Lenka DzadíkováSi absolventom divadelnej dramaturgie na VŠMU. Ako dramaturg a hudobník si spolupracoval s mnohými slovenskými divadlami, no interný úväzok si mal len jeden a aj to iba pol roka – v Bábkovom divadle na Rázcestí v Banskej Bystrici ešte v roku 2008. Je vecou náhody alebo presvedčenia tvojho slobodného ducha, že si sa so žiadnym divadlom nezviazal?
Po skončení vysokej školy som odišiel do hôr. V mieri sa ukončil môj dlhodobý partnerský vzťah a skončilo sa jedno silné obdobie Divadla a.ha. Tam som začal ako lepič plagátov a cez kulisáka, príležitostného zvukára až po prvú dramaturgickú skúsenosť, zažil divadelnosť, ktorú som v inom súbore nestretol. Ostatný svet ma nelákal. Počas školy som intenzívne žil aj v SND medzi kamarátmi zvukármi, ktorí boli rovnako súčasťou „Áhačka“. Takto popri škole som mal fantastickú možnosť byť pri komornom divadle a učiť sa od Števa Korenčiho a Viki Janouškovej, ako aj pri najväčšej slovenskej profesionálnej scéne. Všetko sa skončilo v rovnakom momente. Svetský svet stratil čaro a ja som zostal v malej drevenici uprostred hôr bez elektriky. V tej dobe ma podporil Milan Stráňava, ktorému som rekonštruoval drevenicu a zostal som tam nakoniec dva roky. Naspäť k divadlu som sa vrátil cez spoluprácu s Mariánom Peckom a kultovou inscenáciou Kubo. Práve v BDnR som sa prvý a zatiaľ poslednýkrát zaviazal. Neviem, či je to slobodným duchom. Možno je to iba preto, že som ešte nestretol a nezažil to, čo sa dialo v Divadle a.ha. Dnes je už môj pohľad zidealizovaný, spomienky dotvára čas či slabá melanchólia pripomínajúca staré časy.
Zakrátko bude mať premiéru inscenácia Druhá smrť Jany z Arcu, ktorú režíruješ v nitrianskom Novom divadle. V naštudovaní tejto Canevovej hry účinkoval v roku 1998 v Divadle a.ha tvoj otec Marián. Bol výber tohto textu zámerný?
Myslím, že po mojej predchádzajúcej odpovedi nie je ťažké uhádnuť odpoveď.
Ako režisér si debutoval v Bábkovom divadle na Rázcestí v roku 2008. V Bratislavskom bábkovom divadle mala začiatkom roka 2020 premiéru rozprávka Nuna. Teraz pripravuješ inscenáciu v Novom divadle. Budeš v réžii pokračovať?
K réžii ma priviedol Marián Pecko, ktorý mi dal možnosť vytvoriť autorskú rozprávku O víle menšej ako makové zrnko. Pracovali sme spolu s Majkou Danadovou a Jurkom Smutným, Lenka Kadlečíková robila scénu a kostýmy. Potom prišla ponuka Jany Pithartovej z Divadla loutek v Ostrave a tú istú rozprávku sme, už aj s mojou ženou, urobili tam. Bola to veľmi príjemná spolupráca a na jej základe sme potom urobili ďalšiu autorskú rozprávku Aika ze ztracené pohádky.
Nevriem túžbou režírovať. Je len istý čas, ktorý som, pri všetkej úcte, ochotný venovať divadlu. Neviem si predstaviť, že by som robil iba to. Po Nune som si povedal, že ešte skúsim jednu inscenáciu pre deti, no teraz som v procese réžie Canevovej hry. Prvá inscenácia pre dospelého diváka, ktorú robím. Hnacím motorom je pre mňa ľudské a kamarátske puto medzi Luckou Korenou, Agátou Spišákovou, Veronikou Gabčíkovou a Maťkom Nahálkom. Viac o tom ani netreba. Má to príchuť divadla, ktoré som túžil znovu stretnúť a zažiť.
V zozname tvojej divadelnej tvorby je medzera v rokoch 2010 až 2013. Od roku 2014 si potom spolupracoval na značnom množstve inscenácií s režisérom Petrom Palikom. To on ťa pritiahol späť do divadelného diania?
V tomto čase som sa vrátil zo samoty a čerstvo zamilovaný do mojej ženy som začal žiť vo Svätom Jure. Nemal som prácu a koncerty stačili akurát na polku nájmu. Celé dni som presedel v skúšobni, ktorú sme mali v novej budove SND. Z tohoto vzduchoprázdna nakoniec vzniklo Piate ročné obdobie, ktoré je pre mňa objavením žánru na hrane medzi divadlom a koncertom. V tomto duchu sme potom spravili Korene, ktoré hráme dodnes. S Kveťom Palikom som začal spolupracovať pri inscenácii Myška nie je líška v Bratislavskom bábkovom divadle a spolupracujeme dodnes. A áno, bol to on, kto ma opäť pritiahol k divadlu.
