MLOKi

Dotyky a spojenia 2022 No.2: 4T

Tvorba. Po pandemických lockdownoch sme za ňu o čosi vďačnejší a ešte viac, keď sa skoncentruje do festivalu. Najväčšia prehliadka slovenskej divadelnej tvorby sa túto sezónu uskutočnila až dvakrát. Prvý, odložený ročník na jeseň a druhý v tradičnom júnovom termíne. Treba uznať, že ide o obdivuhodný výkon organizátorov. Neviem, či je to spôsobené práve tou vďačnosťou za živé umenie alebo paradoxným časovým luxusom pre tvorbu, no kvalita inscenácií tohto ročníka bola nadmieru vysoká a pritom aj vyrovnaná.

Tradícia. V programe tohto ročníka vynikli najmä dve témy, ktoré sa v programe objavovali opakovane. Prvou z nich je téma tradícií, navracania sa k vlastným koreňom. Po formálnej stránke to znamenalo napríklad výrazný prienik folklóru či rituálnosti, po obsahovej skúmanie vlastnej osobnej minulosti. Najsignifikantnejším zástupcom tejto línie je inscenácia Čepiec Divadla Jozefa Gregora Tajovského zo Zvolena. Dramatizácia rovnomenného románu Kataríny Kucbelovej je už sama osebe výbornou dramaturgickou voľbou DJGT, pretože je silne spätá s regiónom, v ktorom sa divadlo nachádza. Režisér Peter Palik vytvoril inscenáciu, ktorá prostredníctvom rozprávačského štýlu a projekcií neustále odkazuje na literárnu predlohu, no je zároveň veľmi divadelná a dynamická – vďaka dôrazu na hudobnosť a pohyb. Choreografie Libuše Bachratej miešajú rôzne prvky folklóru, ale aj moderného tanca. Všetky použité prvky vytvárajú kompaktný celok, ktorý moderným jazykom prehovára k súčasnému človeku a skúma naše vžité zvyky či až stereotypy. Na príklade jednej dediny sa tu otvárajú stále aktuálne témy neprijímania inakosti či vyrovnávania sa s vlastnou históriou, a to nie cez veľké dejinné zvraty, ale skôr cez malé osobné príbehy. Na druhej strane, spôsob interpretácie rómskych postáv v tejto inscenácii je viac ako otázny. Inscenátori sa rozhodli zveličiť až karikovať signifikantné znaky tohto etnika, čo je v súčasnosti (keď sme si už vo svete napríklad prešli diskusiou o black-facingu) priam neakceptovateľné. Isté tradície by sme teda určite mali ešte revidovať a spytovať sa, či sú dostatočne rešpektujúce aj voči minoritám.

Téma tradícií a dedičnosti sa objavila aj v iných inscenáciách festivalového programu. Originálne s folklórom pracoval inscenačný tím martinského Slovenského komorného divadla v D1 (pracovný názov). Nekonečné stavanie diaľnic a množstvo politických káuz okolo sa stali už naším novodobým národným folklórom. Kombinácia baladickej formy textu s takouto témou, zaprášeným pracovným prostredím a odlievaním sadry na javisku vytvára vtipný, no nanajvýš trefný komentár k novodobým dejinám nášho národa. Naopak, po čisto osobnej rodinnej línii sa vracajú ku koreňom tvorkyne z divadla NUDE. V inscenácii Roľa síce tiež môžeme vidieť isté ľudové motívy, no ich pohybový a výtvarný materiál prekračuje hranicu folklóru a vracia sa ešte hlbšie do minulosti, k akejsi až pohanskej rituálnosti. Ženy, ktoré na roli rozpletajú príbehy svojich predkov, sa prostredníctvom nich snažia pochopiť a najmä prijať samy seba.

Zdá sa, že zatiaľ čo v nedávnej minulosti sme v divadle skúmali vlastnú minulosť primárne prostredníctvom veľkých dejinných osobností či udalostí, v súčasnosti dominujú skôr malé osobné príbehy. Či je to otázka prirodzeného vývinu vyrovnávania sa s vlastnou minulosťou alebo má na to vplyv celkové uzavretie sa ľudí do menších sociálnych buniek, je na dlhšiu úvahu či výskum. Avšak pri inscenovaní tém dedičnosti a tradícií sa zdajú byť folklór a ľudovosť jednoduchým prostriedkom pre ich vyjadrenie. Ide o funkčný prostriedok, aj keď je otázne, či sa z neho už nestáva príliš jednoduchá pomôcka pre komunikovanie týchto tém.

