave. Všetko ostatné, čo o hudbe vieš, si sa naučil v skúšobniach prešovských kapiel?
Mal som skvelú učiteľku klavíra už na ZUŠ-ke, ktorej som vďačný, že mi dala výborné základy. Zvyšok sa učím dodnes – počúvaním hudby, skúšaním s kapelami, pokusmi a omylmi. Asi najviac mi dalo „pivničné obdobie“ od približne pätnástich rokov takmer po súčasnosť. Posúva a poúča ma tá zvláštna chémia, keď sa to deje. Či už v skúšobni, na pódiu, alebo aj na javisku. Keď sa tvorí, keď to funguje. A mnohokrát aj nefunguje.
Okrem krátkeho pobytu na internáte v Bratislave žiješ celý život v Prešove. Jeden bonmot tvrdí, že Prešov je hlavné mesto sveta. Z diaľky sa javí, že fungujete ako veľká komunita, kde sa všetci navzájom poznajú – muzikanti, herci, výtvarníci, akademici, občianski aktivisti…
Prešov je rozmerovo a počtom obyvateľov ideálny na to, čo sa v ňom deje. Naozaj sa stretneš s každým, väčšina kapiel vznikla na pive, väčšina nápadov, koncertov, aj divadelných inscenácií sa tvorí v priamom prenose – možno pri vedľajšom stole. Baví ma to tu. Ak niečo potrebujem, viem, na koho sa obrátiť, alebo aspoň poznám človeka, ktorý pozná človeka. Prešov je stav mysle.
Začínal si ako klávesák v kapele Raindown, v roku 2005 ste s ďalšími dvoma prešovskými muzikantmi založili Komajotu. Dnes tvoríš aj veľa pre divadlo či hudbu do rozhlasových hier a audiokníh. Vedia fanúšikovia vašej kapely, že skladáš aj úplne inú muziku a naopak stalo sa ti, že na teba niekde pozerali cez prsty ako „na toho z tej kapely“?
Najhoršie je získať nálepku. Na Slovensku sa jej človek zbavuje veľmi ťažko. Pre mnohých budem už navždy ten, čo spieva Ráno v novinách. Na druhej strane, mnoho divadelníkov ani len netuší, že mám kapelu. Veľa fanúšikov Komajoty nevie, že som napísal mnohonásobne viac hudby. A nikto asi netuší, že mám ešte projekt The Ružbachs, kde tvoríme spolu s Michalom Balážom, takisto ako kapelku MISSandTROOPS, čo je taká triphopová formácia s mojou manželkou Veronikou. A ono to je celé veľmi jednoduché. Ja iba chcem robiť hudbu. Tá je pre mňa stále jedna a tá istá magická čarodejka.
Tvoja tvorba pre divadlo začala v roku 2010 hudbou do inscenácie Popolvár najväčší na svete v Bábkovom divadle Žilina. Ako vznikla táto spolupráca s režisérom Petrom Palikom? Odvtedy prešlo už viac ako desať rokov, aký bol vstup do tejto oblasti tvorby?
Peter ma oslovil na základe albumu Uspávanky, ktorý sme vydali spolu s Veronikou a Katarínou Koščovou. Veľmi sa mu páčil a mám pocit, že vďaka tomu mi dokázal dať šancu, keďže videl, že hudobne mám asi väčší záber. Priznám sa, že to bol krst ohňom, nikdy predtým som neodovzdával päťdesiat skladieb. V bábkovej inscenácii musíš myslieť na každú akciu, takže vznikli skladby ako Prelet na medený hrad, Odlet z hradu a tak ďalej. Na potreby divadla som bol nútený si rýchlo zvyknúť.
Zakrátko na to začala aj tvoja spolupráca s Michalom Náhlíkom a s Divadlom Jonáša Záborského v Prešove. Už po dvoch inscenáciách ti ponúkol možnosť napísať pre DJZ muzikál. Do dvoch rokov od premiéry Jany z Arcu nasledoval Nikola Šuhaj. Čo obnáša komponovanie muzikálu?
