Barbora ForkovičováKto by nepoznal pražské Studio ALTA. Nenápadne schované v holešovických halách, nápadne príťažlivé svojou všestrannou činnosťou. Zakladateľkou a riaditeľkou multifunkčného kultúrneho centra, ktoré tento rok slávi okrúhle výročie, je slovenská tanečnica a tvorkyňa Lucia Kašiarová. ALTA je vo svojich desiatich rokoch v rozpuku, funguje ako platforma pre občianske, komunitné a v neposlednom rade aj umelecké aktivity. Koncom októbra sa tu uskutoční už deviaty ročník festivalu slovenského súčasného tanca HYBAJ HO!.
Studio ALTA sa počas desiatich rokov svojej existencie zo skúšobne pre umelcov vyvinulo v multifunkčné kultúrne centrum. Ako by si charakterizovala dnešnú ALTU?
Je to samostatný organický ekosystém, ktorý napĺňa rôzne potreby rôznych skupín. Snažíme sa vytvárať prostredie, v ktorom môžu ľudia uskutočňovať svoje túžby, najmä tie, ktoré dokážu sami dotiahnuť do konca. Nie sme tu na to, aby sme ich vodili za ručičku. Pomáhame ľuďom pri realizácii projektov, ktoré majú vo svojej hlave či v srdci, no ktoré sú následne schopní previesť aj do praxe.
Aj Slovensko by potrebovalo (aspoň) jednu takú ALTU. Ako to celé začalo? Čo všetko je potrebné pre vznik takéhoto projektu?
Treba na to odvahu. A potom si treba nasadiť gumáky a montérky a začať robiť. Čo sa týka Slovenska, ja som tam nikdy nič podobné neskúsila, takže je pre mňa ťažké to posudzovať. Myslím si, že tu v Čechách sa mi to podarilo aj preto, že v českej náture je vôľa pomáhať, zatiaľ čo slovenská mentalita má skôr tendenciu porovnávať. Prišla som sem ako debil, ktorý nič nevedel a povedala som: „Ja to chcem a urobíme to takto!“ No zároveň som si za tým dokázala stáť. Veľmi rýchlo ma podporili ľudia, ktorí zistili, že to možno nie je úplná blbosť, že to myslím vážne a som ochotná pre to niečo obetovať.
V Prahe existuje niekoľko podobných nezávislých priestorov. Čím je podľa teba Studio ALTA výnimočné?
Odlišuje sa tým, že prepája rôzne svety. V prvom rade je to svet umenia – prezentujeme predstavenia, umelcom dávame možnosť naštudovať projekty, staráme sa o nich v počiatkoch tvorby, snažíme sa ľudí dávať dohromady v prekvapivých momentoch. Ďalej tu máme deti, ktoré vyrastajú v detskom štúdiu Altík, ktoré nie je iba krúžkom separovaným od zvyšku, ale jeho činnosť zapájame do aktivít celej organizácie. Veľký priestor dávame aj neziskovým organizáciám zameraným najmä na občiansku angažovanosť, ochranu životného prostredia, či riešenie pálčivých spoločenských tém akou je migrácia. Prezentujú tu svoje projekty, vedú workshopy. A samozrejme, dávame priestor všetkým občanom, nielen tým z Prahy 7 (v ktorej sa ALTA nachádza – pozn. BF), ale aj celého okolia, aby tu mohli tráviť čas, zahrať si napríklad ping pong… Všetky tieto komunity sa tu musia navzájom tolerovať a znášať a my okresávame konflikty, ktoré medzi nimi vznikajú.
Raz som niekde čítala, že iba minimálne investujete do propagácie. Je to pravda? Môže nezávislé kultúrne centrum v Prahe naozaj prežívať primárne na základe viery, že informácie sa šíria ústnym podaním?
Nemám to číselne potvrdené, ale dovolím si tvrdiť, že sme kultúrne centrum, ktoré v Prahe do propagácie investuje najmenej. Tento rok dokonca začíname pracovať s konceptom „zero waste PR“ – chceme ísť do maxima a v podstate neprodukovať žiaden odpad. Samozrejme, hneď sme zistili, že to nie je úplne možné, ale baví nás o tom premýšľať. Naša optika sa otočila a prehodnocujeme, čo naozaj potrebujeme a akými kanálmi či spôsobmi môžeme ľudí oslovovať. Aj tým sa vraciame k myšlienke, že najdôležitejšie je s ľuďmi hovoriť priamo.