Režiséra Šimona Spišáka som sa v jednom rozhovore opýtala, či je príťažou byť členom rodinného divadelného klanu. Odpovedal, že ako príťaž pociťuje, že jeho otec Ondrej stihol toho už toľko porežírovať, že má teraz niekedy problém nájsť titul, ktorý ešte nerobil. Ako vnímaš vplyv divadelného rodinného zázemia ty?
Príťažou môžu byť len očakávania iných. Môj ocko bol divadelník, ktorý bol pre tento svet ochotný obetovať oveľa viac ako ja. Až dnes si dokážem predstaviť a skutočne ohodnotiť, koľko a v akej kvalite toho stihol vytvoriť. Udržal si svoju vlastnú tvár a je veľa ľudí, v ktorých zanechal silnú stopu nielen ako umelec, ale aj ako človek. To vytvorilo obraz, od ktorého sa, našťastie, nepotrebujem odtrhnúť. Máme spoločnú minulosť, ako aj spoločnú tvorbu. Stáli sme ako pesničkári na mnohých javiskách a odohrali stovky koncertov na rôznych miestach. Je to prostredie, ktoré mi pomohlo vyrásť. Nie je náhoda, že všetci moji bratranci sa venujú umeniu. Jednoducho môžu. Myslím, že to ale nie je len tým, že vyrastali v divadelnom prostredí. Umenie nie je len spôsob komunikácie, ale aj spôsob bytia. Odtrhli sme ho od reálneho života vďaka racionalizácii, ktorou je dnešný systém živý. Je veľmi tenká hranica medzi zdanlivým pochopením a manipuláciou, ovládnutím daného pochopenia. Ale to som sa už dostal priďaleko. Možno mi, v rámci systému umenia, ktorý je v súčasnosti živý, chýba ambícia. To, že som mal možnosť od dieťaťa zažiť rôzne umelecké osobnosti spôsobom pre diváka bežne neviditeľným, mi prinieslo až príliš skoro poznanie odvrátenej strany sebaprezentácie a exhibicionizmu utopeného vo vlnách pozornosti a slávy. Či to bol prínos alebo príťaž? Uvidíme…
Venuješ sa ešte divadelnej fotografii?
Fotografujem veľmi rád. Bol som fotografom bez prístroja. Fotil som na film a k divadelnej fotografii som sa dostal cez Antona Faraonova, ktorý mi dal prvú príležitosť a ja som sa ocitol rovno na inscenácii Coriolanus v réžii Diega de Breu. Bol to mimoriadne silný zážitok a ja som mal to šťastie, že som mohol okrem iných inscenácií fotiť aj jeho ďalšie dve réžie v Slovenskom národnom divadle. Fotografoval som aj mimo SND, ale nakoniec toto obdobie skončilo. Možno sa opäť k tomu vrátim, pretože som si konečne kúpil vlastný fotoaparát.
Do konca sezóny bude mať premiéru niekoľko inscenácií, do ktorých si skomponoval hudbu – Lepetit Malý princ (CreDance company a DPOH Bratislava), Čepiec (DJGT Zvolen), Smelý zajko (BD Žilina). To je slušné pracovné tempo. Aké ďalšie skladateľské a dramaturgické práce ťa čakajú?
Tempo opäť diktuje systém, ktorý máva halapartňou a priťahuje a povoľuje slučku. Všetky projekty, ktoré si spomenula, mali svoje miesto v čase, ktorý nakoniec nebol. Hneď ako sa slučka povolila, všetci sú nútení všetko čo najskôr dokončiť. Tento vlak sa nezastavil, iba má nekonečné meškanie a bpm, napriek možnosti uvedomenia a pochopenia, zostalo rovnaké, ak nie ešte rýchlejšie. Snažíme sa, ako sa dá. Čepiec vo Zvolene finišuje, teraz mám pár dní, aby som dokončil hudbu do Žiliny a konečne odpremiéroval Druhú smrť Jany z Arcu v Novom divadle. Potom ma čaká skúšanie s Ondrom Spišákom v Teatro Tatro, koncerty, možno réžia v žilinskom Bábkovom divadle, ako aj spolupráca na viacerých projektoch s režisérom Janom Luteránom. Ale v zmysle môjho obľúbeného citátu –„plánovat budoucnost je jako jít na ryby do vyschlé rokle“ – uvidíme.