Musím sa priznať, že písať muzikál bol môj sen, odkedy som v DJZ videl Františka z Assisi a potom aj Sherlocka Holmesa. Nečakal som však, že to príde tak skoro. Nemôžem povedať, že by ma to zastihlo nepripraveného, keďže na čosi také sa pripraviť nedá. V jednoduchosti – jeden muzikál, to je zhruba štyridsaťosem skladieb a dva roky nespania. Bol to ťažký a napätý čas. Ale zároveň aj veľmi euforický a krásny. Je to pre skladateľa asi najkrajší pocit – vidieť, ako nočné skladbičky pri piane ožívajú v brutálnych aranžmánoch na velikánskej scéne s takmer päťdesiatimi účinkujúcimi. Musím sa priznať, že v bode, keď sa finišovalo s Janou z Arcu som sedel v tme v kúte sály a od dojatia plakal. Asi to bolo šťastie, čo som prežíval.
S muzikálmi si skončil?
To neviem. Ani jeden z muzikálov som neinicioval, oslovili ma na ich tvorbu. Keď bol hotový Nikola Šuhaj, sedel som po štyroch veľmi náročných rokoch doma a nemal zrazu čo písať. Nevedel som, čo mám robiť. Chvalabohu to netrvalo dlho a hneď do toho čosi prišlo. Myslím, že to bola Kráska a netvor v Spišskom divadle znova s Petrom Palikom. Po skúsenosti s muzikálom sa mi už potom činohra zdala ako prechádzka ružovou záhradou.
Popri muzikáloch v DJZ a činohrách v Spišskom divadle spolupracuješ od roku 2012 aj s režisérkou Júliou Rázusovou. Od Dreveného tata v Bratislavskom bábkovom divadle ste sa cez inscenácie Prešovského národného divadla dostali k experimentom, v ktorých je hudba, ale aj spôsob jej tvorby neoddeliteľnou súčasťou inscenácie. Takéto technologické experimenty sa asi nemôžu robiť s hocijakým režisérom či režisérkou. Bola by takáto práca realizovateľná v zriaďovanom divadle?
Už pri tvorbe Júliinej inscenácie Deň, keď zomrel Gott to bolo veľmi interaktívne a pre hercov náročné. Baví ma ísť ďalej, vyjsť zo svojej komfortnej zóny. Júlia je ten typ režisérky, čo na spolupracovníkov pritlačí. Myslím, že by sa to dalo realizovať aj v zriaďovanom divadle, ak by bola ochota. A áno, heslo „skomplikujme si to, veď prečo by to malo byť jednoduché“ v spolupráci s ňou funguje.
Obzvlášť komplikovane pôsobí zvuková stránka inscenácie Moral insanity, v ktorej si použil kotúčový magnetofón. Jeho pásku herec Peter Brajerčík pomocou stĺpikov s valčekom roztiahne po celom hracom priestore. Vyzerá to ako šialený nápad…
Páska tu funguje ako symbol toho, že vypovedané slovo dokáže zahlcovať viac a viac priestoru. Koncept vznikol úplne na začiatku, počas rozhovorov o hudbe s režisérkou. Prvýkrát v živote som neriešil, čo bude hrať, ale ako. Ešte deň pred verejnou generálkou to nefungovalo. Zozbieral som asi všetky páskové magnetofóny zo Slovenska – dostalo sa ku mne takmer desať kusov. Iba tie dva, čo sú v inscenácii, však fungovali. Model od Tesly používame preto, že nemá senzor na pnutie pásu, takže aj keď sa naťahuje a prechádza asi dvadsaťštyrimetrovú trajektóriu, nevypne sa.