Desať rokov je pomerne dlhá doba. Čo v histórii ALTY považuješ za zlomové momenty, ktoré ovplyvnili jej vývoj?
V tomto smere vnímam dve dôležité veci, a to sú ľudia a priestor. Vždy, keď príde nový človek, niečo sa zmení a rovnako je tomu aj vtedy, keď prídeme o nejaký priestor či otvoríme nový. Samozrejme na nás vplýva aj spoločenská klíma a jej premeny.
Zlomom bolo určite otvorenie nových hál – Obýváku a Haly 23. Boli to veľké rozhodnutia a veľký risk, ktorý sa našťastie podaril. Urobili sme to takmer bez akýchkoľvek finančných prostriedkov. Na portáli Hithit sme vyzbierali nejaké peniaze, ktoré nám síce pomohli, no najväčšou oporou boli dobrovoľníci. Vtedy sa nám podarilo podporiť komunitného ducha, ktorého sme tu už predtým cítili, no nemali sme preň priestor. Celá akcia zanmenala veľký boom, mnoho ľudí sem začalo chodiť znova a pre veľa ďalších ľudí sme sa otvorili. Sprístupnením týchto hál sa nám podarilo to, čo sme chceli už od začiatku: prepájať svet umenia so svetom „zvonku“.
Spomínaš na niektoré projekty z umeleckej produkcie a spolupráce ALTY obzvlášť rada?
Rada spomínam na spoluprácu so skupinou ME-SA, ktorá momentálne takisto slávi desiate výročie. Začínali sme spoločne, bola to prvá rezidenčná skupina v Alte. Peter Šavel a Stano Dobák s nami vtedy robili predstavenie Much more than nothing, ktoré pre mňa bolo akýmsi prvým zhmotnením môjho bytia v Prahe. Mala som pocit, že som tu ako človek, umelkyňa a zároveň ako produkčná. To všetko zrazu dostalo veľmi príjemnú konkrétnu podobu na profesijnej úrovni.
Ďalej je to moja spolupráca s Terezou Ondrovou v akejkoľvek forme. Kedykoľvek som sa s ňou stretla, alebo s ňou mala akýkoľvek, aj negatívnejší stret, vždy to malo pozitívne výsledky. Veľa pre mňa znamená aj moje osobné a umelecké stretnutie s herečkou Vandou Hybnerovou, vďaka ktorej som sa dostala bližšie k činohernému divadlu. Potom je to hosťovanie všetkých zahraničných tvorcov: Rasmus Ölme, Renan Martins, Julyen Hamilton… Je ich naozaj veľa. Vždy sa snažíme, aby rezidencia nebola „len“ o pozvanom projekte, ale aby stretnutie prebehlo aj na osobnej úrovni. Chceme, aby sa tu umelci zabývali. Aby neboli iba hosťami, ale aby sa stretli s komunitou, pochopili, v akom sa nachádzajú prostredí, vedeli, aké sú jeho limity a aby sa s nimi popasovali. To nakoniec súvisí aj s PR, ktoré je tvorené prostredníctvom nich, nie prostredníctvom plagátov.
Aké sú tvoje vízie do budúcnosti? Už tri roky fungujete v štyroch halách, kam sa to ešte dá posunúť?
Všetko sa dá vždy posúvať. Podobne ako celých desať rokov, aj teraz sa nachádzame v situácii, v ktorej nevieme, čo s nami bude. Sme v podnájme s trojmesačnou výpovednou lehotou, chvíľu to dokonca vyzeralo, že v decembri skončíme. Priala by som si, aby sme mohli fungovať v priestore, ktorý by bol náš aspoň na dvadsať rokov. Nemusíme ho vlastniť, môžeme ho mať v prenájme, ale aspoň s dlhšou časovou garanciou.
