Deň tretí ako metronóm. Z jednej strany na druhú kývu sa nám nohy z miesta S do miesta S. Koncert pre 100 metronómov odrážal stav celého dňa. Každý sa vo svojom vlastnom rytme v istom momente spojí s inými telami a dušami, ťuká v symbióze. Alebo sa dráhy odchyľujú, vykračujeme iným smerom a k novým stretom. Niekto čaká na koniec, niekto sa nevie nabažiť posledných klikaní metronómu. Festivalová sobota ako hojdanie sa medzi neprijatím a adoráciou, medzi iróniou a vážnosťou.
Performatívna prednáška Sólo pre jedno telo Yuriho Korca sa zaoberá podstatou performancie, a to najmä aspektom vnímania performera ako subjektu a objektu zároveň, a spája teoretický text s jeho praktickou stránkou. Korec, ktorý pôsobí ako mentor svojich dvoch žiakov spolu s nimi ilustruje teórie so značnou sebairóniou a vtipom priamo v priestore. Neustále pochodovanie, evokujúce nasledovanie abstraktnej mantry, kontrastne prebíjajú absurdné zvuky a gestá. Nadhľad a hravosť performerov dodáva celku dynamiku a najmä pútavosť. Zlom nastal v záverečnej sekvencii, kedy sa už žiadala participácia divákov (výmena vajíčok, ktoré dostali na začiatku). Odstup sa pretavil do angažovanosti celku. Napriek strihu k vážnosti zostal jemný humor stále prítomný a podnietil hravosť publika. Vajíčka lietali nad hlavou, kotúľali sa pod nohami, tiekli pomedzi prsty a teoretická rovina sa uzavrela. Diváci sa dostali do pozície subjekto-objektu.
…and I want to remember all your shapes Zuzany Žabkovej a kolektívu znamenal radikálny atmosférický skok do králičej nory v Alici z krajiny zázrakov. Šachovnicová podlaha kruhového priestoru staničnej S2 už od začiatku nalamovala triezve divácke vnímanie. Performeri pohybom nadviazali na meditatívny charakter priestoru. Minimálnymi horizontálnymi presunmi sa dostávali do sošných pozícií, prepájali svoje telá jogovými pohybmi, miestami evokujúcimi ľudové liečiteľstvo východných kultúr. Ich hlboké prežívanie bolo však príliš uzavreté a nepresakovalo k divákom. Minimálna atraktivita vizuálnej stránky a absencia možnosti hlbšej participácie nechali diváka len v rovine neangažovaného pozorovateľa. Je toto skutočný údel sitterov?
Hmatateľnejší psychedelický zážitok priniesol až záver dňa. Everywhen Sone Ferienčíkovej, Márie Júdovej a Alexandra Timpau bol mix vizuálnosti, meditatívnosti, filozofie a zážitkovosti. Cyklickosť dejín, osobných aj politických, dokázali jednoducho, no presne prepojiť do kompaktného a výpovedného celku. Telo tancujúcej Ferienčíkovej sa prepájalo s rytmom a obrazmi projekcie, čím sa podporila priestorová hĺbka a vznikol aj strhujúci vizuálny efekt, v ktorom sa matéria tela a nehmatateľný technologický svet navzájom ovládali.
Tanečníčka takmer počas celej dĺžky predstavenia rotovala okolo vlastnej osi a pohyb dopĺňala iba rôznymi variáciami ohýbania vrchnej časti tela a pozíciami rúk. Jej skľučujúci výzor dopĺňal chladný svet projekcie o osobnú emocionálnu rovinu. Pohyblivé 3D obrazce archeologických objektov, lonovej kosti, plyšového medveďa, hologramy samotnej tanečníčky a najmä staré rodinné fotografie, ktoré ukrývali znepokojujúci detail (hajlujúce deti), podnecovali asociatívny prúd myšlienok. Výpoveď v rovnováhe s vizuálnosťou narúšalo iba kolísavé tempo, ktoré síce ponúkalo priestor pre rozvíjanie jednotlivých myšlienok, no tiež vytrhávalo vedomie diváka z meditatívneho vnímania celku.
Tohtoročná téma festivalu – proces/vývoj – sa v programe naplno odzrkadlila zaradením semestrálnych a absolventských výstupov študentov Katedry tanečnej tvorby VŠMU. Ukázala sa individualita a originálny prístup jednotlivých tanečníkov, no najmä jasne formulovaný názor a osobná výpoveď. Prierez tém ponúkol pohľad do spôsobu tvorby a uvažovania mladej generácie. Humorné zobrazenie každodennej banálnosti vo výstupe Silvie Svitkovej mal až charakter stand-upu. Tanečníčka dokázala originálne prepojiť svoje pohyby s rytmikou textu a navyše herecky veľmi prirodzene a s humorom vypointovať svoj text. Kontrastne k tomu pôsobila dramatická choreografia Matúša Szeghőa, ktorý svojimi trhanými pohybmi zobrazil trápenie mladého človeka v pracovnom strese aj strachu z nejasnej budúcnosti.
Záverečná choreografia Lukáša Bobalika a Andreja Štepitu sa tematicky líšila svojím odklonom od konkrétnosti k abstraktnejším obrazom. Dve synchrónne telá sa pomaly rozdeľujú a vykračujú vlastným smerom. Bojujú a podopierajú sa. Nasledujú sa, aj naháňajú. Zrkadlia sa nielen vzťahy medziľudské, ale aj vnútorný dialóg jedného človeka. Mladá generácia je v procese, ale má jasne určený smer.