Trauma a terapia. Vyrovnávanie sa s traumou a umelecká tvorba ako forma terapie boli určujúcimi témami viacerých inscenácií Dotykov a spojení. Aj diela spomenuté v súvislosti s návratom k tradíciám boli istou formou terapie ‒ návratom k vlastnej minulosti sa vyrovnávame so súčasnosťou. V prípade ostatných inscenácií však mala táto téma oveľa osobnejší presah.

V dielach VnorenáPrevádzači vytvorili tvorcovia priestor pre spoločné vyrovnávanie sa s traumatickými zážitkami či náročnými životnými situáciami. Obe ponúkli priestor pre ponor do vlastných spomienok, zverejnili prudko osobné skúsenosti. V prípade performancie Vnorená zoskupenia Odivo išlo až o kontemplatívne zamyslenie sa nad témou akútnej potreby domácej starostlivosti. Forma, ktorej dominoval súčasný tanec a hudba, v prostredí originálnej scény Juraja Poliaka s použitím inštalácie Martina Bízika (päť osvetlených a ozvučených smaltovaných vaní) vytvoril neilustratívne a veľmi citlivé, podprahové dianie ku konkrétnej výpovedi ženy, ktorá v audionahrávkach zdieľala svoju skúsenosť so starostlivosťou o starých rodičov. Prevádzači boli zase skupinovým rituálom vyrovnávania sa s nečakanou a dobrovoľnou smrťou priateľa. Tvorivý tím pod vedením režiséra Šimona Ferstla nehľadal dôvody, skôr náznaky, ktoré si každý z nich mohol všimnúť predtým, ako k takémuto dobrovoľnému odchodu došlo. Členovia a členky divadla DPM majú, žiaľ, viacero takýchto osobných skúseností, no dokázali túto tému tlmočiť vecne, dokonca aj v herectve veľmi civilným, tlmeným spôsobom, vďaka čomu ich výpoveď dostala potrebný odstup a vznikol tak divadelný tvar, ktorý bol originálny a pritom funkčný.

Dotyky tento rok ponúkli najmä zaujímavú konfrontáciu rôznych prístupov k náročným osobným témam. Oproti kontemplatívnejším tvarom stála v opozite inscenácia Otec, Matka, Chľast košického divadla Thália. Formou blízkou stand-up show, eklektického vizuálu bola však rovnako terapeutickým stretnutím a vyrovnávaním sa s traumami z detstva. Inscenácii sa nedá uprieť originálny zmysel pre humor, podmaňujúca energia hlavného herca, ale charakterizuje ju aj prílišná zacyklenosť v jednotlivých obrazoch a témach.

Ponížení a krvilační nezávislého divadla Uhol_92 sú oproti týmto dielam hlasným, nahnevaným výkrikom voči svetu, ktorého skazenosť sa nedá ignorovať. V prostredí klubu, v žiarivých neónkach a štýlových, moderných kostýmoch kritizujú predovšetkým slepé nasledovanie ideológie, no presahujú k všetkým aktuálne pálčivým témam od ekológie k zamestnanosti. Je to priam všeobjímajúci kritický komentár k súčasnému svetu, ktorý spája najmä strata ľudskosti a tolerancie. Vybiť si frustráciu takýmto spôsobom však vie byť rovnako očisťujúce a terapeutické pre tvorcov aj divákov.

Hoci mojich 4T festivalu Dotyky a spojenia je skôr súbor kľúčových slov a nie návod na poskytnutie prvej pomoci kultúre, môže reflektovať potreby tvorcov a tvorkýň v kritickom období. Možno práve návrat k tradíciám a vyrovnávanie sa s traumami prostredníctvom umenia je spôsob, ako pristúpiť k umeleckej tvorbe vo svete, ktorý sa nachádza v krízovom stave.