Ďalšia „zapeklitá“ vec bola, že ak sme chceli niečo zmeniť, musel som pretáčať celú pásku odznova. Náročné to je hneď na začiatku inscenácie, keď sú vedľa seba natočené dve úplne odlišné nahrávky – o motýľoch a na druhej strane o Židoch. Tie sme nahrávali tak, aby sedeli a pri presnom prepnutí paralelne idúceho textu vytvárali úplne iný význam. Je to pre herca zložité, pretože totálne zodpovedá za to, čo sa deje na javisku. Nijako mu nevieme pomôcť, ak nestihne prepnúť stranu, ktorú práve prehráva magnetofón. Peter v istom bode pásku strihá ako obraz manipulácie s informáciami, ktoré boli povedané a zachytené. Už sa stalo aj to, že sa páska počas predstavenia roztrhla. Našťastie sa Peter vynašiel, chytil odtrhnutý koniec a navinul ho znova a pokračoval tak, že si vlastne ani nikto nič nevšimol.
Pre technickú náročnosť zažívajú herci nejednu napätú chvíľku aj počas predstavení inscenácie Kramerová vs. Kramer. Spravil si z nich vodivé telá, ktoré prenášajú impulz a spojením vytvárajú jedinečný zvuk. Mal si s playtronikou predtým nejaké skúsenosti?
Nemal som žiadnu skúsenosť, poznal som ju len z videí na internete. Fascinovalo ma, že sa z herca môže stať hudobný nástroj a skladateľ v jednom. Dotyk dvoch ľudí môžeme reálne počuť. Každý zo zvukov je iný, už nikdy daný motív nezopakujú. To znamená, že každé jedno predstavenie je unikátne. Počas skúšania sme prišli na to, že funguje aj na asi dvadsiatich ôsmich metroch naťahaného vodivého materiálu. Takto použitý som tento prístroj ešte nevidel.
Spolupráca s českým scénickým výtvarníkom a režisérom Marekom Zákosteleckým, s ktorým už tvoríš aj v Poľsku, začala v DJZ. Hneď za prvú poľskú inscenáciu Pod adresem marzeń v bábkovom divadle Kubuś v Kielcach si získal ocenenie za najlepšiu hudbu v inscenáciách súčasnej poľskej drámy, o ktorú súťažilo stotridsať diel. Nasledoval Sen nocy miłości v Bialostokom bábkovom divadle. Aký je rozdiel medzi tvorbou pre divadlo na Slovensku a v Poľsku?
V Poľsku ma prekvapila ochota a profesionalita. Väčšinou som dostal odpoveď: „Wszystko będzie, pan kompozytor.“ A ono naozaj všetko bolo. Majú tam aj taký zaujímavý zvyk, že všetky honoráre musia byť vyplatené pred premiérou. Takže sa stalo na Slovensku nevídané – panie z ekonomického naháňali mňa, nie ja ich. Pekne tam funguje dramatická výchova, v rámci ktorej deti mávajú hodiny s hercami. Počas generálkového týždňa sme mali prvých detských divákov a následne diskusiu s nimi. Bolo to veľmi milé, pretože deti sú bezprostredné a plné dojmov.
Ako sa líši práca s Palikom, Náhlíkom, Rázusovou, Babiakom a Zákosteleckým? Ako veľmi ovplyvňuje režisér či režisérka hudobnú zložku inscenácie?
Hudobnú zložku režisér ovplyvňuje totálne, až fatálne. On je zodpovedný za hudobný jazyk, žáner, aký si vyberá ako hudobnú entitu inscenácie. Každý má iný štýl práce – niektoré inscenácie som ani nevidel, len som poslal skladby, pri iných som od ich prvej myšlienky takmer nonstop. Každý režisér je špecifický, má svoje postupy, nálady a predstavy. O to viac ma potom teší, že aj keď po sebe dokážeme „vykrikovať“, stále máme jeden cieľ – pripraviť dobré divadlo.
Aký je život hudobníka na voľnej nohe? Máš medzi aktivitami s kapelou a tvorbou pre divadlo a rozhlas rovnováhu? Čo je najbližšia skladateľská výzva?
Je to totálna hektika a neorganizovanosť. Väčšinou je to o zachraňovaní situácie, ktorá vzniká časovým stresom spôsobeným najmä tým, že zatiaľ človek nevie byť na dvoch miestach naraz. Najbližšie sa chystám znova do Poľska, s Marekom Zákosteleckým ideme do Poznane. Dúfam, že to tentokrát vyjde, keďže táto kovidová doba je nevyspytateľná.
