Ivana HlubinováPre pandemické obmedzenia bolo podujatie rozdelené na dve časti, ktoré sa vzájomne prelínali. „Offline“ predstavenia sa odohrávali za prísnych hygienických podmienok v atmosfére skromného publika, ktoré bolo zložené výhradne z odbornej verejnosti. Pre bežného diváka tak bol festival dostupný iba v online priestore, kde bola sústredená väčšina programu. Keďže som mala možnosť zúčastniť sa živých predstavení, leitmotívom prelínajúcim sa naprieč predstaveniami sa pre mňa stala téma fyzickej prítomnosti a zdieľaného zážitku odohrávajúceho sa tu a teraz. Doteraz samozrejmá vlastnosť divadla sa stala odrazu nedostupnou a diváci sú už niekoľko mesiacov nútení zakúšať esenciu živého umenia výhradne z domova, prostredníctvom obrazoviek. Rozdelenie festivalového programu na online a offline časť tento kontrast iba zdôrazňovalo. Sledovanie video záznamov predstavení, ktoré mi navyše v dôsledku slabého internetového pripojenia občasne zamrzávali, bolo oproti živej návšteve divadla stelesnením zúfalstva.
Online festivalový program bol však nesporne bohatý, a to nielen v rámci záznamov predstavení. V tomto kontexte treba spomenúť napríklad zahájenie festivalu v podobe opulentného kabaretného predstavenia drag queens pražského zoskupenia Pinkbus. Podnetná bola aj séria rozhovorov s organizátormi festivalu a ďalšími festivalovými hosťami pod hlavičkou podcastového seriálu Život on air s moderátorom Jiřím Šimekom či odborné diskusie týkajúce sa budúceho postpandemického obdobia a následného vývoja v umení.
Celková koncepcia festivalovej dramaturgie oproti minulým ročníkom výrazne nevybočovala. Podujatie, ktoré charakterizuje podtitul „festival nového divadla“, prezentovalo opäť súčasné divadelné a tanečné formy s presahom do umenia performancie. Okrem stálych domovských pražských scén však organizátori tentokrát zaviedli divákov aj do verejných priestorov mesta. Projekt Pomezí predstavil v areáli Pražskej tržnice interaktívnu audio prechádzku Neviditelná tržnice. Divák pri vstupe dostal slúchadlá a tablet a sám objavoval príbehy tohto špecifického miesta. Dej si vyskladal na základe rozhodnutí, v akom poradí jednotlivé ponúkané miesta navštívil. Na ďalšiu site-specific audio prechádzku pozvala divákov Eliška Brtnická prostredníctvom svojho najnovšieho diela Hang Out. Ústrednou témou sa tu stáva každodenne využívaný verejný priestor aj so všetkými jeho nástrahami. Tie Eliška Brtnická pretransformovala do konkrétnych akrobatických trikov.
V Ateliéri ve Vysočanech (K Žižkovu 282/9) v odľahlej časti Prahy 9 sa konalo predstavenie Průvodce peklem_Lido di Dante pod hlavičkou zoskupenia Antena. Po príchode sme sa ocitli v pracovnom priestore tanečníka Petra Krušelnického, ktorý sa práve pripravoval na predstavenie, čo prinieslo nečakaný efekt improvizácie. Princíp diela spočíva v synchronizácii pohybu, hudby a svetelného dizajnu prostredníctvom programovania v konkrétnom PC systéme. Tanečníkove pohyby sa transformovali na dáta, ktoré počítačový program následne spracoval a premenil na zvuk. Vznikal tak dialóg medzi tanečníkom a umelou inteligenciou, ktorý bol myšlienkovo ohraničený poviedkovou zbierkou Petra Borkovca Lido di Dante. Vizuálna stránka spoločne s hudobnou zložkou podnecovala všetky zmysly a dohromady dielo pôsobilo surrealistickým dojmom.
Studio Alta bolo pred časom nútené presťahovať sa do nových priestorov v barokovej Invalidovni. Do estetiky tohto miesta dokonale zapadlo tanečné dielo Árbákkinn, v ktorom účinkovali performeri Šimon Klus a Šárka Říhová. Scéne dominovala podlaha posypaná hlinou a tri veľké papierové kotúče, ktorými performeri rôzne manipulovali. Zosúladené pohyby dvojice vynikali v šerom osvetlení, čo vytváralo až snový dojem. Prepájanie živých tiel s neživou hmotou hliny evokovalo neustálu spätosť ľudí s prírodou – sme z nej stvorení a zároveň do nej neustále vstupujeme svojimi zásahmi. Predstavenie mi po celý čas pripomínalo analógiu s reálnym svetom okolo nás, kde vzťah medzi ľuďmi a prírodou zďaleka nie je taký ideálny.