Alebo by som si priala, aby sa našiel nejaký – pokojne aj slovenský – mecenáš, developer, ktorý by celý areál kúpil a rozprával by sa s nami o tom, čo všetko by tu mohlo vzniknúť, aké typy organizácií by tu mohli pôsobiť. Z toho by mohol vzísť veľmi zmysluplný projekt.
Koncom októbra Studio ALTA už tradične organizuje festival slovenského tanca s názvom HYBAJ HO!. Tento rok prebehne už jeho deviaty ročník. Ako je slovenský tanec prijímaný v Českej republike?
Potrebne! Po tých deviatich rokoch je to už celé trochu inak, slovenská scéna je tu už etablovaná, umelci sa poznajú. Vzájomná výmena medzi Čechmi a Slovákmi v rámci rôznych festivalov a všetkých kultúrnych centier podľa mňa funguje perfektne. Zároveň je vždy dobré nejako to tu oživiť, priniesť novú energiu a iný pohľad na tvorbu. Dôležité je aj to, že festival slovenskej komunite v Prahe pripomína, že vôbec nejakú kultúru máme. A že tú kultúru netvorí iba folklór, ku ktorému si mladí ľudia nedokážu nájsť cestu, ale patrí do nej aj niečo iné, súčasné, k čomu si môžeme a dokážeme nájsť vzťah. Táto kultúra je pritom taká moderná, že súvisí aj s českou a obstojí aj v európskom kontexte.
Podľa akého dramaturgického kľúča zostavujete festivalový program?
Tento rok sme dramaturgiu vytvárali spoločne s Marekom Godovičom. Zamerali sme sa na tému československej storočnice, ktorú teraz oslavujú všetci. My k nej ale pristupujeme trochu inak. Do programu sme zaradili projekty, ktoré pracujú s motívom veku a času, no s touto témou sa skôr pohrávame a vnímame ju obšírne.
Ponúka festivalový program aj niečo iné než tanečné predstavenia?
Vždy sa snažíme mať na festivale aj sprievodný program. Tentokrát sú jeho súčasťou aj dve diskusie. Jedna je s predstaviteľmi, ktorí pomáhajú rozvíjať tanečnú a umeleckú scénu na Slovensku. Druhá vznikla v spolupráci s českým Divadelným ústavom a má názov ALTA Mira. Umelci, ktorí boli v 90. rokoch priekopníkmi českej undergroundovej scény budú reflektovať svoju tvorbu – do akej miery a akým spôsobom sa im podarilo naplniť svoje ciele, z čoho sú sklamaní a podobne. Takáto retrospektíva je pre mňa veľmi hodnotná.
Chcela by si v tohtoročnom festivalovom programe na niečo osobitne upozorniť?
Je to maďarský Slovák Csaba Molnár – čo mi už samo o sebe pripadá skvelé, v kontexte toho, čo sa v súčasnosti deje v Maďarsku, Česku a na Slovensku. Sloboda prejavu v umení je pre nás veľmi dôležitá, rovnako ako skutočnosť, že tu môže vystupovať niekto, kto sa narodil v jednej krajine, ale žije v inej. Csaba predstaví okrem iného svoj projekt Tropical escape. Je to podľa mňa veľmi chytré, no zároveň aj osobné a vtipné predstavenie. Na to dnes zabúdame. Robíme veci ad hoc, veci bez konotácií v histórii. Naopak v tomto predstavení je všetko opodstatnené a na mieste.
Dá sa podľa teba v tanci vycítiť niečo ako národný temperament?
Určite áno, aj keď národy sa neustále miešajú a čoraz viac prestáva byť relevantnou otázka, odkiaľ pochádzaš – možno nie v našej gubernii, ale v európskom či svetovom kontexte určite áno. Dúfam, že tá otázka raz už nebude existovať. Takže to podľa mňa nesúvisí až tak s národnosťou, ale skôr s komunitou, ktorej vplyv sa rozhodne odzrkadlí na tvojom tanci, umení, alebo akomkoľvek inom prejave. Temperament je teda ovplyvnený hlavne miestom, kde bývaš.
Chcela by si ešte niečo dodať?
Som veľmi rada, že som Slovenka a že žijem v Čechách!