Viacero predstavení sa odohrávalo vo Venuši ve Švehlovce, ktorá patrí k domovským scénam festivalu. Jedným z nich bol Zámek na Loiře divadelného zoskupenia Lachende Bestien v réžii Michala Hábu. Autor predlohy Roman Sikora nás v hre oboznamuje s postavou Milosťpanej žijúcej na francúzskom zámku, o ktorú sa starajú jej lokaji – Francúz a Čech, spoločne s novým kuchárom. Milosťpani je manželkou nekonkrétneho ministra z východnej Európy (konkrétne z Českej republiky), ktorý si spôsobom typickým pre oligarchov hrabe majetok, ktorý mu nepatrí. Manželka už pre ministra nie je dostatočne reprezentatívna, preto ju izoluje v tomto zámku. Osud Milosťpanej je v hre i v inscenácii takmer po celý čas videný očami jej francúzskych sluhov – nazerajú na ňu ako na krvilačnú beštiu pojedajúcu nekvalitné východoeurópske potraviny a popíjajúcu víno z plastovej fľaše, čo je pre nového kuchára, ktorý jej vypeká tie najlepšie dobroty, nemysliteľné. Sikora, okrem komických situácii založených na kultúrnych rozdieloch, v hre používa vlastný jazykový štýl založený na opakovaní a obmene slov, čo ešte viac podčiarkuje humornú stránku diela. V inscenačnom spracovaní vidíme postavu Milosťpanej, ktorú stvárnila herečka Zuzana Onufráková, po celý čas skrytú za polopriehľadným paravánom. Beštiálnu predstavu o nej podporujú animálne zvuky, ktoré vydáva zakaždým, keď sa k nej niektorý zo sluhov priblíži. V poslednej tretine však vystúpi zo šera a začne sa divákom prihovárať zo svojej vlastnej perspektívy, čím objasňuje motivácie svojho neznesiteľného správania. Ide o reakciu jej zraneného a ublíženého ženského ja spoločne s pocitom nenaplnenej „lásky“. Hra, ako aj inscenačné prevedenie prostredníctvom humorných situácii obnažujú hlbšie spoločenské a morálne postoje (nielen vysokopostavených) ľudí v našom prostredí. Charakteristický priestor Venuše navyše veľmi vhodne poslúžil ako trefná kulisa aristokratického zámku.
Inscenácia Tvá ústa měla hořkou chuť pod hlavičkou skupiny Depresivní děti touží po penězích otvára otázku: Aké je to zamilovať sa či byť sklamaný v láske v dvadsiatich rokoch? O autentické pocity sa s divákmi podelili herečky študujúce na DAMU Kateřina Coufalová a Antonie Rašilovová pod režijným vedením Jakuba Čermáka. Tvorcovia v inscenácii vtipne odkazujú aj na biblický príbeh o Salome a Jánovi Krstiteľovi – uťaté hlavy ich bývalých priateľov tu predstavujú lopty, ktoré herečky hádžu o zem, čo je samo osebe veľká zábava. Výrazná bola v predstavení práca so svetlom – stroboskop, ktorého efekt trval až neznesiteľne dlho, sprítomňoval nekončiace utrpenie dievčenského zlomeného srdca.
Posledný ročník festivalu Malá inventura ponúkol okrem reflektovaných diel samozrejme omnoho viac. Za zmienku rozhodne stojí aj inscenácia Záhradníček/Vše mé je tvé dlhodobo oceňovaného zoskupenia Jedl, prvotina umeleckej dvojice Baumann & Henderson How Things Go,či tanečné dielo mladých umelcov BURKI&COM: Růžový samuraj / Příběh zuřivého větru. Na podujatí sa opäť ako každý rok predstavili zvučné a oceňované mená, organizátori však ponúkli aj priestor pre prezentáciu nových tvorcov či zahraničných spoluprác. Najviac oceňujem snahu organizátorov vyjsť zo zabehnutých domovských scén do verejného priestoru mesta a neupínať sa iba na online priestor. Budúci rok už azda bude festival prebiehať výhradne v „offlajn“ verzii a na online budeme môcť s…!
